Päťročná Laurinka prekonala rakovinu. „Čo sme si zažili, neprajem ani najhoršiemu nepriateľovi,“ vraví jej mamička Agnieszka

Gabriela Bachárová, 16. júna 2019 o 07:48

„Zdravotné problémy dcérky nastali, keď mala dva roky. Bolo leto 2016, čakala som druhé dieťa. Dcérka bola už odplienkovaná a vtedy sme si všimli na nohavičkách stopy krvi. Následne sa jej z pošvy vyklenil zvláštny útvar veľkosti jej malíčka. Bolo to ako zlý sen,“ začína rozprávanie mamička dnes päťročnej Laurinky Agnieszka Mitašová z Beluše na Považí.

Laurinka (druhá sprava) s celou rodinou.

Foto: archív Agnieszky Mitašovej

„Na pohotovsti, kam sme okamžite utekali, nám nevedeli pomôcť. Naša obvodná pediatrička nás poslala do detskej gynekologickej ambulancie do Trenčína. Pan doktorka nariadila okamžitú vaginoskopiu a objednala nás do Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Banskej Bystrici. S nemocnicou v Bratislave mala vraj zlé skúsenosti, čo sa týka raritných prípadov, ako bol ten náš.

V septembri podstúpila zákrok vaginoskopiu a odstránili jej všetky podozrivé útvary z pošvy. Mala ich tam veľmi vela. O päť dní neskôr som šťastne porodila Patrika. Výsledky histológie boli negatívne. Išlo o takzvané prepubertálne fibrómy. Nezhubné. Laicky povedané – polypy. Boli sme šťastím bez seba. Laurinka bola v poriadku, mali sme zdravé bábätko. Nuž, opak bol pravdou. O pár týždňov neskôr sme si opäť všimli tie čudné útvary vychádzajúce z dcérkinej vagíny. V novembri podstúpila ďalšiu vaginoskopiu a začiatkom decembra nám prišla tá najhoršia správa v živote. Histológia potvrdila rakovinu. Zhubný nádor pošvy. Embryonálny rabdomiosarkóm.

Dcérka s mužom hneď na druhý deň utekali do nemocnice, ja som zostala doma s trojmesačným bábätkom. Zrútil sa nám vtedy celý svet. Laurinka podstúpila všetky potrebné vyšetrenia, vrátane PET CT, aby lekári vylúčili prípadné metastázy v telíčku. Chvalabohu, rakovina bola zachytená rýchlo a dcérke pár dní pred Vianocami nasadili liečbu chemoterapiou. Keď už sme stratili nádej, že sa vôbec vrátia s mužom domov na sviatky, stal sa veľký zázrak. Na ten moment nezabudnem do konca života. So svokrou a švagrinou sme sa vracali domov z cintorína, smutné a uplakané, aby sme si dali štedrú večeru, keď zrazu pred vchodom do domu stál muž a držal na rukách Laurinku. Vtedy som už vedela, že všetko bude v poriadku. Že pánboh nám pomôže tú zákernú rakovinu poraziť.

Laurinka prekonala vážne ochorenie.

Foto: archív Agnieszky Mitašovej

Liečba chemoterapiou trvala šesť mesiacov, do júna 2017. Do nemocnice chodil s dcérou muž, pretože ja som stále zázračne kojila Patrika. Aj napriek všetkým stresom a strachu o dcérkin život. Povedala som si, že sa musím držať kvôli malému a hlavne kvôli Laurinke. Nemohla som si dovoliť byť smutná a plakať, keď sa po štyroch dňoch každé tri týždne vracala domov s tatinom po chemoterapii. Celá bledá, bez vláskov, s veľkými kruhami pod očkami. Hneď s úsmevom bežala pozrieť bračeka do postieľky, potom si obliekla tutu sukničku, púšťala si Fíha Tralala a Mira Jaroša a tancovala pred televízorom.

To ona nám dávala silu bojovať a nádej na to, že bude zdravá, že ju boh vylieči. Bola veľmi statočná aj napriek slabosti, malátnosti. Nepapala nič okrem nutridrinkov. Ako maličká si ešte úplne neuvedomovala, čo sa vlastne deje. A verím, že to jej pomohlo vyliečiť sa. Po ukončení všetkých cyklov chemoterapie v auguste 2017 podstúpila kontrolné vyšetrenia. Na pohľad solídny nádor zmizol a vyzeralo to, že rakovinu sme porazili. Žiaľbohu, opak bol pravdou.

Liečba vo Viedni

Vďaka duchaprítomnosti lekárov, ktorí pre istotu zobrali z postihnutého miesta vzorku, sa zistilo, že rakovinové bunky naďalej pretrvávajú v sliznici pošvy našej Laurinky. To bol pre nás ďalší úder pod pás. Keďže dcérkina diagnóza je zatiaľ jediná na Slovensku a v krajine sa nevykonáva takzvaná brachyterapia u tak malých pacientov, pán primár detskej onkológie v Banskej Bystrici okamžite kontaktoval pracovisku vo Viedni. To bola naša posledná šanca na záchranu našej dcérky.

Mesiac a pol sme čakali, kým sa lekári vo Viedni pripravia na prijatie a následnú terapiu našej lásky. Bol to pre nás najdlhší mesiac a pol v našom živote. Hrozne sme sa báli, že strácame príliš veľa času a že v dcérkinom tele sa vytvoria metastázy. Konečne začiatkom októbra 2017 dcérka absolvovala brachyterapiu, čo je ožarovanie postihnutých nádorov zvnútra. Päť dní bola v umelom spánku, keďže aplikátory zavedené do jej vagínky a nasmerované presne na postihnuté miesto sa nemohli pohnúť ani o milimeter. Na dva týždne sme sa s mužom a synom presťahovali do Viedni a striedali sme sa pri dcérke.

V čase liečby.

Foto: archív Agnieszky Mitašovej

Najhoršie bolo, keď ju doktori prebrali z umelého spánku. Ten pohľad neželám zažiť nikomu na svete, ani najhoršiemu nepriateľovi. Dcérka bola v stave podobnom, ako sú odvykačky od drog. Nevedela rozprávať, nevedela kontrolovať vlastné telo, nevedela chodiť ani sa najesť, kŕmili ju cez hadičku, mala teploty a v noci halucinácie. Chvalabohu zo dňa na deň sa jej stav rýchlo zlepšoval. Aj zdravotnícky personál v nemocnici ju chválil a vraveli nám, že už dlho nevideli dieťa, ktoré sa tak rýchlo zotavuje po umelom spánku a tak náročnej terapii. Pánboh bol stále s nami.

Zo Slovenska, Poľska (pretože som Poľka) a Anglicka (tam sme roky s mužom pracovali a aj sa tam spoznali) nám chodili denne milióny správ a želaní. Musela som každý večer posielať desiatkam dobrých ľudí hlásenia, ako sa má naša Lolka. V našej obci sa vytvorili modlitebné krúžky úžasných ľudí, ktorí sa za nás modlili a pánboh ich všetkých vypočul. Po návrate späť na Slovensko sa Laurinka začala ešte rýchlejšie zotavovať. Opäť to bola naša veselá, krásna a vysmiata tanečnica. Naše slniečko. Pomaličky jej začali rásť vlásky, obočia a mihalnice.

V decembri 2017 podstúpila magnetickú rezonanciu aj videovaginoskopiu, výsledky sme zaniesli osobne a tam nám oznámili, že brachyterapia bola úspešná, rakovina zmizla, je porazená. Boli sme šťastím bez seba. Bol to ten najkrajší darček na Vianoce, aký sme si mohli priať. Po ceste domov sme volali svokre, ktorá bola akurát v nemocnici pri svokrovi. Ten už bol žiaľ na smrteľnej posteli. Chcel vedieť, či je Lolka vyliečená a museli sme mu poslať fotky detí. Žiaľbohu, na druhý deň ráno zomrel. Zabila ho rakovina hrubého čreva. Čakal iba na dobré správy o Laurinke a mohol v pokoji odísť. Ani si neviete predstaviť tie pocity. Pánboh obetoval dedka, aby naša milovaná dcérka mohla žiť.

Laurinka s mamičkou.

Foto: archív Agnieszky Mitašovej

Naša Lauri je už rok a pol zdravá. Každé tri mesiace podstupuje magnetickú rezonanciu aj videovaginoskopiu v celkovej anestézii. Minulý rok v septembri nastúpila do škôlky a veľmi sa jej tam páči. Na to, čím si prešla a že jej chemoterapia a brachysterapia veľmi oslabili imunitu, sa zdravotne celkom drží. Pomáhajú jej lieky z imunológie a hlavne na ňu dáva pozor boh. Tri mesiace žijeme pokojne, sme šťastní, robíme bežné veci ako každá rodina. Ako keby sa nikdy nič nestalo. Pri pohľade na Laurinku by ten, kto nepozná náš príbeh, asi len ťažko uveril tomu, čím si prešla. Je plná energie, života, vkuse sa smeje, tancuje, spieva a hrá sa s kamarátmi zo škôlky. Ale keď odchádza do nemocnice na kontrolné vyšetrenie, celá rodina sme v pozore, modlíme sa a čakáme v napätí, aké budú výsledky.

Kto niečo podobné nikdy nezažil, nedokáže si predstaviť, čím sme si prešli a ako sme sa cítili. Najdôležitejšie je však, že sme sa navzájom veľmi podporovali a celá rodina držala spolu. Celá obec stála pri nás a ľudia nám veľmi pomáhali, hlavne finančne, pretože ja nepracujem a muž cestoval s dcérkou na chemoterapiu. Musel v práci veľa vynechávať, je majstrom v strojárskej firme. Máme teraz v živote úplne iné priority a hodnoty. Sme šťastní a spokojní, keď sú naše deti zdravé, v poriadku a môžu si užívať svoje detstvo. Neželáme si nič iné a iba o to sa modlíme. Pevne veríme, že naša dcérka už bude navždy zdravá a rakovina sa nikdy nevráti.“

Otecko musel zvládnuť liečbu Laurinky v nemocnici, na fotografii aj syn Patrik.

Foto: archív Agnieszky Mitašovej




Takto to robím ja - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >