Vinu za smrť dieťaťa rodičia pociťujú to bez ohľadu na to, ako sa to stalo, či šlo o úraz alebo chorobu.
Foto: shutterstock.com„Výčitky, že som svoje dieťa nezachránil, prinášajú veľa utrpenia. Dajú sa zmierniť sprevádzaním rodiny počas života dieťaťa, ale aj po smrti,“ hovorí Mária Jasenková, riaditeľka neziskovej organizácie Plamienok, ktorá pomáha nevyliečiteľne chorým deťom. „Ako na každej ceste, aj na tej bolestnej po strate dieťaťa sa kráča ľahšie, keď nekráčame sami,“ dodáva.
Ak je dieťa ťažko choré, je pre rodinu dobré, ak je zahrnutá do rozhodovania o liečbe a následných krokoch. Dobrá lekárska starostlivosť, vďaka ktorej deti netrpia fyzicky neznesiteľne, pomáha podľa Márie Jasenkovej aj rodičom. „Mnohí rodičia po úmrtí sa v myšlienkach či nahlas vracajú k tomu, čo zažili. Ak ich počúvame a dokážeme im byť oporou, môžeme im pomôcť prejsť procesom smútenia a výčitky sa môžu časom zmierniť,“ poznamenáva.
Ak dieťa zomiera po ťažkej chorobe, niekedy aj rodičom svojím spôsobom odľahne, že prišiel koniec. „Úľava prichádza často na oboch stranách, keďže posledné chvíle sú fyzicky a psychicky náročné nielen pre deti, ale aj pre rodičov. Z nášho pohľadu najviac pomáha vedomie, že posledné chvíle žili najlepšie ako vedeli, naplno.“
Aj Mária Jasenková zdôrazňuje, že si treba povedať pravdu, čo ako bolestná je. Aj dieťaťu, ak sa pýta, ako na tom je. „Určite deťom neklamme. Ak sa pýtajú, pravdivo im odpovedzme. Deti vždy vycítia a často si aj uvedomujú, čo sa s nimi deje, aj keď im to nepovieme otvorene. Sú veľmi múdre, často si vyberajú, s kým a o čom budú hovoriť. Vytušia, kto je k ním úprimný. Ak je príležitosť a dieťa sa pýta, odpovedzme mu pravdivo a podporme ho, aby sa otvorene pýtalo, keď bude chcieť.“
Ak na niečo dospelý odpoveď nepozná, má to priznať. „Na otázky, na ktoré my sami nemáme odpoveď, otvorene priznajme, že nevieme. Rozhovor o tom, čo dieťa cíti, čoho sa bojí, čomu verí, vie byť veľmi nápomocný, zmierňuje vnútornú bolesť a úzkosť.“
Kedy je vhodné vyhľadať v smútku pomoc
Ak máme problém so základnou starostlivosťou o seba a blízkych, ako je obliekanie, umývanie, jedenie, spanie
Ak dlhodobo neveríme, že zosnulý naozaj zomrel
Ak sa obviňujeme, že sme ho nezachránili
Ak sa k zosnulému dlhodobo obracajú naše myšlienky
Ak premýšľame o samovražde
Ak hľadáme útechu v alkohole či drogách
Ak dlhodobo užívame lieky na upokojenie
Vinu za smrť dieťaťa rodičia pociťujú to bez ohľadu na to, ako sa to stalo, či šlo o úraz alebo chorobu. Najhoršia je však samovražda. „Zvládnuť a prijať samovraždu dieťaťa je náročný a veľmi bolestný proces. Zo skúseností vyplýva, že tento spôsob odchodu patrí medzi rizikové faktory vzniku komplikovaného smútenia. Väčšina rodičov, ktorých dieťa spáchalo samovraždu, potrebuje odbornú pomoc,“ hovorí Mária Jasenková. Aj oni však časom dokážu byť schopní odpustiť si a žiť život, ktorý má hĺbku a zmysel.Pocity viny za smrť s podľa nej časté. Mária Jasenková však zdôrazňuje, že vinný je človek len za to, čo robí vedome a cielene. Za to, čo nemá pod kontrolou, nenesie zodpovednosť.
