Viac pohybu, samostatnosti a možno i dobrodružstiev, to ale neznamená, že v minulosti bolo všetko vo výchove lepšie. Ilustračné foto.
Foto: TASRSociálne siete sú plné nostalgických spomienok ľudí na naše detstvo, na časy, kedy sme mohli slobodne lietať po vonku, keď sme sa rozprávali namiesto četovania, keď sa toľko nehovorilo o alergiách, početných dys-poruchách, ADHD, ani o kvalite potravín.
„Každý boží deň ma mama vyhadzovala von na dvor hrať sa s deťmi. Chleba s masťou do ruky, jablko a nazdar... Nekúpila mi hneď všetko, čo som chcela, každú jednu vec som si musela zaslúžiť,“ spomína napríklad Monika v príspevku, ktorý má na Facebooku vyše 20-tisíc lajkov.
Opisuje tiež, ako v prvom ročníku základnej školy musela vodiť do škôlky mladšieho brata, robiť drobné nákupy základných potravín, doma upratovať či umývať riad. Áno, to sú bežné činnosti, ktoré by dnes malo zvládať tiež každé dieťa.
Pod hrozbou trestu
Minulosť má však aj diskutabilnejšie stránky. Napríklad deti „neodvrávali“ dospelým, nedávali najavo svoj hnev či nesúhlas, aspoň teda nie priamo v rozhovore. Často aj zatajovali, čo si naozaj myslia. Jednak preto, že „dobré dieťa poslúcha a neodvráva“, a neraz i preto, že sa báli výprasku.Napokon, opisuje to aj Monika: „Keď som nepozdravila susedku, dala mi mama takú poza uši, že sa mi v hlave zahmlilo. V autobuse som musela pustiť každú babku, tehotnú a chorého človeka, inak bola odmena rovnaká, ako v prípade nepozdravenia. Odvrávať mame som sa pokúsila len raz – prvý a posledný. A raz otcovi a to bolo ešte horšie.“
S dospelými nediskutovala v detstve ani Marianna. „Ty tomu ešte nerozumieš!,“ dostávalo sa jej odpovede, keď sa pýtala na rôzne veci, čo ju zaujímali. „Dospelí sa o niečom bavili, ja som chvíľku počúvala, potom sa opýtala na nejakú podrobnosť alebo žiadala vysvetlenie. No a prišla štandardná odpoveď, že tomu nerozumiem,“ zverila sa pre náš portál.
Seď a čuš!
Predstava dieťaťa, ktoré ticho sedí a spôsobne mlčí je dodnes u mnohých dospelých akousi métou ideálne vychovaného potomka. Akú cenu má ale poslušnosť vynútená strachom, bitkou či pocitom, že nie je hodné vysvetlenia? To je vzor, aký máme podsúvať deťom? Aký základ pre zdravé sebavedomie im to dá do budúcich rokov? Ako sa potom dokážu vzoprieť autorite, obhájiť si svoju pravdu, ísť vlastnou cestou?Výchovná po zadku nie je výchovná, upozorňuje aj renomovaný psychiater Jozef Hašto. Ako povedal, bitie v detstve kazí človeku život. „Je to niečo zastrašujúce, čo ho traumatizuje a môže zanechať horúce pamäťové stopy. Tie potom môžu u človeka vyvolávať zúrivosť, pocity bezmocnosti, nespravodlivosti,“ vysvetlil.
Nie nadarmo sú tu dnes mnohé iné výchovné smery, ktoré volia iný prístup k dieťaťu než vynútenú autoritu. Napríklad rešpektujúci, keď rodič s dieťaťom diskutuje, vysvetlí mu, čo sa od neho žiada a prečo. Áno, nie sú také jednoduché ako jeden povel a často ani nevyzerajú tak pekne. Debata s dieťaťom, prípadne jeho prejavy hnevu vyvolávajú neraz pohoršenie nezainteresovaných. Výsledok možno tiež nevidno hneď, ako by sme si želali. Ale neznamená to, že sa nedostaví neskôr.
Nie je všetko zlato...
Áno, v mnohých oblastiach mali deti kedysi krajšie detstvo, no naopak, v mnohých ďalších buďme radi, že dnes sme už inde. Je tu množstvo škodlivých praktík, separáciou bábätiek počínajúc a výchovnou po zadku končiac, „vďaka“ ktorým si dnes nedokážeme udržať šťastné vzťahy, trpíme depresiami či inými chorobami.Ako pripomína psychologička z Alma centra Dana Comas, ani deti kedysi neboli odolnejšie, len nemali toľko na výber. „Vôbec nikoho nezaujímalo, že nemám rada pľúcka na smotane a šalátovú polievku. Čo mi naložili, to som zjedla, lebo aj v tom tanieri som videla otcovu nasratú tvár,“ opisuje napríklad v spomínanom statuse Monika.
Je fajn, že dnes máme oveľa viac informácií aj možností. Každé dieťa je iné, na každé platí niečo iné. Tvrdiť, že každému pomôže jedna po zadku, nie je riešenie.
Ak dnes niečo vyčítame dnešným deťom, tak neoprávnene. Sú dielom výchovného prístupu ich rodičov. Tých istých rodičov, ktorých detstvo dávame pri týchto výčitkách za vzor, ako to „treba s deťmi robiť“. Ak to však bolo naozaj také skvelé a účinné, prečo dnes títo ľudia nedokážu to isté odovzdať vlastným deťom a viesť ich rovnako? Prípadne – prečo nechcú?
Odpoveď je, že zrejme nebolo všetko až tak ideálne, ako sa nám to zdá dnes s odstupom rokov. Keď sú už všetky vtedajšie problémy vyriešené, najradšej spomíname na to dobré. Pochopiteľne. Ale z minulosti je lepšie sa poučiť než ju idealizovať.
Stále sa učíme
Je skôr na chválu dnešných rodičov, že to s deťmi skúšajú inak, práve aj na základe vlastných negatívnych skúseností. Iste, nik nie je neomylný a každý sa dopúšťa chýb. Tak dnešní rodičia, ako aj tí naši. Niektorí sú príliš úzkostliví, niektorí príliš rešpektujúci. Ale snažia sa, učia sa, presne tak, ako svojho času naši rodičia.Rodičovstvu nás nikto neučil, čo je škoda... „V škole sme takýto predmet nemali... A tak sa učíme často na vlastných chybách. Môžeme sa len modliť, aby si deti odniesli do života čo najmenej zranení,“ výstižne skonštatovala nedávno speváčka Mária Podhradská.
Veru, na množstvo vecí musíme prichádzať sami, na základe poznatkov z vlastného detstva, a áno, aj chýb a omylov. Presne ako to robili naši rodičia. S tým rozdielom, že im to kedysi nikto nevyčítal a nerobil si z nich posmech.
Nechajme teda súčasných rodičov ísť vlastnou cestou. To, že sú dnešné deti iné než sme boli my, prípadne že sa nesprávajú vždy tak, ako by sme si my predstavovali, neznamená, že sú horšie. Možno je to medzistupeň k novej, šťastnejšej generácii, ktorú sa súčasným deťom podarí vychovať zo svojich detí.
