Mama Veronika s čerstvo narodenými synčekmi.
Foto: Pravda, UNLPRodičia si najprv mysleli, že čakajú deti tri, pretože prvý ultrazvuk ukázal práve tri malé bijúce srdiečka. Nastávajúcej mamičke Veronike Križalkovičovej z východoslovenskej obce Torysa sa roztriasli ruky a nedokázala si predstaviť, ako takú nečakanú situáciu zvládne. Deti boli počaté prirodzene, bez umelého oplodnenia, práve to je pritom dnes najčastejším zdrojom viacnásobných tehotenstiev. Že sú deti napokon štyri, to sa mladá rodina dozvedela až neskôr, pri ďalšom ultrazvuku.
V mladej mamičke sa počas tehotenstva aj po pôrode miešali pocity šťastia so strachom, no dnes by nemenila za nič na svete a život so štvorčatami považuje za to najlepšie, čo sa jej mohlo stať. „Ach, budem ja vás vedieť toľkých naraz ľúbiť? Budem sa vám vedieť dostatočne venovať? Stihnem vás všetkých pomojkať? Mala som tieto otázky. A viete čo? Raz som niekde čítala, že láska sa zvyšujúcim počtom detí nedelí, ale násobí. Človek si povie, že klišé, no je to pravda. Toľko lásky som nikdy necítila,” vyznala sa žena, ktorá svoj život so štvorčatami ukazuje na sociálnych sieťach.
Deti sa narodili s pôrodnou hmotnosťou od 1 100 do 1 580 gramov. Boli maličké. Putovali do inkubátoru a napojili ich na kyslík. Mamička svoje ratolesti uvidela až na druhý deň spolu s manželom. To ráno bolo pre ňu výzvou: „Kto rodil sekciou, vie, aké náročné je prvé postavenie sa z postele. Nepodarilo sa, hlava sa mi točila, v ušiach šumelo. Vedela som, že o desiatej máme ísť za detičkami, že musím byť schopná tam dôjsť. Nebola som. Nakoľko oddelenie neonatológie bolo na druhej strane chodby, na presun mi požičali vozík.”
Pocity mala rôzne - šťastie, strach, napätie: „Tešila som sa na stretnutie, ale mala som aj obavy, čo nám lekári po prvých dôležitých vyšetreniach povedia. Každé z našich detičiek mal na starosti iný lekár. Ani vám nemusím hovoriť, aké náročné bolo zastihnúť ich, ak som chcela informácie o deťoch. Ale lekári boli úžasní.”
Chcelo sa mi plakať, no vedela som, že nemôžem
Po príchode na neonatologicku JIS-ku manželia uvideli osem inkubátorov a v nich krehké bábätká: „Chcelo sa mi plakať, ale vedela som, že nemôžem, musím byť silná. Sestrička nám ukázala, v ktorých inkubátoroch sú naše detičky. Z ôsmich boli štyri naše. Čas na návštevu sme mali obmedzený na jednu hodinu denne. Áno, áno, rodič je návšteva...”Veronika a jej muž postupne prichádzali ku všetkým deťom. Damianko mal v nošteku kyslík, v ručičke infúziu a v ústach cumlík. Hugo, druhorodený chlapček, bol tiež ešte na kyslíku a infúziách, ale kvôli žltačke mal na očiach masku. Najmladšia Eliška musela v nošteku strpieť kyslíkové okuliare a prvá vec, ktorú si na nej mamička všimla, boli jej tmavé vlásky. Najmenšia Noemi? Oproti súrodencom drobnučká. „Boli sme neskutočne šťastní. Všetky tieto detičky boli naše,” vyjadrila sa vtedy mamička.
Nasledujúcich 28 dní deti strávili v nemocnici. Veronika im pravidelne nosila svoje materské mlieko: „K detičkám som mala prístup každé tri hodiny. Prebalila som ich, raz do dňa odvážila a prezliekla a nakŕmila. Najprv sondičkou, neskôr fľaškou a prsníkom. Deti zaspali a ja som šla na izbu a čakala, kedy opäť prejdú tri hodiny.” Domov išli napokon len tri deti, Noemi ešte musela zostať v nemocnici, pretože málo vážila. Za súrodencami sa vydala až o ďalších 19 dní.
Od 13. decembra minulého roka boli už doma všetci šiesti. „Odvtedy sa nezastavím, nemám čas na nič iné okrem detí. No nemenila by som. Svoje deti milujem nadovšetko na svete a aj keď ma občas chytá panika, či som schopná z nich vychovať dobrých ľudí, verím, že áno a že som pre nich najlepšou mamkou, akú si môžu priať,” dúfa mamička.
Veronika veľmi oceňuje úlohu svojho manžela. „Keď mi oznámili, že čakám tri a neskôr štyri bábätka, bola som hotová a on s chladnou hlavou: Láska, zvládneme to. Keď som bola v strese pred pôrodom, on veril, že bude všetko dobre. Keď som sa bála o detičky, kým boli v inkubátoroch, on ma upokojoval aj päťkrát denne cez telefón. Keď som unavená, vezme deti a pošle ma oddýchnuť si. Keď plačú, spieva im. Keď si potrebujem niečo urobiť, dá ich do kočiarov a morduje sa s nimi po ulici,” nedá na manžela dopustiť.
Štvorčatá po 16 rokoch a o rok nato znova
V košickej Univerzitnej nemocnice Louisa Pasteura sa štvorčatá narodili po dlhých šestnástich rokoch, a tak bol pôrod špeciálnou udalosťou aj pre zdravotníkov. Tento rok v októbri sa im však rovnakú skúsenosť prekvapujúco podarilo zažiť znovu, ako si o tom môžete prečítať v tomto našom článku.„Ako ten čas letí. Pred rokom to u nás v pôrodnici bolo veľké haló. Naši pôrodníci a novorodenecké oddelenie sa pripravovali na pôrod štvorčiat veľmi zodpovedne. Všetko dobre dopadlo a po pár týždňoch putovala mamka a neskôr aj Eliška, Hugo, Damián a potom aj Noemi domov,” zaspomínala si nemocnica a ako podotkla, veľmi sa teší z krásnej rodiny a bude aj naďalej sledovať, ako sa jej darí.
