Dcérkina smrť mi ukázala, koľko sme schopní uniesť kvôli vlastnému dieťatku

Patricia Poprocká, 23. októbra 2018 o 06:00

Ivanka bola vytúžené dieťa, o ktoré sa rodičia dlho snažili. Žiaľ, narodila sa s ťažkou srdcovou vadou, ktorá sa nedala vyliečiť. Boli to neskutočne ťažké tri roky – pre ňu, jej rodičov, všetkých. Kolotoč vyšetrení, čo lekárska správa, to zhoršenie stavu... Až napokon krutá realita, že jedinou iskierkou nádeje je transplantácia srdca. Malá Ivanka čakala na srdce osem mesiacov, nedočkala sa.

Ivanka.

Foto: archív Vladimíry Tatarkovej

V júni tomu bolo päť rokov, čo ako trojročná zomrela na zlyhanie srdiečka. „Takéto veci človek číta, vidí v televízii, no žeby sa to prihodilo práve mne, to by mi nikdy predtým nenapadlo,“ hovorí jej mama Vladimíra Tatarková.

Osudnú diagnózu sa dozvedeli, keď mala Ivanka tri mesiace. „Ani neviem ako som to prekonala,“ hovorí spätne. „Vidieť svoje dieťa aj päťkrát počas dňa či noci odpadávať, modrieť.... Dávkovať mu kvantá ťažkých liekov...“ Bežné veci ako hra na ihrisku či návšteva príbuzných vlastne ani neboli možné, vždy všetko zastieral strach, čo a kedy sa zasa skomplikuje. Takže vždy boli všetci v pohotovosti, kedy zas bude treba ísť do nemocnice. Do bratislavského kardiocentra chodievali Tatarkovci z východu Slovenska už takmer ako k známym...

„Tie roky boli aj krásne, no pretkané veľkým strachom, že sa to raz skutočne stane, že srdiečko zlyhá. Bolo to vlastne čakanie... A samozrejme, môj strach. Veľmi jednoducho sa lekárom hovorilo, že ona na mne nesmie badať ľútosť, ani strach... Vtedy som to nedokázala.“ Kto by dokázal?

Ivanka a jej mama v prvých mesiacoch.

Foto: archív Vladimíry Tatarkovej
Ivanka bola nádherné, múdre, na svoj vek vyspelé a citlivé dievčatko, poznačené však práve častými návštevami nemocnice.

„Na srdiečko sme čakali osem mesiacov... No asi ten hore vedel, koľko trápenia a aký život by dcérku čakal. Aj keď mi to trvalo, ale s odstupom času viem, že je jej dobre, každý deň na ňu s láskou spomínam a nemám problém o nej či o smrti hovoriť,“ hovorí Vladimíra. Dcérku má dodnes neustále pri sebe – kúsok jej popola v prívesku na retiazke na krku. „Niekomu sa to môže zdať čudné či nevhodné, ale ja to takto chcem.“

Nebolo to vždy takéto. Po Ivankinej smrti si Vladimíra vytrpela viac než dosť. Ale ako vraví - nič sa nedeje náhodne. Okrem iného zistila, koľko toho sme schopní uniesť kvôli vlastnému dieťatku. A tiež sa naučila prijatiu. „Je to o prijatí, bez toho by sa to nedalo,“ vraví.

„Moje telo síce reaguje chorobami, zníženou imunitou, no ani sa mu nečudujem, po toľkom strese. Uznávam, že sa to niekde muselo odraziť. V mojom prípade to bola koža a vlasy. Ale už sa to zlepšuje. Chodím stále k psychologičke a písanie či spomínanie na Ivanku je zároveň mojou terapiou. Cítim, že mi to pomáha.“

Okrem žiaľu nad odchodom dcérky musela Vladimíra po jej smrti čeliť aj rozpačitej reakcii okolia. „Mnohí ľudia sa mi vyhýbali, nevedeli, ako reagovať. Stávalo sa, že susedia mi nezdravili, nerozprávali sa so mnou. Zistila som, že smrť dieťatka je v spoločnosti obrovské tabu.“ Oporu našla našťastie u manžela, v rodine a u skutočných priateľov.

Vladimíra dnes. So Simonkou, obyčajne šťastná.

Foto: archív Vladimíry Tatarkovej
„Mojou odmenou je to, že sme ju mohli mať aspoň tie tri roky, a že nás všetkých, ale hlavne mňa tak veľa naučila. Vážiť si každý deň, už neplánovať, nerobiť všetko na 120 percent, len tak plávať životom, čo som pri tom strachu vtedy nevedela. Mojou výhrou je tiež to, že ako manželia sme túto najstrašnejšiu realitu prekonali, navzájom sa podržali a zvládli natoľko, že teraz sa celá rodina tešíme z nádhernej dcérky, ktorá bude mať štyri roky.“

Malá Simonka je našťastie zdravá. „Rok po Ivankinom pohrebe som cítila, že idem do toho. Nepripúšťala som si absolútne žiadnu chorobu druhého dieťatka, nič. Už v maternici bola sledovaná. Je nádherná, veselá, múdra, zdravá, je to presne tak, ako som sa nastavila. Ďakujem Bohu, že také krásne dievčatko je našou dcérkou, prišla, aby celú rodinu ešte viac stmelila, rozveselila. A ja viem, že po tom všetkom som tak OBYČAJNE ŠŤASTNÁ.“

Vladimíra sa teší všetkým drobnostiam, ktoré jej pri Ivanke neboli dopriate. „Teším sa, že môže ísť do škôlky, hrať sa s inými deťmi, či ísť len tak bezo mňa na návštevu k babke... Skrátka žijeme obyčajný život. Druhorodená dcérka je moje zrkadlo, v ktorom už nevidím strach, len radosť, silu, optimizmus a potešenie z každého dňa. Smrť mi vzala to najcennejšie, lebo nie je nič strašnejšie ako keď matka prežije vlastné dieťa. No vždy som si hovorila, že nie som jediná, je a bolo veľa takých mám. A Ivankina smrť ma naučila, že treba veci prijať...“

Ak sa vám páči tento príbeh, hlasujte zaňho v súťaži ahojmama.sk o naj príbeh a vyhrajte kuchárky Varecha. Hlasovať môžete do 19. decembra tu.



Zdravie - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >