Natreli sme sa naftou a tešili sa, akí sme opálení... Šesť dobrodružstiev, aké dnes zažije už len málo detí

Patricia Poprocká, 16. mája 2020 o 05:11

Dobrodružstvo kedysi k detstvu neodmysliteľne patrilo, dnešné deti si ho však až tak neužijú. Žije sa inak, všetko chceme mať pod kontrolou, mieru rizika znižujeme pri každej činnosti na minimum. Veľká opatrnosť je však na škodu. Situácie, ktoré trocha zaváňajú nebezpečenstvom, ktoré vyžadujú od dieťaťa samostatné myslenie a rýchle rozhodovanie sú totiž skvelou školou do ďalšieho života. Bez ohľadu na výsledok.

Stromy, príroda, kúsok nebezpečenstva, samostatné rozhodovanie, to všetko k detstvu neodmysliteľne patrí.

Foto: Shutterstock.com

Na aké dobrodružstvá z detstva si spomínate vy? Prinášame pár príbehov.

Aprílové kúpanie a nafta

Boli sme na ulici skvelá partia, vonku sme trávili celé hodiny bez ohľadu na obdobie či počasie. Radi sme sa hrali v rieke, ktorá pretekala za cestou na našej ulici. Už v apríli sme sa tam zvykli kúpať, nikto z dospelých nás nevaroval, že voda je studená, že môžeme prechladnúť, ochorieť a podobne. Ani nikto z nás teplotu vody neriešil, šlo sa kúpať a hotovo. Problém nastal, len keď sme sa chceli opáliť. Aprílové slnko príliš nehrialo, u nás na severe už vôbec nie. Kamarát to ale vyriešil – doniesol z otcovej garáže bandasku nafty. Všetci sme sa ňou ponatierali a tešili sa, akí sme opálení. Pamätám si, že mama už menej, keď som prišiel domov...
(Rastislav, 43)

„Nemôžeme netrafiť...“

Boli sme asi šiestačky, keď sme s kamarátkou chceli ísť špehovať jej staršieho brata, ktorý si s kamarátmi postavil bunker pod lesom na kraji mesta. Maličkú chatrč, či lepšie skupinku stromov na lúke, pri ktorej stála, bolo pekne vidno aj z náprotivného kopca, kde sme bývali. Takže sme sa s kamarátkou vybrali na prieskum. Naslepo. Nemôžeme netrafiť, všetko sme si predsa pozreli z našej ulice. Vzali sme si bicykle, z nášho konca mesta na druhý okraj pod les to bolo predsa len celkom ďaleko.

Prešli sme za sídlisko, obišli záhradkársku osadu a vydali sa smerom k lesu. Nemôžeme netrafiť... Bicykle sme už tlačili, keďže kopec sa už dosť strmo zdvíhal. Ešte za tamten kopček, ešte za ďalší, ešte kúsok, posmeľovali sme sa... Bunkra však nikde. Po asi dvoch hodinách sme sa už spotené, unavené a navyše bez vody (Nemôžeme netrafiť, načo by sme ju brali...) rozhodli hľadať radšej cestu späť.

Aj to bolo ťažšie než sme si mysleli. Presvedčila som totiž kamarátku, aby sme šli „skratkou“ cez záhradkársku osadu. Ako to už býva, zo skratky bola dvakrát taká dlhá štreka. Nielenže sme sa totiž dostali na najvzdialenejší koniec osady, museli sme ešte preliezať ploty a k tomu cez ne prehadzovať bicykle. Mali sme naozaj dosť a bola som nesmierne rada, keď sme konečne v „civilizácii“ pedálovali smerom k našej ulici. Keď sme si potom z nášho kopca pozreli, kade sme chodili, zistili sme, že sme bunker úspešne minuli hneď na začiatku cesty. Za záhradkárskou osadou sme odbočili na opačnú stranu a zbytočne sa trmácali lesom.
(Slavomíra, 44)

Otcovi som rozobral králikáreň

Králiky sme chovali len na jar a v lete. V zime boli búdky prázdne a pre mňa veľkým lákadlom, keďže som práve hľadal vhodné dosky pre svoju pozorovateľňu, ktorú som si chcel postaviť na strome. Začal som si teda „požičiavať“ dosky, pekne jednu po druhej. Šlo to veľmi ľahko a moja pozorovateľňa bola čím ďalej dokonalejšia. Stále som bral po doske zozadu, aby zvonku nič nebolo vidieť. Nikomu som sa nepriznal a rodičia ani veľmi neriešili, ako sa vonku hrám. Až keď prišla jar a otec šiel pripraviť králikáreň, zistil, že za dvierkami je prázdny priestor. Nakričal na mňa, samozrejme, no do stavby novej búdky sa už nepustil, králiky sme odvtedy nechovali.
(Radovan, 39)

Akvárium vo vani

Keď ležala stará mama v nemocnici, chodievali sme sa jej starať o dom. Kým mama s tetou vetrali, polievali kvietky či robili v záhrade, my so sesternicou sme sa hrali. V neďalekom potoku sme nachytali do igelitovej tašky malé rybky a preniesli ich k starkej do vane. Napustili sme tam vodu, nanosili sme kamene, nejaké kvetinky a trávu, šťastné, aké krásne akvárium sme vyrobili. Samozrejme, kým to nezbadala mama. Hneď nám to kázala spratať, stará mama by mala veru veľký šok, keby videla tú premenu svojej vane.
(Lenka, 44)

Stratila som sa

Žili sme v malom meste a vybrali sa na návštevu k tete. Bývala na sídlisku kúsok od nás, vedela som kde, tak som si skackala popredu a rodičia ma nechali. Na sídlisku som si však pomýlila bytovky a zvonila síce v prostrednom vchode na druhý zvonček odvrchu, ale v nesprávnom dome. Nik mi neotváral. Pomyslela som si, že teta nie je doma a čakala, kým príde moja rodina. Naši však nešli, tak som si vyhodnotila, že sa asi už vrátili domov. Šla som teda späť. Ani doma však nebol nik.

V mojej škôlkarskej hlávke mi napadla ďalšia známa cesta – k mame do práce, teda na lekársku pohotovosť. Tam som vysvetlila, že neviem nájsť rodinu. Mobily vtedy neboli, ani telefón v každej domácnosti, zavolať teda nebolo kam. Sama som im však navrhla riešenie, že sa viem dostať k starej mame, akurát potrebujem niekoho, kto ma prevedie cez hlavnú cestu, lebo mám zakázané cez ňu sama chodiť. Niekto ma teda šiel previesť cez cestu, za ktorou o ulicu ďalej bývala stará mama. Tam som už bezpečne došla, uvarili mi čaj a uložili do postele. Pamätám si, že som ešte nechodila do školy, no celkom logicky som hľadala riešenia. Ani mi nenapadlo plakať, kým som mala nápad, čo sa dá robiť, jednoducho som robila.

A moji rodičia? To som sa dozvedela až neskôr. Najprv si mysleli, že teta žartuje, keď im vraví, že u nej nie som. Potom mama chcela ísť hneď na políciu, no otec ju upokojil, že najprv skúsia pohľadať sami. Prešli sídlisko, vrátili sa domov, no stále sme sa míňali. Ísť k starej mame, kde ma aj našli, im napadlo ako posledná možnosť, po ktorej už chceli ísť na políciu.

To sa stalo pred štyridsiatimi rokmi. Dnes, keď som sama mamou a médiá sú plné tragických správ o zmiznutých deťoch, veru neviem, čo by som robila na ich mieste. Radšej som, keď mám deti v dohľade.
(Petra, 44)

Na záver ešte jeden od starej mamy.

Prichytení na hruškách

Ako deti sme radi chodievali do sadu na ovocie. To zakázané predsa najlepšie chutí, v našom prípade ešte okorenené tým, že bolo treba nájsť odvahu prejsť cez rozum strážnikovi, ktorý tam chodieval. Raz som na to ale doplatila – šli sme na hrušky, chutili vynikajúco, až na to, že prišiel strážnik so psom. Bola som práve na strome, takže kým všetci kamaráti stihli ujsť, ja som musela zostať skrytá tam. Ako na potvoru, strážnik sa usadil práve blízko mojej hrušky, takže som tam čakala pekne krásne do zotmenia, kým nešiel na obchôdzku.
(Jarka, 64)


ANKETA:

Ktorý príbeh sa vám najviac páčil?

50,0%



4,7%



6,3%



1,6%



6,8%



30,5%












Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Voľný čas - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >