Biela káva s rožkom, rascová polievka či zemiaky v šupke. To sú chute nášho detstva, vravia čitateľky

Gabriela Bachárová, Patricia Poprocká, 4. júna 2020 o 04:43

Buchty s makom, krupica či zemiaky pečené v šupke... Ktovie prečo, ale v spomienkach na chute nášho detstva prevládajú tie najjednoduchšie jedlá. Zisťovali sme, aké jedlá sa spájajú s detstvom dnešným mamám.

Pekáč voňal pohodou, krémeše sa mohli schovať

Michaela Lacková, mama dvoch detí, spomína na detstvo pri Trenčíne
Jedlá, ktoré sa mi spájajú s detstvom, nie sú žiadne kulinárske špeciality. Napriek tomu cítim ich chuť dodnes. Jedno z nich bolo napríklad úplne jednoduché. Zemiaky pečené v šupke, v strede narezané. Po upečení sme na ne dali plátok masla, posolili, prípadne si dali kyslú smotanu alebo nátierkové maslo.

Michaela Lacková s mamou.

Foto: archív Michaely Lackovej

Dnes.

Foto: archív Michaely Lackovej
Nevedeli sme, že si vlastne pečieme čosi, čo vo Veľkej Británii volajú “jacket potatoes”. My sme ich volali krémeše, lebo boli také lahodné, že krémeše sa mohli schovať. To jedlo sa mi vrylo do pamäti aj preto, že sme ho jedávali spolu, ako kedysi, za starých dávnych čias. V strede stola veľký pekáč a každý si bral, koľko chcel a dochutil si jedlo podľa seba. Voňalo to celé domovom, pohodou a istotou.

Podobne výrazná a voňavá spomienka mi zostala aj po jahodovej bublanine či jablkovom mrežovníku, ktoré nám vypekala mama. Milovali sme ich! Pred pár rokmi mi zistili celiakiu, takže klasickú bublaninu už neochutnám a z bezlepkovej múky to nikdy nie je úplne ono, ale tieto spomienky mi zostanú navždy. Dnes tieto koláče pripravujem svojim deťom a tiež ich milujú.

Jedno z najvýraznejších jedál môjho detstva ale bolo tradičné raňajkové menu mojej babky. V tom čase mi ale vôbec nechutilo! Naša babka žila ako vdova dlhé roky sama a aby sama nebola, presťahovali sme sa za ňou na dedinu. Rodičia každý deň dochádzali za prácou do mesta a my sme s babkou zostali spolu, odkázané jedna na druhú. Každé ráno ma vystrájala do školy s dvoma vajíčkami namäkko, chlebíkom s maslom a citrónovým čajom s cukrom. Toho cukru tam ale bolo tak veľa, že v ňom takmer lyžička stála! Naháňala ma po dome a nepustila ma, kým som to nezjedla a nevypila. Pre ženu, ktorá zažila 1. a 2. svetovú vojnu, to bolo najviac, čo mi mohla dať… Podarilo sa jej trošku ma vykŕmiť a dodnes s tými kilami bojujem! Zazlievam jej to? Určite nie. Tá láska a nesmierna žičlivosť je niečo, na čo budem spomínať navždy.

Lokše, šúľance a občas i bitka od starkej

Zuzana Mihaleová, mama jedného syna spomína na svoje detstvo na Záhorí

Zuzana ako sústredený jazdec.

Foto: archív Zuzany Mihaleovej

Zemiakové lokše alebo šúľance s makom. To bolo naše najčastejšie jedlo cez letné prázdniny. Trávili sme ich u našej starej mamy na Záhorí, ako nás tam rodičia „vypustili“ 30. júna, vyzdvihli nás 31. augusta. Stará mama mala čo robiť, bolo nás tam šesť – ja s bratmi a ešte bratranci so sesternicou. Pamätám si ju, ako stála pri svojich kachliach a piekla nám lokše, veľa lokší. My sme ich tam chodili priebežne vyjedať, ako sme boli hladní. Mali sme radi aj jej šúľance, niekedy dokonca viac než lokše, lebo boli sladké. Ale aj tie lokše sme si občas tajne radi prisladzovali...

Boli to vždy úžasné dva mesiace. Starká nám zadala úlohy – poliať záhradu, alebo na nej niečo iné porobiť, ísť na nákup a potom sme si mohli robiť zvyšok dňa čo sme chceli. Často sme sa chodievali kúpať a hoci sme jej povedali, že len na chvíľu, prichádzali sme domov neskoro. Stará mama sa s nami nemaznala, neraz nám preto dala aj na zadok. Keďže nás bolo šesť, utekali sme pred ňou po celom dome a ona nás naháňala. Nemala to s nami ľahké, veru nie. Ale všetci na ňu radi a s láskou spomíname.

Zuzana dnes s manželom a synom.

Foto: archív Zuzany Mihaleovej


Chuť a vôňu tej rascovej polievky si vybavím ešte dnes

Zuzana Adámková zo Starej Turej, mama pätnásťročného syna, si spomína na detstvo na západe Slovenska

Vzácna fotografia Zuzany Adámkovej. Zjavne chutilo!

Foto: archív Zuzany Adámkovej

Zuzana Adámková so synom.

Foto: archív Zuzany Adámkovej
Keď sa povie detstvo, vybaví sa mi spomienka na prázdniny u starých rodičov. Ako sme sa hrali v piesku, s bábikami, varili sme z blata a trávy... Ďalej sa mi vybaví spomienka na babičku z Paprade a jej úžasnú voňavú a chutnú rascovú polievku s vajíčkom, robenú na masle a do nej nakrájané rožky. Ešte teraz si viem predstaviť tú vôňu a chuť. Odvtedy som takú dobrú nejedla. A rada spomínam na domáce slíže od druhej babičky z Podkylavy, pri ktorých som musela samozrejme asistovať. Také čerstvé, horúce, posolené s kyslou smotanou. A v lete nám piekla cestenice so slivkami. Toto sú moje najvýraznejšie spomienky na jedlo v detstve.


Palacinky milujem dodnes

Ľubomíra Strážovská z Nového Mesta nad Váhom, mamička troch detí, spomína na chute svojho detstva

Rodina Ľubomíry Strážovskej na karnevale. Tématicky v kuchárskom.

Foto: archív Ľubomíry Strážovskej

Ľubomíra Strážovská ako dievčatko.

Foto: archív Ľubomíry Strážovskej
Počas môjho detstva bolo jedlo asi to posledné, čo ma zaujímalo. Pamätám si, ako som niekedy musela vysedávať dlho za stolom... Tatino hovoril, že tam budem sedieť, kým nedojem. Už si nepamätám, či som dojedla, alebo nie, ale pamätám si, že raz, keď tam takto so mnou sedel, tak nastal zlom - mala som asi sedem rokov a jedla som rezeň. Zrazu mi zachutil a odvtedy si nepamätám, že by ma do jedla museli nútiť. Rada si vybavujem spomienku, ako mi mamina ako odmenu za vysvedčenie upiekla palacinky, zrolovala ich s džemom, nastriekala na vrch domácu šľahačku a posypala grankom... Palacinky milujem doteraz. A presne ako moja mamina, aj ja sa snažím svojim najbližším výnimočné dni podčiarknuť chutnými domácimi dobrotami.


Buchty sme chodili tajne vyjedať

Jarmila Bittnerová z Pečovskej Novej Vsi, mama troch detí, si spomína na detstvo na východe Slovenska

Jarmila Bittnerová s najmladším synom Matúšom.

Foto: archív Jarmily Bittnerovej

Detstvo sa mi spája s tromi chuťami. Babkine lekvárové buchty. Tie sme chodili tajne vyjedať do špajze ešte horúce z plechu. Potom mamina ryža v mlieku, ktorú robila ako krupicu, len dlhšie musela stáť pri sporáku, kým ryža zmäkla. Teraz to oceňujem, keď som sama mama. Neodbila nás krupicou, ktorá sa uvarí raz-dva, ale obetavo varila ryžu, lebo tú sme mali radšej. A tretie jedlo sú nedeľné vyprážané rezne. Prvé jedlo, ktoré som sa učila variť a so sestrou sme sa vždy hádali, kto ich bude obaľovať, lebo sme chceli obe.

Malá Jarka s mamičkou.

Foto: archív Jarmily Bittnerovej


Dukátové buchtičky dodnes nemôžem vystáť

Jana Michalková, mama jednej dcéry spomína na detstvo v Levoči

Jana Michalková ako školáčka a ako učiteľka.

Foto: archív Jany Michalkovej

Kedykoľvek zacítim vôňu krupice, vybavím si v duchu škôlku. Keď cítim vôňu parných buchiet a spraženého masla, tak mi zasa hneď napadne babka a jej kuchyňa. To sú tie milšie spomienky (úsmev). Čo som neznášala a dodnes neznášam, je vôňa dukátových buchtičiek. Pamätám si, ako raz v školskej jedálni, keď som zrejme bola chorá, som ich hneď pri vstupe dovnútra zacítila, naplo ma a zvracala som. Odvtedy dukátové buchtičky jednoducho nemôžem vystáť.

Paprika, to je leto s rodičmi

Na kúpalisku pri mame. Tentoraz sa práve nejedlo.

Foto: archív Patricie Poprockej

Vôňa čerstvo nakrájanej papriky ma okamžite prenesie do horúceho leta. Často sme s rodičmi chodievali na kúpalisko a keď zacítim papriku, mám pred očami prenosnú polystyrénovú chladničku, do ktorej balili desiatu. Ako dieťa som nebola veľký jedák a v tom teple sa mi väčšinou už vonkoncom nežiadalo jesť, no tú papriku som vždy do seba nejako dostala. Príjemne chrumkala a osviežovala. Otec ju mal veľmi rád a často nám z nej tiež robieval na raňajky lečo. Či už doma alebo na dovolenke, zakaždým z nej rozvoniavalo všade okolo. V každom prípade teda čerstvá zelená paprika, to je leto môjho detstva.

Ešte mi v pamäti utkvelo jedno výnimočné jedlo, naozaj vzácne, najmä vo väčších mestách: chlieb s maslom a čerstvo natrhanými lesnými jahodami. Boli sme na prázdninách u známych na dedine a celé dni tam behali po vonku. V lese rástlo neskutočne veľa jahôd, nazbierali sme plné hrnčeky a už nevedeli, čo s nimi. Nádherne to rozvoniavalo a to bolo snáď jediný raz v živote, kedy som mala lesných jahôd nadostač. Práve naši kamaráti ich zvykli jedávať ako čerstvý jahodový džem – jednoducho natreli chlieb s maslom a naň poukladali lesné jahody. Chutilo i voňalo to fantasticky, neviem, čo viac.
Patricia Poprocká, redaktorka ahojmama.sk

Chlieb plný slnka

Gabriela Bachárová, redaktorka ahojmama.sk, o lete v kopaničiarskom kraji


Chlieb namazaný masťou a na ňom riadne osolené paradajky a papriky. Ešte teplé od slniečka, pretože mama ich len pred malou chvíľou natrhala v záhrade. Sedím u babky a dedka na jednom z troch schodov vedúcich do domu, slnko mi praží do tváre a ja si vychutnávam ten prostý pokrm, akoby som v živote nič lepšie nejedla. Dnes, o tridsať rokov neskôr, myslím na to, prečo máme s detstvom často spojené tie úplne najjednoduchšie jedlá.

Ďalším jedlom, ktoré dodnes vonia v hlbinách dávno strateného detstva, je mlieková polievka s hlávkovým šalátom a vajíčkom. Na prvý pohľad veľmi zvláštna kombinácia, ale prekvapujúco veľmi chutná. Mama nám toto jedlo robila tiež hlavne u babky, v čarovnej osade U Šindelov pri Brezovej pod Bradlom. Polievku sme jedávali za masívnym dreveným stolom, zo starých tanierov s modrým lemom a kvetinkami, ktoré už vtedy pamätali tisícky jedál a stále vyzerali ako nové. Tieto takmer storočné taniere mám dnes doma a používam ich skoro každý deň. Nielen na to, aby som do nich nabrala jedlo, ale aj preto, aby som náhodou nezabudla, že aj ja som niekedy bola malá.

A do tretice, raňajky na prázdninách u druhej babky z Turej Lúky pri Myjave. Vždy nám dávala bielu kávu s namáčanými rožkami, ktoré utekala kúpiť, kým sme spali. Boli krásne chrumkavé, také už dnes nekúpite. Ďakujem ti, babi, za tú rovnako jednoduchú a zároveň dokonalú chuť, za tú spomienku...

Veľa jedál nášho osemdesiatkového detstva už nie je dávno in. My dnes varíme úplne inak. A predsa máme tieto pokrmy nastálo uložené v chuťových pohárikoch. Pretože detstvo, to sú chute a vône. Už teraz by ma zaujímalo, na čo z mojej kuchyne raz bude spomínať moja dnes deväťročná dcéra.




Komentáre k článku:
  • používateľ nemá avatarJozefbo 5. júna 2020 o 06:42

    Celiakia, obezita, laktozova intolerancia, alergie, autoimunitne poruchy a dalsie ine zdravotne problemy si clovek sposobuje sam. Je to vysledok hlupych stravovacich navykov ktore mnohym ostali z detstva a aj napriek zdravotnym problemom sa ich nedokazali zbavit. Dnes predsa vieme o stravovani daleko viac, tak nemusime opakovat chyby nasich predkov
    @zareaguj


Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok Historik Tomáš Hrubý o tvorbe rodokmeňov: „Slováci majú často šľachtických predkov.“

    Historik Tomáš Hrubý o tvorbe rodokmeňov: „Slováci majú často šľachtických predkov.“

    „Asi najväčšou kuriozitou bol objav, že predok skúmaného rodu pôsobil v zbojníckej družine Juraja Jánošíka," vraví historik Tomáš Hrubý, ktorý sa profesionálne venuje tvorbe rodokmeňov. V rozhovore sa dozviete, či je aj laik schopný pátrať v archívoch a matrikách, čo všetko sa pri tom o svojich predkoch môže dozvedieť a prečo by sme si ich mali vážiť.

  • Obrázok Ivanin denník 20: „Nastupujem do nemocnice, držte mi palce.“

    Ivanin denník 20: „Nastupujem do nemocnice, držte mi palce.“

    Na operáciu sa teší ako malé dieťa. Pretože ak sa podarí, bude Ivana Debrecéniová (37) vyliečená. Jej boj s tou najvážnejšou chorobou sledujete od polovice septembra minulého roka, dnes vám prinášame už dvadsiaty diel Ivaninho denníka. Za ten čas sa toho toľko stalo! Beznádejná situácia sa obrátila a mladá žena siaha za veľkou životnou výhrou. Z celého srdca jej želáme, nech operácia dopadne dobre a v ďalšej časti o dva týždne sa bude môcť pochváliť, že je všetko šťastne za ňou.

  • Obrázok Najstaršia detská lekárka Mária Slugeňová (91) z Levoče: „Recepty predpisujem aj elektronicky.“

    Najstaršia detská lekárka Mária Slugeňová (91) z Levoče: „Recepty predpisujem aj elektronicky.“

    Pracuje päť dní v týždni, niekedy začína už o siedmej ráno: „Šesť hodín ambulancia, vyšetrovanie a potom administratíva.“ Pediatrička Mária Slugeňová ide s dobou, recepty predpisuje aj elektronicky a používa systém elektronického zdravotníctva. Jej obvod tvorí časť mesta Levoča, časť obce Doľany – Roškovce, Spišský Hrhov a časť Levočská Dolina.

  • Obrázok Do spoločného života vykročte v ekoštýle. Šesť tipov, ako na to

    Do spoločného života vykročte v ekoštýle. Šesť tipov, ako na to

    Počty sobášov v čase pandémie klesli u nás na historické minimá, v súčasnosti sa však so zlepšovaním situácie a uvoľňovaním opatrení už zasa čoraz viac párov pripravuje na svoj veľký deň. Na ekologické hľadisko sa pri oslavách nie vždy myslí, aj svadba však môže byť „eko-friendly“. Pri príležitosti Svetového dňa životného prostredia prinášame pár tipov, ako to docieliť.

  • Obrázok „Rok nula.“ Anna Jančová píše o strate milovaného muža, ktorý zomrel na Covid-19

    „Rok nula.“ Anna Jančová píše o strate milovaného muža, ktorý zomrel na Covid-19

    „Spočiatku sa zdalo, že liečba zabrala. Vyzeralo to, že ho po pár dňoch pošlú domov. Ale jedného dňa mi nezdvihol telefón. A už ho nezdvihol nikdy.“

  • Obrázok Najčastejší darček k MDD? Predsa sladkosť

    Najčastejší darček k MDD? Predsa sladkosť

    Aj keď odborníci zdôrazňujú, že sladkosť nie je ten pravý darček, zaužívaný zvyk je v našich končinách silnejší než varovania o škodlivosti cukroviniek. Aj na MDD je najčastejším darčekom pre deti práve nejaká sladká maškrta.

  • Obrázok Užite si MDD! Päť tipov, ako osláviť sviatok detí

    Užite si MDD! Päť tipov, ako osláviť sviatok detí

    Nevedno prečo práve v tento deň, ale 1. júna sa vo viacerých krajinách sveta oslavuje najväčší detský sviatok – Medzinárodný deň detí. Myšlienka deň vznikla v roku 1925 na konferencii v Ženeve, kde sa hovorilo o ťažkostiach i potrebách detí vo svete. Čoskoro tomu teda bude už sto rokov, čo deti majú svoj deň. Ako sa ho chystáte osláviť tentoraz? Tu sú naše tipy.

Ďalšie články v rubrike >