Mária Podhradská ako Spievanka so svojimi troma deťmi.
Foto: Miroslav ČačíkVäčšina ľudí, najmä detí na Slovensku vo Vás vidí Spievanku. Čo má teda aj skutočná Mária Podhradská so Spievankou spoločné?
Keďže celé Spievankovo vzniklo pred 18 rokmi tak, že sme ako Mária a Riško nahrali pre deti najznámejšie detské piesne a začali sme s nimi aj koncertovať, nemala som na začiatku ani kostým, ani nejaký výrazový charakter. Bola som to ja, Mária. Meno Spievanka sme vymysleli až v roku 2008, keď sme nahrávali prvé DVD. A keďže som vtedy už šesť rokov kreovala jej postavu na koncertoch, vychádzala hlavne zo mňa samotnej. Takže Spievanka má so mnou spoločné to, že chce všetko robiť správne a poriadne. Tak, ako sa to má. Je radostná, vždy má poruke nejaké riešenie, a nikdy sa nevzdáva. Miluje spev, tanec a hudbu a miluje deti. Rada sa s nimi blázni a dokáže sa dať nahovoriť na čokoľvek, hlavne nech je sranda.
Je aj niečo, v čom sa líšite? (úsmev)
Vlastne, všetko máme spoločné. Akurát tie copy nenosím každý deň, ani srdiečko, ani ten kostým v bežnom živote... (smiech)
Už 18 rokov pracujete najmä s deťmi, deti v práci, k tomu vlastné tri doma... Necítili ste sa občas unavená, resp. nezatúžili po čisto „dospeláckej“ spoločnosti?
Deti mi vôbec nevadia. To, čo som zažila, bol pocit presýtenia a neskoršieho vyhorenia. Jednoducho, na Slovensku sme boli desať rokov jediní detskí interpréti, ktorí tvorili a natáčali filmy pre deti a pritom koncertovali po celom Slovensku. Popritom som mala tri malé deti, starala sa o domácnosť. Bolo toho tak veľa, že som prestávala mať zo života radosť. Musela som si v tom upratať. Tak som potom cielene znížila počet koncertov. Čas, ktorý sa mi tým vytvoril, som si začala vypĺňať svojimi záľubami a koníčkami – behom, tancom a častejším stretávaním sa s priateľmi. A teraz, v čase korony, sa mi vytvoril časový priestor aj pre moju dospelácku hudobnú tvorbu. Nahrávam si svoje piesne, ktoré by som začiatkom budúceho roka chcela ponúknuť rádiám, a keď sa situácia s epidémiou upokojí, rada budem spievať aj dospelácke koncerty.
Mária má rada kone, ako vraví, doma má množstvo ich fotografií.
Foto: Miroslav ČačíkAko ste pristupovali k deťom – rozlišovali ste medzi vlastnými deťmi a tými „spievankovskými“? V čom boli rozdiely, ak boli?
Keďže detí na koncertoch je veľmi veľa a sedia hlavne v publiku, náš vzťah je síce intenzívny, ale predsa je to len vzťah na diaľku. Keď brávam deti na pódium a vidím, že niektoré dieťa je tam už viackrát, hoci by chceli na pódium prísť aj ďalšie deti, tak aj „vychovávam“, ale naozaj len minimálne. Tie svoje deti doma zase vychovám už 18 rokov. A veľmi intenzívne.
Ale všetky deti, tie doma aj tie, ktoré stretávame na koncertoch, sú pre mňa inšpiráciou a prinášajú do nášho dospeláckeho sveta tú pravú detskú a nefalšovanú radosť.
Ste mamou troch detí, najmladšia dcéra má 10 rokov, je to aj u vás doma také idylické ako v Spievankove?
U nás doma je to presne tak isto ako v každej inej domácnosti, kde sú deti. Na jednej strane vám deti robia radosť, tešíte sa z ich úspechov, pokrokov, životného smerovania, postupného osamostatňovania sa, na druhej strane musíme znášať ich hádky, vydobýjanie si postavenia v rodine. Výchova detí a ich vedenie k samostatnosti je veľmi náročný proces. V škole sme takýto predmet nemali... A tak sa učíme často na vlastných chybách. Môžeme sa len modliť, aby si deti odniesli do života čo najmenej zranení.
Našťastie sme na výchovu dvaja. A v spôsobe výchovy sme sa s manželom úplne zhodli. Dôležitá je láskavosť, ale aj prísnosť, rešpekt, sloboda, ako aj dôslednosť a prenechanie zodpovednosti na deti. Ale samozrejme, žiadne čarovné spievankovské fidlikitidliki vo výchove neexistuje. Každé dieťa je iné, s každým si zažívame osobité výchovné úskalia. Máme ešte šťastie, že žijeme obklopení cca 10 rodinami, s ktorými sme si veľmi blízko a môžeme sa zdieľať o svoje výchovné úspechy i pády. A tak si pomáhať.
Vychovávať deti nás nikto neučil, s manželom sme sa však v základných otázkach úplne zhodli, vraví Mária Podhradská.
Foto: Miroslav ČačíkČo považujete za najdôležitejšie vo vzťahu k deťom?
Chceme našim deťom úplne dôverovať. Chceme im veriť, že ich slovo bude platiť. Chceme si byť istí, že hodnoty, ktoré do nich výchovou a spoločným životom zasievame, budú aj žiť. Pred rokom sme nášho ešte len 16-ročného syna odprevádzali na ročný pobyt do USA. A to bola pre mňa „maturita rodiča“. Musela som ho s dôverou pustiť do sveta. Musela som uveriť, a v sebe spracovať, že sme ho vychovali najlepšie, ako sme vedeli a teraz mu môžeme len dôverovať, že to bude aj žiť. Veríme, že naše deti hlavne v kritických situáciách nájdu v sebe tú správnu odpoveď, ako sa majú zachovať. A my sa môžeme za ne len modliť. Prípadne pomôcť, keď o to požiadajú.
Vaše pásma vždy obsahujú nejaký výchovný odkaz – byť k sebe dobrý, poprosiť, pomáhať druhým, rodičom, chystať si darčeky, prekvapenia, umývať si zuby, učiť sa anglicky... Je to zámer alebo viac-menej náhoda?
Spievankovo chcelo vždy byť nielen zábavou pre deti, ale chceme nenásilne a podvedome vštepovať do detí aj pozitívne životné hodnoty. Deti sú často pasívnymi divákmi alebo poslucháčmi negatívnych správ. Preto my v Spievankove chceme byť protipólom a prinášať deťom tie správne hodnoty a príklady, ktoré sa budú do ich nevinných detských srdiečok vštepovať. Zároveň chceme byť aj náuční, preto sme napríklad nahrali DVD o ročných obdobiach, hudobných nástrojoch či povolaniach a zamestnaniach. Preto vyšlo tento rok DVD Angličanina, kde sa deti majú možnosť hravou formou s nami učiť po anglicky. Spievankovo nechce byť len jeden z hudobných projektov pre deti. Spievankovo je naším poslaním. My v Spievankove cítime potrebu byť nápomocní rodičom pri výchove ich detí v možnostiach, ktoré nám audiovizuálny svet umožňuje. A chceme deťom prinášať radosť a živý zážitok aj našimi koncertami.
Máte pocit, že deti na niektoré tieto veci zabúdajú, prípadne ste nachádzali inšpiráciu aj vo vlastnej domácnosti?
Naše projekty rastú s našimi deťmi. Keď boli deti malé, vznikli piesne o tom, čomu naše deti vtedy žili: Zoznamovali sa s prírodou, zvieratkami – tak vzniklo DVD o štyroch ročných obdobiach. Potom nastúpili do škôlky, tak vzniklo DVD o bežných denných činnostiach, ktoré život troj až päťročných detí prináša: umývanie zúbkov, poobedný spánok, poďakovanie sa, dokázať sa podeliť o hračky, papanie... Potom som v škôlke začala učiť angličtinu, tak vzniklo DVD s touto tematikou. Deti postupne rástli a zaujímali sa o život okolo seba, tak vzniklo DVD s tematikou povolaní a zamestnaní. A v roku 2017 sme chceli deťom predstaviť hudobné nástroje, tak vznikol film Spievankovo a kráľovná Harmónia.
Hudbou žije celá rodina. Mária s dcérou Katkou.
Foto: Miroslav ČačíkJe dnes niečo, nejaký výchovný aspekt, ktorý by ste spätne pozmenili, resp. komunikovali inak?
Máme tri deti a hlavne pri strednej dcére cítime, že prežíva tzv. syndróm stredného dieťaťa. Je aj iná povaha ako prvý syn. Maťko je extrovert a všetky emócie a jeho túžby veľmi silno komunikuje navonok. Terezka je tichšia, viac introvert. Takže keď sa chcem niečo dozvedieť, musím byť ja iniciatívna. Asi v tejto súvislosti by som spätne robila niektoré veci inak, ale, úprimne, po vojne je každý generál. V daný čas žijeme a vychovávame naše deti najlepšie ako vieme a ak urobíme nejakú chybu, snažíme sa ju napraviť a dať veci do poriadku. Ako som už spomenula, výchove detí a rodinnému životu sa v škole žiaľ neučí, a preto všetci žijeme a vychováme najlepšie ako vieme. Ale čo považujeme za veľmi dôležité, je vedieť sa deťom vždy za našu chybu ospravedlniť.
Pomohlo vám niekedy Spievankovo a jeho výchovný odkaz pri riešení nejakých záležitostí doma, napríklad pri súrodeneckých sporoch medzi vašimi deťmi?
Neviem teraz, či Spievankovo niekedy pomohlo riešiť domáce detské konflikty, ale viem, že tieto konflikty boli základom viacerých piesní, ktoré vznikli pre Spievankovo... Napríklad pieseň dve Zázračné slovíčka. Vo všeobecnosti, spory medzi súrodencami sú tá najkomplikovanejšia vec vo výchove. Lebo akákoľvek je pravda a môžete byť v tej chvíli aj minister spravodlivosti, vždy bude niekto ukrivdený a dotknutý.
Pozerávali vaše deti Spievankovo? Ako ho vnímali?
Ale áno, keď boli malé, Spievankovo bolo v tej dobe jediný projekt pre deti na Slovensku. Naše deti ho museli pozerať veľmi často, aj keď sme DVD finišovali a opravovali chyby. Pozerali to tak často, že sa stávalo, že po oficiálnom vydaní si dali od pozerania dobrovoľne dlhšiu pauzu. Teraz sú už mimo spievankovskej cieľovej skupiny, ale na druhej strane sa aktívne zapájajú či už do realizácie koncertov, alebo do nahrávaní DVD či iných projektov, ktoré robíme. Takže Maťko a Terezka si pred polrokom zahrali už dospelé Mravce a Katka hrala naposledy v našom online koncerte vrabčeka a zajka.
Bránou k šťastiu a spokojnosti je podľa Márie Podhradskej umenie vedieť odpúšťať.
Foto: Miroslav ČačíkZa 18 rokov ste pracovali s viacerými generáciami detí – ktorá skupina Vám utkvela v pamäti najviac?
Asi to boli deti v rokoch 2008-2012, kedy dve naše deti chodili do materskej školy, ja som tam učila angličtinu a veľa klipov a DVD vznikalo práve v škôlkarskom prostredí. Navyše som u nás na sídlisku v Lamači viedla krúžok Prvé krôčiky k hudbe. Tieto všetky činnosti viedli k tomu, že som bola v intenzívnom kontakte s veľa deťmi a táto generácia detí veľmi ovplyvnila môj osobný ale aj pracovný život.
V čom sú podľa Vás dnešné deti iné ako tie pred 18 rokmi?
Dnešná generácia detí a každá ďalšia generácia to má v určitom zmysle stále ťažšie a ťažšie. Je to hlavne kvôli stále pribúdajúcim technickým výdobytkom. Naše deti prvýkrát objavili mobil až na základnej škole. Fakt netuším, ako by sme túto „technický nástrahu“ zvládli, keby sme mali malé deti v tejto dobe. Myslím si, že mobily, hracie konzoly a čo ja viem čo ešte oberá deti o skutočnú hravosť, ktorú by v detstve mali zažívať. Ale chápem, že ľahko sa to hovorí... Myslím si, že úspešnejšie a šťastnejšie budú tie deti, ktoré spolu s rodičmi zvládnu tieto nástrahy doby. My sme boli veľmi striktní. Žiadne z našich detí nikdy nesmelo mať žiadnu hru na mobile. Žiadnu. Nikdy sa nesmeli hrať žiadne hry na počítači. Ani sme tam nikdy žiadne nemali. Máme doma Xbox, ktorý je povolený jedine, keď sú u nás kamaráti a majú to ako sociálno-spoločenskú udalosť. Súťažia v športových aktivitách, alebo hrajú hokej. Čo sa týka YouTube, majú obmedzený denný limit.
Mobily a hracie konzoly oberajú deti o skutočnú hravosť, ktorú by v detstve mali zažívať.
Keď sa rázne a navždy zadefinujú tieto pravidlá, deti to pochopia, a už ani nevyjednávajú, lebo vedia, že toto je pravidlo, ktoré platí vždy a navždy. Veľmi ich podporujeme v trávení času s kamarátmi. Vtedy nám nevadí, keď aj do polnoci sú u nás ich kamaráti, rozprávajú sa, alebo sa niečo hrajú. Alebo idú na výlet, a aj prespia na nejakej chate. Dôverujeme im.
Kde beriete nápady na ďalšie príbehy?
V mojom denníku mám napísaných 15 námetov, ktoré by som ešte niekedy chcela spracovať a realizovať. Korona nám ale celkom slušne „zamiešala kartami“ a v súčasnosti realizujeme projekty, ktoré sú v rámci všetkých reštrikcií realizovateľné. Nápady prináša sám život a potreby detí v našom okolí, alebo často prosby aj od rodičov, aby sme spracovali tú-ktorú tému. Napríklad teraz počas korony sme sa spočiatku dosť venovali aj tematike zvýšenej hygieny, ktorá bola témou dňa hlavne v marci a apríli. Alebo sme deťom čítali rôzne rozprávky a toto všetko sme uverejňovali na našom Youtube kanáli. Potom dve komerčné televízie prišli s prosbou o iné konkrétne programy pre deti, tak sme si v pivnici vytvorili provizórne štúdio a nahrávali sme pre ne tieto dokrútky.
Korona vytvorila Márii Podhradskej priestor aj na tvorbu pre dospelých. Rádiá by jej piesne mali začať hrať po Novom roku.
Foto: Miroslav ČačíkAko zvládate koronakrízu – veľa ľudí je z toho všetkého už vyčerpaných, podráždených – ako sa udržujete v pohode Vy?
Korona nás naučila viacerým veciam. Napríklad, že taký kalendár je vlastne pekná blbosť (úsmev). Toľko bolo tento rok preložených a neskôr aj zrušených vecí! Naučila nás žiť dnešný deň a nájsť si v ňom radosť. Nežiť minulosť, ani budúcnosť. A to je pre život veľmi dôležité. Korona nám aj v dobrom spomalila život. Samozrejme, že nám chýbajú živé koncerty, ktoré nemôžme realizovať. Korona je aj veľkou výzvou zachovať si zdravý rozum. Treba vedieť byť na jednej strane opatrný, ale na druhej strane nesmieme zabúdať žiť. Aby, keď korona pominie, z nás nezostali iba vystrašené a vystresované telá bez duše.
Čo by ste zaželali čitateľom k Vianociam a Novému roku?
Odpustenie. Lebo to je bránou ku šťastiu a spokojnosti nás samotných, a tiež našich najbližších.
