Strach z lekárov nie je u detí nič nezvyčajného. Mnohé sa neboja len vtedy, keď sa na lekára zahrajú samy.
Foto: Shutterstock.comAuto zastalo a Viktorko zdvihol hlavu od hry, ktorou ho dovtedy mama bavila. Zbadal budovu zdravotného strediska. Okamžite sa celý spotil. Hneď vedel, že je všetko zle. Spustil ohlušujúci, srdcervúci plač, chvel sa na celom tele a urputne sa bránil, keď sa ho mama snažila vybrať z auta.
Takúto alebo podobné scény poznajú rodičia, ktorých deti trpia syndrómom bieleho plášťa. Zjednodušene povedané, strachom z lekárov, z ihiel, bolesti a nepríjemných vyšetrení.
„Syndróm bieleho plášťa je psychická reakcia človeka na stres, ktorý nastáva v momente, keď má prekročiť dvere nemocnice alebo ambulancie,“ vysvetľuje pediatrička. Lucia Želeňáková z detskej polikliniky Dr. Martinko. „Ide o súbor symptómov, ktoré sa týkajú relatívne veľkého množstva ľudí, štatistiky hovoria o desiatich až 30 percentách pacientov,“ dopĺňa informáciu.
Vzniknúť môže hocikedy
Hoci strach je prirodzená emócia, strach z bielych plášťov sa získava z vonkajšieho prostredia – vplyvom rodičov či blízkeho okolia a pod tlakom nepríjemných zážitkov spojených s pobytom v ambulancii alebo v nemocnici.„Presné príčiny tohto syndrómu nie sú úplne známe a jasne stanovené, ale vieme, že strach z lekárov sa u detí spravidla objavuje na konci prvého roku života, vrchol dosahuje v batolivom období a v niektorých prípadoch môže pretrvať až do dospelosti. Obava z lekára patrí medzi najzreteľnejšie strachy detského veku. Dieťa sa bojí nielen bieleho plášťa, ale aj injekcie, prístrojov a hlavne reálnej bolesti,“ pokračuje lekárka.
U detí sa syndróm spája aj so strachom z odlúčenia od matky a s bezmocnosťou bez možnosti úniku. „Tento strach je úplne prirodzený a nemusí prerásť do syndrómu bieleho plášťa. Cieľom by malo byť naučiť dieťa svoj strach vnímať a narábať s ním, nie ho potláčať, ignorovať či eliminovať, ako sa o to niekedy rodičia v dobrej viere snažia,“ upozorňuje odborníčka.
Prevencia ako najlepší liek
Podľa detskej lekárky je prirodzené, že dieťa sa pred návštevou lekára necíti úplne vo svojej koži a rodič zohráva veľkú úlohu v tom, ako tento strach spracuje.„Dôležité je pripraviť dieťa na vyšetrenie u lekára už doma, pokojne mu vysvetliť, kam a prečo ide, čo sa tam bude diať, čo bude lekár robiť,“ odporúča pediatrička. „Počas čakania pomáha hra s obľúbenou hračkou či rozhovor, ktorý umožňuje dieťaťu sústrediť sa na iné veci než na to, čo ho čaká za dverami ambulancie,“ dodáva v tlačovej správe polikliniky Dr. Martinko.
Určite nie je dobré dieťaťu klamať alebo vyšetrenie zľahčovať. Namiesto presviedčania, že injekcia nebolí, je lepšie popísať, čo asi bude dieťa cítiť. A povzbudiť ho, že to dokáže. „Dieťa by malo vedieť, že vyšetrenie nie je vždy príjemné, ale pomôže mu, aby sa uzdravilo. Rodičia často uisťujú deti, že sa nemajú čoho obávať a všetko bude v poriadku. Čo je veľmi zavádzajúce tvrdenie, nepomáha a nezbavuje strachu,“ nalieva čistého vína všetkým rodičom pediatrička.
Na ťahu je lekár
Veľký význam, ako sa bude dieťa u lekára cítiť, samozrejme, zohráva aj samotné prostredie ambulancie a osobnosť a prístup lekára. Polovicou úspechu na ceste za životom bez syndrómu bieleho plášťa je možnosť rodiča vybrať si empatického a zároveň skúseného pediatra, ktorý pracuje v ambulancii s čakárňou, ktorá nepôsobí iba stroho a sterilne – teda pre dieťa nebezpečne. Pekne upravená miestnosť, detské kresby, maľby na stene, detský nábytok a niekoľko hračiek môžu mať veľmi pozitívny vplyv na dieťa.Ak dieťa trpí syndrómom bieleho plášťa, je dobré, ak o tom rodič informuje lekára vopred. „U nás to funguje tak, že si na takéhoto pacienta vyhradíme dlhší časový priestor. Návšteva prebieha formou hry a rozhovoru. Dávame si pozor na správny časový sled úkonov a vyšetrení, nápomocné sú názorné ukážky, ako bude vyšetrenie vyzerať, napríklad imitáciou na jeho obľúbenej hračke. Na záver dieťa vždy pochválime za spoluprácu a dáme mu nejakú odmenu za statočnosť,“ opisuje prax lekárka z detskej polikliniky.
No aj ten najempatickejší a najšikovnejší lekár stále potrebuje spoluprácu rodiča – najmä to, aby bol dieťaťu nablízku. „Dieťa by tiež malo dostať priestor, aby sa vyjadrilo, pomôže mu to cítiť sa dôležito a prebudí u neho samostatnosť. Určite nepomáha, ak sa rodič rozpráva o dieťati a o svojich obavách s doktorom, keď je pri tom prítomné aj dieťa. Moje skúsenosti mi opakovane potvrdzujú, že dieťa veľmi dobre vníma aj neverbálnu komunikáciu,“ pokračuje pediatrička.
Pochvala za statočnosť
Po vyšetrení by vždy mala nasledovať nejaká forma pochvaly a možno aj malej odmeny. Nemusí ísť o nič veľké, ale treba si uvedomiť, že dieťa prežilo záťažovú situáciu a zvládlo ju tak statočne, ako vedelo. Odborníci odporúčajú po návšteve lekára dieťa objať, pochváliť ho za odvahu, vyvážiť nepríjemné pocity príjemnými.„Niekedy sa po jednej pozitívnej návšteve u lekára pocit strachu u dieťaťa odbúra natoľko, že ďalšia návšteva v ambulancii prebehne bez negatívnych emócií a bez strachu. S vekom dieťaťa a s možnosťou väčšieho poľa pôsobnosti v rovine vysvetlenia úkonov lekára, sa strach dokáže minimalizovať. Takže väčšinou syndróm bieleho plášťa nebýva beh na dlhé trate, čo je určite dobrá správa pre každého rodiča,“ uzatvára lekárka.
Hlavné príčiny vzniku syndrómu bieleho plášťa u detí
* traumatizujúci zážitok spojený s lekárom a/alebo zdravotníckym zariadením (bolestivá injekcia, nepríjemné vyšetrenia...)
* osobnosť a nevhodný prístup lekára
* neistota a obava rodiča, ktoré sa prenášajú na dieťa
* traumatizujúci zážitok spojený s lekárom a/alebo zdravotníckym zariadením (bolestivá injekcia, nepríjemné vyšetrenia...)
* osobnosť a nevhodný prístup lekára
* neistota a obava rodiča, ktoré sa prenášajú na dieťa
