Psychoterapeutka Eva Lubusová.
Foto: Jaroslav Jiřička„Keď sa rodičov počas poradenskej práce pýtam, či majú jasno v tom, akého človeka chcú zo svojho dieťaťa vychovať, väčšina z nich sa pri odpovedi zarazí. Akoby sa najskôr potrebovali opýtať sami seba: Čo chcem svojmu dieťaťu vlastne odovzdať? Zvyčajne potom padne niekoľko fráz: Želáme si, aby z dieťaťa vyrástol úspešný, šťastný, spokojný človek… Lenže akými cestami sa v rodičovskej všednodennosti uberať? O aké zásady sa oprieť? Z čoho pri vyvíjaní formatívneho vplyvu na dieťa čerpať? Ukazuje sa, že odpovedať na podobné otázky, je pre väčšinu rodičov prekvapujúco ťažké.
Fenomén dneška - pasívne deti
V minulosti ich toľko nebolo. Väčšinou len čakajú na zamestnanie či zábavu, ktorá k nim prichádza zvonka. Často ide o deti s nadmierou dospeláckej ochrany a intervencie, umorené nadmerným množstvom podnetov a množstvom uspokojených potrieb naplnených skôr, ako na ne vôbec pomysleli. Deti večne nespokojné a umrnčané, ktoré majú problém, keď sa niekde ocitnú bez obľúbenej obrazovky či displeja, bez známeho prostredia. Nevedia, čo v takej situácii robiť, ako sa o seba postarať, čím sa zabaviť. Akoby stále čakali, že sa všetka pozornosť okolitého sveta bude točiť okolo nich.Pravdepodobne to súvisí s tým, že detí sa rodí stále menej. Pre veľa rodičov sa výchova mení vo výkonnostnú disciplínu v „poskytovaní služieb“. Potomkovia si na nezdravú pozíciu tých, o ktorých sa rodičia nadmerne starajú, zvyknú. Rovnako, ako si zvyknú byť v centre diania, bez toho, aby sa učili, že tiež oni by mali podľa svojich postupne narastajúcich síl niečím prispievať. To najpodstatnejšie – primeranosť, hodnotový systém a priestor venovaný sebapoznaniu – chýbajú. Rozmazanosť hodnôt nedovoľuje zakoreniť so svete. Absencia nerušeného času, ktoré dieťa trávi samo so sebou, mu zasa neumožní zahniezdiť sám v sebe.
Schopnosť motivácie súvisí s psychickou odolnosťou
Motiváciou rozumieme stav, ktorý nás uvádza do pohybu a dáva smer nášmu snaženiu a konaniu. Ide o akýsi náš vnútorný kompas, ktorý nás aktivuje a vedie. Inokedy ale zlyháva a uvádza nás do stagnácie, úzkosti a úpadku.Motivácia primárna je nám vrodená. Do veľkej miery je teda inštinktívna a zameraná na prežitie (patrí sem hlavne uspokojenie biologických potrieb). Motivácia sekundárna zahŕňa naopak naučené, spoločensky získané tendencie nášho správania, ktoré smerujú k naplneniu potrieb takzvane vyšších (radosť z práce, sociálna spolupatričnosť, ocenenie, sebarealizácia). Sila a efektivita sekundárneho motivačného nastavenia je sčasti daná naším temperamentom, do veľké miery si však jej kvalitu odnášame z rodiny, do ktorej sa narodíme. Medzi ľuďmi sú v motivácii obrovské rozdiely. Niekomu celkom chýba. Iný bezmyšlienkovito napodobňuje druhých, nasleduje masové trendy. Ďalší premýšľa, hľadá a snaží sa nájsť súlad so svojím najhlbším presvedčením, a to aj cez prekážky.
S motiváciou zvyčajne najviac bojujú tí, ktorí pri utváraní svojej osobnosti a charakteru neprejdú otužovaním psychickej odolnosti. Začína to potrebou zrozumiteľného vymedzenia hraníc.
Veľa sa v tejto súvislosti diskutuje o potrebe disciplíny. Mnohí ju majú za fenomén dnes už neobhájiteľný a prekonaný. Omyl. Len ako celé rodičovstvo dostala inú kvalitu. Nejde už o to primäť dieťa k vykonaniu – často problematickej a nekompetentnej – vôle rodičov za každú cenu, ale o sprostredkovanie vedomia, že k uspokojivému súžitiu s ľuďmi patrí sebaovládanie, spolupráca a rešpekt k potrebám druhým.
Rodič by nemal byť „drábom“, ktorý usmerňuje dieťa z pozície fyzickej sily a moci, ale múdrym a láskavým učiteľom, ktorý s taktom, dôslednosťou a porozumením ukazuje dieťaťu svet, pomáha mu objaviť jeho najvnútornejšie potreby a pritom stráži mantinely, vďaka ktorým dieťa prekoná prirodzené počiatočné narcistické obdobie a postupne vyspeje v sociálnu bytosť.
Tri zázračné schopnosti
K sociálnosti dospievame osvojením si troch základných schopností, a to ideálne ešte pred tým, ako nastúpime do školy. Ide o schopnosť:- odložiť okamžité upokojenie
- zotrvať pri činnostiach, ktoré nás nebavia, ale sú z nejakého dôvodu potrebné
- brať ohľad na spoločenstvo, v ktorom žijeme
Už batoľatá potrebujú mať svoje úlohy a povinnosti. Učia sa rozlišovať, že k životu patria nielen chvíle prijímania, ale i dávania. Pohody i (primeraného) stresu. Nedať potomkom toto poznanie znamená oslabiť ich. Rozmaznaní ľudia svojimi neprimeranými potrebami trpia a rozdávajú utrpenie všade okolo seba, napríklad tým, že sú bezohľadní alebo na nich nie je spoľahnutie. Príliš tvrdo vedené deti sa naopak svoje potreby nenaučia rozpoznávať a teda nerozumejú ani potrebám druhých. Nechajú sa ľahko zneužívať. Alebo zneužívajú druhých, často s použitím násilia či agresie.
Možno motiváciu zvýšiť prostredníctvom trestov a odmien?
Bývali tradičným výchovným prostriedkom. V poslednej dobe možno medzi odborníkmi zaznamenať tendenciu k prehodnoteniu doterajšieho pohľadu. Dochádzajú k záverom, že ani trest, ani odmena nie sú pre dieťa tou pravou motiváciou a že je oveľa účinnejšie pracovať s možnosťami morálneho vývoja, keď dieťa k žiaducemu správaniu vedieme prebúdzaním jeho vlastného svedomia.Chválenie v primeranej podobe je na mieste, ale nemalo by ísť primárne o chválu zameranú na výsledok alebo vrodené schopnosti či vlastnosti dieťaťa („To je krásne, ty si šikovná!“), ale o chválu zameranú na proces („To je vidieť, že si si s tou stavbou hradu dal prácu, to naozaj obdivujem!“).
Prečo je to dôležité? Pretože druhým typom chvály sa deti neučia spojovať svoj úspech výlučne s výkonom, na ktorom je bohužiaľ dnes väčšina deti od malička závislá a hlavne neskôr v škole sa tým stupňuje ich úzkosť zo zlyhania a strach z nedostatočného výsledku. Učme deti, že nie je dôležité byť najlepší, ale vkladať do toho, čo robíme, to dobré, čoho sme schopní. Potom naša motivácia nebude tak zraniteľná.
Deti chválené za výkon vykazujú oveľa menšiu frustračnú toleranciu než deti, ktorým sa chvály dostáva za úsilie pri vykonávanej činnosti. Je to vcelku pochopiteľné. Keď sa výsledok nakoniec nepodarí, deti zamerané na výkon nemajú nič, zatiaľ čo deťom koncentrovaným na vlastnú činnosť zostáva dobrý pocit z odvedenej snahy.
Deti zamerané na výkon sa pri neúspechu vzdávajú, zatiaľ čo deti podporované v činnosti ako takej vykazujú vyššiu schopnosť učenia i väčšiu chuť k experimentom. S prípadným neúspechom sa lepšie vyrovnajú.
Najskôr vzťah, až potom výchova
Krehkosť motivácie u veľkého množstva súčasných detí isto súvisí i s tým, že sa veľa z nich nedostáva to, čo by pre svoj zdravý vývoj potrebovali. Vzácne je bezpodmienečné prijatie od rodičov i zázemie bez tlaku na predčasný rozvoj samostatnosti či intelektu, bez zanedbávania potreby spontánnej hry a neobmedzeného voľného pohybu. Už batoľatá sú dnes tlačené do rôznych schopností, predčasne ich dávame k televízorom a počítačom, hľadáme pre ne kurzy a krúžky. V extrémnej miere dochádza tiež k zneužívaniu či zanedbávaniu detí tým, že musia ustáť tlaky, ktoré prináša rozpad vzťahu rodičov a ich nezrelé správanie. Dieťa sa potom doslova sústredí na prežitie, nie na svoj rozvoj.Pomáha pripustiť si, že svojim deťom zvyčajne predáme len to, čo sami máme. V kladnom i zápornom zmysle. Ak sme sami motivovaní a vieme si rady so svojím vlastným životom, predáme deťom menej osudových zaťažení, než keď, hoci neradi, žijeme v móde obete a pasivite.
K nefunkčným stereotypom z vlastných pôvodných rodín či jalovým stereotypom spoločenským patrí i predstava, že úspešné dieťa je výlučne také, ktoré sa dobre učí, podáva mimoriadna výkony, smeruje k dobre platenej práci a vôbec k parametrom úspechu, ktoré síce kolujú médiami i spoločenským priestorom, v skutočne sa však s trvalou životnou spokojnosťou nemajú nič spoločné.
Naozajstný úspech nespočíva v dosiahnutí výkonu či hmotného blahobytu, ale vo vnútornom nasadení a prekonávaní ťažkostí. Pocit hlbšieho zmyslu zvyčajne prichádza s poznaním radosti zo zdieľania a z odbúrania iba na seba orientovaného prospechu.
Učme deti, že k životu patria i prehry a neúspech. Nie je treba z toho robiť vedu. Ak sa poučíme z chýb, nabudúce sa im vyhneme. Vytvárajme radostné a zdravé rodinné ovzdušie, v ktorom pre deti nebude problém otvárať svoje vlastné vnútro a diskutovať o tom, čo ich trápi či teší. Vlastným príkladom ukazujme, že je dôležité usilovať o pekné súžitie s ostatnými, ale nemenej dôležitá je i harmónia pri stretávaní so sebou samým.
PhDr. Eva Labusová je psychoterapeutka a poradkyňa pre oblasť rodičovstva, výchovy a vzťahov. Venuje sa publicistike. Organizuje prednášky a semináre pre odborníkov aj verejnosť. S dcérou Alžbětou a v spolupráci s nakladateľstvom Triton pripravili pre knižný trh tri publikácie švajčiarsko-americkej psychologičky Alethy Solterovej, týkajúce sa dôležitosti raného detstva, a hlavne interakcie matky s dieťaťom a významu detského plaču a vzdoru (Múdrosť raného detstva, Slzy raného detstva, Bez trestov a odmien). Je vydatá, s manželom Davidom majú tri dcéry. Viac na www.evalabusova.cz. Zverejnený článok pôvodne vyšiel v časopise Regenerace.
