Zuzana Hejduková pomáha deťom správne sa hýbať.
Foto: archív Zuzany HejdukovejAko môžu rodičia čo najviac podporiť psychomotorický vývoj svojho dieťaťa?
Podstatný je spoločne strávený čas. Dieťa vníma svojich rodičov a najbližších príbuzných ako univerzálnych učiteľov. Láskavé slová vytvárajú optimálne prostredie na rozvoj a spoznávanie vlastných schopností a nových možností. Motorický vývoj má svoje dozrievacie fázy, v ktorých sa dejú závažné organizačné procesy. Dôležité je dôsledné sledovanie symetrie spontánnych pohybov dieťaťa a rozvoj tej najkvalitnejšej opory.
Podstatné je v najrannejšom období všetko. Aktívny začiatok činnosti rozvíja nielen obratnosť, ale aj vôľu dieťatka už v tomto veku. Práve tu vznikajú základy sebavedomia a autonómnych prejavov. Podstatné je taktiež plne mobilné prostredie. Ak sa nemá dieťa kde hýbať, hýbe sa iba obmedzene a je ochudobnené o rozsah potrebných skúseností. Tiež oblečenie často obmedzuje voľné skúmanie priestoru. Všimnite si niekedy, že nahé a bosé deti sú najpohyblivejšie, aktívne a spokojné.
Čo znamená, že dieťa robí symetrické pohyby?
Keď mu podávate hračku, je schopné si ju zobrať ľavou aj pravou ručičkou? Dokáže sa vzoprieť ručkami aj nožkami a vstať uprostred priestoru? Či je dieťa schopné spontánnych symetrických pohybov, to si všímame už na prvom vyšetrení, keď ho necháme voľne sa pohybovať. Na základe toho, čo zistíme, vytvoríme cielený rehabilitačný plán.
Hovoríte aj o kvalitnej opore, čo si pod tým majú rodičia predstaviť?
Detičky majú veľmi nezrelú nervovú sústavu, ktorá dozrieva ako jabĺčko, keď naň svieti slnko. Pre deti sú slnkom všetky informácie z prostredia, v ktorom sa hýbe. Dieťa sa učí narábať so svojou hmotnosťou vzhľadom ku gravitácii i dĺžke svojich končatín. Zároveň sa učí rozkazovať rukám, nohám. Jeho rozumček je síce ešte nezorganizovaný, ale už „predpripravený". Potrebuje však podnety, ktorými sú aj vzopieranie, opieranie či priopieranie. Dieťa sa učí chápať, o čo všetko sa môže oprieť, aby sa dostalo tam, kam chce, najčastejšie sa chce dostať samozrejme za hračkou. Hovoríme tomu ideokinéza.
Ako rodičia často nevedomky bránia správnemu motorickému vývoju svojho potomka?
Nevedomky často tak, že k dieťaťu pristupujú jednostranne. Nosia ich len na jednej strane, len z jednej strany ich pokladajú do postieľky a podobne. Vznikajú potom asymetrie vynútené nevhodnou manipuláciou. Keď si to však rodičia uvedomia a zmenia svoje návyky, veľmi rýchlo dochádza k náprave.
Motorickému vývoju rodičia bránia aj v pasívnom čase cestovania autom, fixácie v kočíku, šatke a nosítku, všade, kde je „zakázané“ sa váľať, behať. Tento čas je veľmi „planý“ pre rozvíjajúce sa dieťatko, a tak ho radšej prespí. Spánok potrebuje, ale podstatný je práve čas, kedy malý rozumček analyzuje dôležité zážitky a odpovedá na ne vhodnými reakciami.
Zuzana Hejduková pri práci s najmenšími deťmi.
Foto: archív Zuzany HejdukovejAk rodičia nosia dieťa v nosítku ergonomicky správne, je to aj tak podľa vás problém?
Ide o to, že dieťa je v procese motorického dozrievania schopné udržať svoj trup voči gravitácii až od šiestich mesiacov veku vyššie. Do tej doby ho nie je možné vo vertikále zaťažiť. Nie je ešte schopné vyvíjať proti gravitácii adekvátne napätie v svaloch, ktoré nás držia vzpriamene. V podstate v nosítku len tak visí a preťažuje si medzistavcové platničky. Keď sa deti narodia, majú platničky skoro čisto chrupavčité, zásobované malými cievkami. Keď však platničky preťažujeme, tieto tenké cievočky sú utláčané, výživa platničiek nie je dobrá a v dôsledku toho začínajú oveľa skôr hrubnúť a tvrdnúť. Ak však už dieťa dokáže sedieť, je možné ho v nosítku nosiť, pretože v nej už vykonáva aktívny protipohyb proti gravitácii.
A čo nosenie v šatkách?
To je relatívne v poriadku. Nosenie však nesmie byť jednostranné. Naše mamičky sú ale šikovné a vedia, že dieťa treba v šatke nosiť na obidvoch stranách a rôzne ho v nej otáčať. Upozorňujem len na extrémy, ktoré nemusia vôbec byť. Aj ja som nosila syna v klokanke, šťastná, že ho mám pri sebe, bolo v tom veľa emócií, naozaj nádherné. Veď každá chceme mať pri sebe dieťatko čo najbližšie. Jediné, na čo pri tom treba myslieť, je, aby sme ho zbytočne nezaťažili tam, kde ešte potrebuje dozrieť.
Ako malé dieťa správne nosiť na rukách?
Zasa to závisí od biologického veku. Sú na to jednoduché pravidlá, ktoré vysvetlíme rodičom ako prvé. Všetko sa odvíja od schopností a obmedzení toho-ktorého dieťatka.
Ako dieťa správne správne pokladať a zdvíhať?
Je to individuálne. Vždy ide o to, čo potrebujeme podporiť. Všeobecne platí schéma pomalého bočného pristávania a vzlietavania podobne, ako sa dotýka lietadlo zeme kolieskami a v etapách spustí na ne celú tiaž. U detí zaostávajúcich v pohybovom vývoji, treba rozpracovať handling (manipuláciu s dieťaťom) veľmi špecificky, špecifický cvičebný prístup veľmi rýchlo zjedná nápravu u ľahších porúch koordinácie pohybu.
Skúste napríklad niekedy sami seba spomalene položiť. Zistíte, že si najskôr bokom sadnete na zem, potom idete do šikmého ľahu a položíte sa. Presne takto je treba dieťa pokladať. Robte to čo najpomalšie, aby dieťa malo možnosť vnímať svoju hmotnosť a to, čo sa s ním deje. Ale nielen to, dieťa vyzývajte slovom alebo dotykom, aby vám pomáhalo. Keď ho idete zdvihnúť, povedzte mu o svojom zámere a poproste ho o spoluprácu. Môže sa zaprieť nožkami, ručkami, držať hlavičku. Hovorte o tom. Komentujte spoločný pohyb. Môžete tiež do neho jemne drcnúť, ak sa vám zdá, že sa mu nechce. Ale vždy hravou formou. Vždy je to o komunikácii a predpríprave toho, čo sa chystáme urobiť. A tiež mu dajte dostatočný čas na samostatný prejav.
Čo si myslíte o rôznych chodítkach? V čom môžu byť škodlivé?
Chôdza je už vyššia forma pohybu v priestore, vychádza z toho, že sa dokážeme pozviechať zo zeme, postaviť sa, ale nielen to, aj stoj ustáť, čo je tiež proces. Ak je dieťa v chodítku, nohy mu v ňom všelijako hopsajú, všelijako sa chodidlami opiera o zem, ale hlavným problémom je, že chodítko lieta dopredu dozadu. Dieťa však pri učení sa chodiť potrebuje cielený úmysel a stabilitu. Koordinácia je totiž o presnosti. Chodiť sa naučí aj bez tejto pomôcky, nepotrebuje ju.
Chodítko zväčša rieši opakujúci sa problém - rodič nevydrží dlhší čas byť v predklone pri prvých pokusoch o samostatný stoj a následne pri počiatočnej nestabilnej chôdzi. Dokážem si predstaviť, že v osobitých prípadoch dokáže chodítko aj pomôcť, ale tých je ako šafranu.
Rehabilitujeme aj s novorodeniatkami 28 dní po narodení.
A čo vodenie za ruky? Prečo to vývoju dieťaťa neprospieva?
Chôdza je veľmi sofistikovaný spôsob narábania s vlastnou hmotnosťou v priestore. Ak vysoký rodič „ťahá“ dieťa hore , aby sa mohol vystrieť pri spoločnom pohybovaní sa, drobec nemá podstatné informácie o svojej tiaži a nespolieha sa na dôležité zapretie do vlastných nôžok, ale na silnú ruku či obe ruky rodiča. Oneskoruje sa tým dozrievanie dôležitej stability, rovnováhy a tým aj samostatnosti.
Prečo je dôležité, aby sa dieťa vyvíjalo psychomotoricky správne? Ak sa tak nestane, aké zdravotné problémy mu hrozia v budúcnosti?
Všetky vynútené aj neúmyselné preťažujúce obdobia sa dajú spätne vypátrať v držaní tela a rovnako i v psychike. Čo nepovie postoj, zodpovie pohyb. Treba zistiť príčiny a kompenzovať ich cvičením, zmenami návykov, prostredia. Život je zmena a zmena je život. Správna aktivita je liek.
Často sú nám aj rodičom skryté dôvody, ktoré podmienili zmeny, no včasné obdobie je fázou veľkých zmien, v ktorých funguje autoreparačný proces, potvrdený aj vedeckými výskumami. Mozog je prispôsobivý a dokáže riadenie pohybu prestavať aj pomocou záložných zdrojov. To treba uchopiť a intenzívne popracovať na normalizácii. Trochu inak je to s vrodenými vývojovými chybami, geneticky podmienenými aberáciami a úrazmi detí. Aj tu však treba zahájiť rýchlu a aktívnu cestu.
Kedy spozornieť a začať sa zaujímať, či psychomotorický vývoj prebieha tak, ako má?
Mamičky sú najlepší indikátor, lebo vnímajú, keď dieťatko nie je spokojné. Pre pohyb to platí prioritne, pretože ak deti práve nespia, tak sa veľmi intenzívne hýbu. V prípade, že mamičky majú podozrenie, je znepokojujúce odchýlky čo najskôr potrebné konzultovať to s pediatrom a ak treba, tak aj s detským neurológom. Rehabilitácia nastupuje vtedy, ak ide o vzácny čas zrenia nervovej sústavy. Vtedy netreba čakať. Rehabilitujeme aj s novorodeniatkami 28 dní po narodení.
Aké odborné možnosti sa rodičom dnes ponúkajú na zlepšenie psychomotorického vývoja potomka?
Bežne lekár neurológ odporučí reflexnú terapiu podľa Vojtu. Certifikovaný odborník následne vedie rodičov a dieťatko v nácviku aj individuálnom výcviku. Ak to nestačí, treba nasadiť komplexnú včasnú rehabilitáciu vrátane fyzikálnej podpornej liečby. Toto všetko je na Slovensku zatiaľ nedostatkový tovar, pretože ranný vek vyžaduje veľa skúseností a nevyhnutnú trpezlivosť. Všetko pod jednou strechou nájdete zatiaľ iba v súkromných centrách a stojí to nemalé peniaze. Pomohol by inovatívny prístup zameraný na národné zdravie.
Aké výsledky majú tieto možnosti?
Veľmi pozitívne. Dieťa, ktoré zaháji včasnú intervenciu pred prvým rokom, má reálny predpoklad po štyroch až šiestich liečebných intervenciách postúpiť až o dva motorické stupne z piatich. Znamená to, že dieťatko, ktoré sa prevažne iba ťahá rukami po zemi, občas si posedí, ale nemá silu vstať a tak sa hrať, hoci vek už na to má, sa behom roka po spolupráci s odborníkom postaví a popri nábytku si dočiahne obľúbené hračky. Ak proces podporíme ďalej, bude určite chodiť.
Ako s deťmi pracujete vy osobne?
Rodiny sú plnohodnotnou súčasťou rehabilitačného procesu. Vysvetlíme, objasníme a zodpovieme všetky nejasnosti, ktoré bránia spoločnému učeniu sa. Vychádzame z podrobnej kineziologickej (pohybovej) analýzy. Navrhneme a rozpracujeme krátkodobý rehabilitačný plán. Jeho výsledky monitorujeme a priebežne vyhodnocujeme.
Čo najdôležitejšieho ste sa naučili počas práce s deťmi?
Deti nás neustále posúvajú. Treba ich vnímať pozorne a všetkými zmyslami a dozviete sa všetko podstatné. Sú to malí ľudia a treba ich úplne akceptovať. Mám rada svoju prácu, ktorá je mojím poslaním. Mala som na výber, buď budem detská lekárka, alebo detský fyzioterapeut. Vybrala som si to druhé a neľutujem.
Zuzana Hejduková ( 49) pracuje ako vedúca fyzioterapeutka oddelenia rannej rehabilitácie v uznávanom rehabilitačnom centre Adeli Medical Center v Piešťanoch. Študovala na Slovenskej zdravotníckej univerzite, kde získala magisterský titul, rigorózne štúdium absolvovala na Inštitúte fyzioterapie, balneológie a liečebnej rehabilitácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Členka Slovenskej komory fyzioterapeutov. Jej záujmami sú okrem fyzioterapie i šport, práca s deťmi či lymfológia.
