„Hlavne si o sebe veľa nemysli!“ Čitatelia spomínajú, ktoré vety ich v detstve ranili na celý život

Patricia Poprocká, Gabriela Bachárová, 18. októbra 2020 o 05:35

Aj nevinná poznámka môže niekedy dieťa zraniť, dokonca na celý život, povedala v júlovom rozhovore pre ahojmama.sk renomovaná psychiatrička a psychoterapeutka Natália Kaščáková. Niekedy stačí naozaj málo – jedno vyčítavé slovko, znevažujúce hodnotenie, posmešná poznámka a rana na detskej duši je vpísaná. Stalo sa také niečo vám? Opýtali sme sa dnešných rodičov.

Pri komunikácii s deťmi voľte slová a dávajte pozor, ako čo formulujete. Do detskej duše sa to môže zapísať na celý život.

Foto: shutterstock.com

Dospelí by si mali dávať pozor, ako sa s deťmi rozprávajú, najmä ak ich porovnávajú alebo im niečo vyčítajú. „Dávať si pozor na slová vyjadrujúce „Ty si...“ – lenivý, škaredý, zlý, hlúpy, tučný a tiež na porovnávanie s inými súrodencami či rovesníkmi. Niekedy nemusí byť ten obsah až taký zraňujúci, ale ak sa k tomu pripojí gesto, tón, môže byť z „nevinnej“ poznámky veľmi zraňujúca veta, ktorú si ľudia so sebou nesú celý život,“ vysvetlila Natália Kaščáková.

Aké vety dospelých sa vás v detstve dotkli? Ovplyvnili váš život?

„Nikomu to nepoviem“

Sľúbila mi to moja mama, keď sa ma pýtala, ktorá spolužiačka v škôlke sa mi páči. Povedal som jej, a ona to samozrejme predo mnou aj pred jej kolegyňami z práce hneď povedala. Veľmi som sa hanbil a mame som sa už nikdy s ničím osobným nezveril.
(Róbert, 40)

„Tancuj podľa rytmu!“

Viem, že to otec nemyslel zle, povedal to láskavo a v dobrom úmysle, ale hneď bolo po mojej radostnej nálade. Mohla som mať asi osem rokov, boli sme na svadbe nejakej mojej tety a ja som sa dovtedy výborne zabávala. Tešila som sa, keď ma zobral otec tancovať, no keď ma začal poučovať, prestalo sa mi chcieť. Cítila som sa zahanbená, že neviem tancovať, o to viac, že som vôbec nevedela, aký to rytmus mám vlastne počúvať a čo otec odo mňa vlastne chce. Tanec sa zmenil na stres, a vyhýbam sa mu v podstate doteraz. V puberte som absolvovala pár diskoték, to bolo asi všetko. Na plesy nechodím, na svadbách netancujem.
(Katarína, 43)

„Si tučná!"

Ako 12-ročnú ma to naozaj veľmi zasiahlo. Pamätám si, že v tie letné prázdniny som schudla 11 kíl a neskôr som sa dostala až na hranicu anorexie. Potom sa to dalo do normálu. Doteraz sa ale necítim dobre, keď mám pár kíl naviac.
(Adriana, 28)

„Prečo nie si taká dobrá, ako oni?"

Najviac ma zraňovali poznámky od rodičov a učiteľov, v ktorých ma porovnávali s inými deťmi. Obsahom bolo, že tí, s ktorými ma porovnávajú, sú múdrejší, šikovnejší, usilovnejší, úspešnejší. A keďže ja taká nie som, tak som automaticky hlúpa, lenivá, bezperspektívna. To porovnávanie sa vždy týkalo iba jedného aspektu. Vždy prichádzala kritika za to, čo mi nejde. Nikdy nie pochvala za to, čo sa mi podarilo. A to sa so mnou vlečie celý život. Neustále sa porovnávam s inými a neustále som v depke z toho, čo nedokážem a čo sa mi nepodarilo – bez ohľadu na to, že v mnohých iných oblastiach sa mi darí a som úspešná.
(Katarína, 38)

„Maťka kreslí krajšie“

Maťka je moja o štyri roky staršia sestra a celé detstvo som počúvala, že je šikovnejšia. Jasné, veď je staršia, pomyslela som si nad každou princeznou, ktorú som nakreslila, a ktorú Maťka nakreslila „krajšie“. Kreslila som rada, ale ako som od rodiny počula chválu na Maťkine kresby, tak iba pre seba a nikomu som to neukazovala. Viem, že na tom svet nestojí, no vnútorne som sa s tým stotožnila tak, že dnes sa ma ktokoľvek spýta, poviem, že neviem dobre kresliť, ale sestra áno.
(Anna, 40)

„Si tučná, poník ťa neunesie!“

Mohla som mať asi 6 rokov, pred cirkusom sa deti vozili na poníkoch. Strašne som chcela ísť, ale povedali mi, že ja na poníka nemôžem, že som tučná, že ma neunesie. Vozili sa tam aj väčšie deti predo mnou, no pracovníkom cirkusu sa asi nechcelo chodiť so mnou dookola. Ale s tým pocitom, že som tučná, že môžem zlomiť koňa mi veru ľahko nebolo... Ale dostala som sa z toho, dnes na koni jazdím!
(Zuzana, 44)

„Veronika nie je taká šikovná"

V mojom prípade to bola veta: „Veronike to v škole nejde, nie je taká šikovná ako jej sestra.“ Toto o mne hovorievala moja mamina príbuzným, kamarátkam, známym – prakticky komukoľvek, kto sa mi ako školáčke prihovoril a chcel vedieť ako sa mám, alebo ako sa mi darí. Na vysvedčení som mávala jednotky a dvojky, ale aj trojky z matiky, fyziky a chémie. Rodičia mi nedovolili robiť prijímacie skúšky na gymnázium, lebo moja „šikovnejšia“ sestra sa tam trápila, tak čo už len by som tam robila ja.

Vybrali mi odbornú školu s víziou, že na vysokú zrejme nepôjdem. Aby som to skrátila, moja sestra sa na vysokú síce dostala, ale dokončila len prvý ročník. Ja som si po strednej dala rok pauzu, odcestovala som do Írska, kde som pracovala ako au-pair. Kým boli deti v škole, učila som sa na prijímačky na vysokú, kam ma prijali (matiku ani fyziku sme v osnovách nemali). Skončila som s červeným diplomom a od skončenia školy pracujem v oblasti, ktorú som vyštudovala. Nielen v štúdiu, ale aj v pracovnej oblasti som sa dostala oveľa ďalej ako moja sestra.

V detstve som mávala občas pocit, že rodičia ma neberú vážne a nechcú počuť, čo by som chcela robiť. Bola som zaškatuľkovaná ako menej šikovná a stále sa kládol dôraz na predmety, ktoré mi nešli. A zase predmety, ktoré mi naopak išli výborne, brali sa ako samozrejmosť. Rodičom som v dospelosti odpustila. Ja sama sa snažím svoje deti navzájom neporovnávať a keď mi starší syn hovorí o tom, čo by chcel robiť ako veľký, pozorne počúvam a povzbudzujem ho.
(Veronika, 35)

„Do mužských debát sa nepleť!"

Stále za to cítim krivdu. Mala som asi 15 či 16 rokov a naša rodina usporiadala ako každé leto veľký táborák. Rada som počúvala, o čom sa bavia dospelí. Moji ujovia práve rozoberali nejakú politickú záležitosť či niečo podobného, neviem už celkom presne. Vyjadrila som svoj názor na vec. Vedľa sediaca babička ma však zahriakla: Do mužských debát sa ako dievča nepleť! Veľmi ma to zarazilo, nechápala som, prečo by som nemohla povedať komukoľvek, čo si myslím. Len preto, že mám ženské pohlavie a oni boli o generáciu starší muži? Dodnes na tú situáciu občas myslím. Babička žila v područí starých názorov o úlohe žien a mužov. Nemohla som jej asi vyčítať, že povedala, čo povedala. Bola tak vychovaná. Len ma aj za ňu dodnes mrzí, ako kedysi fungoval patriarchálny svet a že jeho dozvuky pociťujeme aj v dnešnej dobe.
(Hana, 43 rokov)

„Hlavne si o sebe veľa nemysli"

Táto veta ma sprevádzala detstvom. Keď som sa doma pochválila, že som uspela v školskej olympiáde, moju neskrývanú radosť vždy spoľahlivo zabilo konštatovanie: Hlavne si o sebe veľa nemysli. Tú istú vetu som počula, keď som výskala od šťastia, že sa mi podarilo dostať sa na vysnívanú univerzitu aj pri ďalších príležitostiach. Moji rodičia sa určite tešili, že sa mi darilo, tak prečo mi hovorili také veci? Napadá ma len vysvetlenie: nechceli, aby som spyšnela. V tých časoch sa cenila skromnosť, z môjho pohľadu falošná. Rodičia dosiahli, že si dnes o sebe naozaj "veľa nemyslím". Zároveň sa im však podarilo docieliť u mňa aj to, že zo žiadneho svojho úspechu už nemám veľkú radosť a v živote si veľmi neverím.
(Monika, 48)

„Ty tomu ešte nerozumieš!"

Viet, ktoré boli pre mňa v detstve zraňujúce, je viac, ale spomínam si hlavne na jednu: Ty tomu ešte nerozumieš! Keď som sa pýtala na rôzne veci, o ktorých som chcela vedieť viac, toto bola štandardná odpoveď. Dospelí sa o niečom bavili, ja som sa primotala, chvíľku počúvala a potom sa opýtala na nejakú podrobnosť alebo žiadala vysvetlenie. Častokrát som nepochodila. Nechápala som, prečo mi to nemôžu povedať. Veď predsa tabu nie je skoro nič a deti všetko primerane ich veku pochopia. Svoje deti už takto neodbíjam a keď sa ma na niečo opýtajú, odpoveď dostanú."
Marianna, 38 rokov





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Výchova a vzťahy - ďalšie články

  • Obrázok Treba si robiť s deťmi domáce úlohy? A dokedy?

    Treba si robiť s deťmi domáce úlohy? A dokedy?

    Moje učenie s otcom trvalo asi 10 minút. Ako čerstvá prváčka som si robila domácu úlohu – šikmé čiarky. Mama bola v nočnej, otcovi nakázala, nech na mňa dohliadne. Tak teda stál nado mnou, ja celá strémovaná som neustále písala zle a gumovala až bola v zošite diera. Nato otec stratil trpezlivosť: „So mnou sa tiež nikto neučil, a tu som,“ mávol rukou a odišiel si čítať noviny. Odvtedy som sa učila sama, a – tu som.

  • Obrázok 10 prostých viet, ktoré by od nás mali deti počuť každý deň. Hovoríte ich?

    10 prostých viet, ktoré by od nás mali deti počuť každý deň. Hovoríte ich?

    „Nerob! Prestaň! Neposlúchaš. Si zlý. Buď už chvíľu ticho! Nahneval si ma. Dávaj pozor!“ Koľko z týchto pokynov či konštatovaní deťom denne hovoríme? A navyše zbytočne, keďže o chvíľu ich v podobnej situácii musíme napomenúť zas? Aké vety by deti potrebovali počuť namiesto nich?

  • Obrázok Zabudnite na novoročné predsavzatia, neočakávajte, čo všetko by vaše dieťa malo vedieť. Naučte ho týchto 13 jednoduchých vecí, úplne postačia

    Zabudnite na novoročné predsavzatia, neočakávajte, čo všetko by vaše dieťa malo vedieť. Naučte ho týchto 13 jednoduchých vecí, úplne postačia

    S novým rokom si mnohí rodičia dávajú novoročné predsavzatia. Zmeniť prístup vo výchove, naučiť potomka plávať, čítať, bicyklovať, zlepšiť známky na vysvedčení... Čo ale vaše deti urobí naozaj šťastnými? Odborníčka na sociálnej sieti odporúča zamerať sa na týchto 13 vecí.

  • Obrázok Ako upokojiť dieťa. „Neplač, nič sa nestalo“ nefunguje, TIETO vety sú oveľa účinnejšie

    Ako upokojiť dieťa. „Neplač, nič sa nestalo“ nefunguje, TIETO vety sú oveľa účinnejšie

    Detský plač alebo krik patria medzi faktory, ktoré dospelých vo vzťahu k deťom najviac stresujú. A hoci sa rodičia snažia v takých situáciách ako prvé dieťa upokojiť, veľmi často to robia (hoci v dobrej vôli) neúčinným spôsobom, ktorý ich vyčerpáva a deťom nepomáha.

  • Obrázok Darčeky a čaro Vianoc. Učme deti dostávať i dávať

    Darčeky a čaro Vianoc. Učme deti dostávať i dávať

    Koľko darčekov si nájdete pod stromčekom? Vianoce nie sú síce len o nich, väčšina detí sa však teší práve na moment prekvapenia, čo všetko si pod stromčekom nájde. A pre väčšinu dospelých sú najväčšou radosťou práve rozžiarené detské očká. Tak si to všetci vychutnajme!

  • Obrázok Vianoce inak! Šesť tipov na originálne darčeky, ktoré sa nedajú nikde kúpiť

    Vianoce inak! Šesť tipov na originálne darčeky, ktoré sa nedajú nikde kúpiť

    Desia vás predvianočné davy v nákupných centrách a rýchle zháňanie darčekov pod tlakom povinnosti, čo komu ešte? O tom, ako sa z Vianoc každoročne vytráca duchovný odkaz a nahrádza ho komercia, sa hovorí už dlhé roky. Zmena je len v našich rukách a začať s ňou možno aj teraz.

  • Obrázok Vianočné pečenie s deťmi? Takto to hravo zvládnete

    Vianočné pečenie s deťmi? Takto to hravo zvládnete

    Kto ako dieťa nemiloval vianočné pečenie? Spomienky na byt prevoňaný sladkými dobrotami, spoločnú prácu s mamou v radostnom očakávaní Vianoc si mnohí preniesli aj do dospelosti. Ak sa práve chystáte na pečenie medovníkov či iných pochúťok, určite zapojte aj deti. Aby ste všetko zvládli bez zbytočných stresov, ponúkame niekoľko tipov, ako sa im vyhnúť.

Ďalšie články v rubrike >