Pekáč voňal pohodou, krémeše sa mohli schovať
Michaela Lacková, mama dvoch detí, spomína na detstvo pri TrenčíneJedlá, ktoré sa mi spájajú s detstvom, nie sú žiadne kulinárske špeciality. Napriek tomu cítim ich chuť dodnes. Jedno z nich bolo napríklad úplne jednoduché. Zemiaky pečené v šupke, v strede narezané. Po upečení sme na ne dali plátok masla, posolili, prípadne si dali kyslú smotanu alebo nátierkové maslo.
Michaela Lacková s mamou.
Foto: archív Michaely Lackovej
Dnes.
Foto: archív Michaely LackovejPodobne výrazná a voňavá spomienka mi zostala aj po jahodovej bublanine či jablkovom mrežovníku, ktoré nám vypekala mama. Milovali sme ich! Pred pár rokmi mi zistili celiakiu, takže klasickú bublaninu už neochutnám a z bezlepkovej múky to nikdy nie je úplne ono, ale tieto spomienky mi zostanú navždy. Dnes tieto koláče pripravujem svojim deťom a tiež ich milujú.
Jedno z najvýraznejších jedál môjho detstva ale bolo tradičné raňajkové menu mojej babky. V tom čase mi ale vôbec nechutilo! Naša babka žila ako vdova dlhé roky sama a aby sama nebola, presťahovali sme sa za ňou na dedinu. Rodičia každý deň dochádzali za prácou do mesta a my sme s babkou zostali spolu, odkázané jedna na druhú. Každé ráno ma vystrájala do školy s dvoma vajíčkami namäkko, chlebíkom s maslom a citrónovým čajom s cukrom. Toho cukru tam ale bolo tak veľa, že v ňom takmer lyžička stála! Naháňala ma po dome a nepustila ma, kým som to nezjedla a nevypila. Pre ženu, ktorá zažila 1. a 2. svetovú vojnu, to bolo najviac, čo mi mohla dať… Podarilo sa jej trošku ma vykŕmiť a dodnes s tými kilami bojujem! Zazlievam jej to? Určite nie. Tá láska a nesmierna žičlivosť je niečo, na čo budem spomínať navždy.
Lokše, šúľance a občas i bitka od starkej
Zuzana Mihaleová, mama jedného syna spomína na svoje detstvo na Záhorí
Zuzana ako sústredený jazdec.
Foto: archív Zuzany MihaleovejZemiakové lokše alebo šúľance s makom. To bolo naše najčastejšie jedlo cez letné prázdniny. Trávili sme ich u našej starej mamy na Záhorí, ako nás tam rodičia „vypustili“ 30. júna, vyzdvihli nás 31. augusta. Stará mama mala čo robiť, bolo nás tam šesť – ja s bratmi a ešte bratranci so sesternicou. Pamätám si ju, ako stála pri svojich kachliach a piekla nám lokše, veľa lokší. My sme ich tam chodili priebežne vyjedať, ako sme boli hladní. Mali sme radi aj jej šúľance, niekedy dokonca viac než lokše, lebo boli sladké. Ale aj tie lokše sme si občas tajne radi prisladzovali...
Boli to vždy úžasné dva mesiace. Starká nám zadala úlohy – poliať záhradu, alebo na nej niečo iné porobiť, ísť na nákup a potom sme si mohli robiť zvyšok dňa čo sme chceli. Často sme sa chodievali kúpať a hoci sme jej povedali, že len na chvíľu, prichádzali sme domov neskoro. Stará mama sa s nami nemaznala, neraz nám preto dala aj na zadok. Keďže nás bolo šesť, utekali sme pred ňou po celom dome a ona nás naháňala. Nemala to s nami ľahké, veru nie. Ale všetci na ňu radi a s láskou spomíname.
Zuzana dnes s manželom a synom.
Foto: archív Zuzany MihaleovejChuť a vôňu tej rascovej polievky si vybavím ešte dnes
Zuzana Adámková zo Starej Turej, mama pätnásťročného syna, si spomína na detstvo na západe Slovenska
Vzácna fotografia Zuzany Adámkovej. Zjavne chutilo!
Foto: archív Zuzany Adámkovej
Zuzana Adámková so synom.
Foto: archív Zuzany AdámkovejPalacinky milujem dodnes
Ľubomíra Strážovská z Nového Mesta nad Váhom, mamička troch detí, spomína na chute svojho detstva
Rodina Ľubomíry Strážovskej na karnevale. Tématicky v kuchárskom.
Foto: archív Ľubomíry Strážovskej
Ľubomíra Strážovská ako dievčatko.
Foto: archív Ľubomíry StrážovskejBuchty sme chodili tajne vyjedať
Jarmila Bittnerová z Pečovskej Novej Vsi, mama troch detí, si spomína na detstvo na východe Slovenska
Jarmila Bittnerová s najmladším synom Matúšom.
Foto: archív Jarmily BittnerovejDetstvo sa mi spája s tromi chuťami. Babkine lekvárové buchty. Tie sme chodili tajne vyjedať do špajze ešte horúce z plechu. Potom mamina ryža v mlieku, ktorú robila ako krupicu, len dlhšie musela stáť pri sporáku, kým ryža zmäkla. Teraz to oceňujem, keď som sama mama. Neodbila nás krupicou, ktorá sa uvarí raz-dva, ale obetavo varila ryžu, lebo tú sme mali radšej. A tretie jedlo sú nedeľné vyprážané rezne. Prvé jedlo, ktoré som sa učila variť a so sestrou sme sa vždy hádali, kto ich bude obaľovať, lebo sme chceli obe.
Malá Jarka s mamičkou.
Foto: archív Jarmily BittnerovejDukátové buchtičky dodnes nemôžem vystáť
Jana Michalková, mama jednej dcéry spomína na detstvo v Levoči
Jana Michalková ako školáčka a ako učiteľka.
Foto: archív Jany MichalkovejKedykoľvek zacítim vôňu krupice, vybavím si v duchu škôlku. Keď cítim vôňu parných buchiet a spraženého masla, tak mi zasa hneď napadne babka a jej kuchyňa. To sú tie milšie spomienky (úsmev). Čo som neznášala a dodnes neznášam, je vôňa dukátových buchtičiek. Pamätám si, ako raz v školskej jedálni, keď som zrejme bola chorá, som ich hneď pri vstupe dovnútra zacítila, naplo ma a zvracala som. Odvtedy dukátové buchtičky jednoducho nemôžem vystáť.
Paprika, to je leto s rodičmi
Na kúpalisku pri mame. Tentoraz sa práve nejedlo.
Foto: archív Patricie Poprockej
Ešte mi v pamäti utkvelo jedno výnimočné jedlo, naozaj vzácne, najmä vo väčších mestách: chlieb s maslom a čerstvo natrhanými lesnými jahodami. Boli sme na prázdninách u známych na dedine a celé dni tam behali po vonku. V lese rástlo neskutočne veľa jahôd, nazbierali sme plné hrnčeky a už nevedeli, čo s nimi. Nádherne to rozvoniavalo a to bolo snáď jediný raz v živote, kedy som mala lesných jahôd nadostač. Práve naši kamaráti ich zvykli jedávať ako čerstvý jahodový džem – jednoducho natreli chlieb s maslom a naň poukladali lesné jahody. Chutilo i voňalo to fantasticky, neviem, čo viac.
Patricia Poprocká, redaktorka ahojmama.sk
Chlieb plný slnka
Gabriela Bachárová, redaktorka ahojmama.sk, o lete v kopaničiarskom kraji
Chlieb namazaný masťou a na ňom riadne osolené paradajky a papriky. Ešte teplé od slniečka, pretože mama ich len pred malou chvíľou natrhala v záhrade. Sedím u babky a dedka na jednom z troch schodov vedúcich do domu, slnko mi praží do tváre a ja si vychutnávam ten prostý pokrm, akoby som v živote nič lepšie nejedla. Dnes, o tridsať rokov neskôr, myslím na to, prečo máme s detstvom často spojené tie úplne najjednoduchšie jedlá.
A do tretice, raňajky na prázdninách u druhej babky z Turej Lúky pri Myjave. Vždy nám dávala bielu kávu s namáčanými rožkami, ktoré utekala kúpiť, kým sme spali. Boli krásne chrumkavé, také už dnes nekúpite. Ďakujem ti, babi, za tú rovnako jednoduchú a zároveň dokonalú chuť, za tú spomienku...
Veľa jedál nášho osemdesiatkového detstva už nie je dávno in. My dnes varíme úplne inak. A predsa máme tieto pokrmy nastálo uložené v chuťových pohárikoch. Pretože detstvo, to sú chute a vône. Už teraz by ma zaujímalo, na čo z mojej kuchyne raz bude spomínať moja dnes deväťročná dcéra.
