Rodičia by mali pamätať na to, že pre každý vek je typické niečo iné a schopnosti dieťaťa siahajú len po určitú hranicu, vraví Andrea Poloková.
Foto: archív Andrey Polokovej„Stačí, aby sme sa stali rodičmi, a už nás prenasledujú pocity viny,“ povedal dr. William Sears, americký pediater a autor mnohých kníh o deťoch. Ako rodičia máme pocity viny prakticky neustále a máme strach, aké naše deti budú, keď vyrastú. Každodenne sa pýtame, aký vplyv má to, čo im teraz dovolíme alebo
nedovolíme, na ich budúcnosť. Dobrá správa je, že odpovede existujú.
Naplnené potreby dieťaťa odznejú samé
V MAMILE sme od nášho vzniku podporovali rodičov nielen v dojčení, ale aj vo využívaní rozličných nástrojov vzťahovej výchovy už od narodenia bábätka. Medzi takéto nástroje patrí okrem dojčenia aj spoločné spanie či nosenie a starostlivosť o potreby matky a odpočinok matky.Za posledné dve desaťročia nášho fungovania sme nadchli novú generáciu rodičov, ktorí svoje bábätká nosia v šatkách či nosičoch, využívajú kontakt koža na kožu, vyhľadávajú našu pomoc pri dojčení a ktorí vedia, že tieto potreby nie sú manipuláciou zo strany bábätiek. Pretože potreby, ktoré sa dieťaťu naplnia, odznejú. Mnohí rodičia sa vďaka tomu oslobodili od obáv, že dieťa rozmaznajú, keď ho budú mať na rukách, keď budú reagovať na jeho signály alebo keď budú napĺňať jeho potreby.
Ale v posledných rokoch nám začali písať nielen rodičia bábätiek, ale aj väčších detí – 3-ročných alebo 5-ročných či starších. Opisujú nám situácie, ktoré zažívajú so svojimi deťmi, a nevedia ich riešiť a nechcú postupovať podľa rád od okolia typu: „Veď mu daj po zadku.“ Majú podobné obavy, ako keď sa báli, či bábätko kontaktom s ním nerozmaznajú, keď bolo malé.
Pri väčších deťoch im nie je jasné, či ich nerozmaznajú svojím prístupom a komunikáciou. Alebo ako vlastne s deťmi komunikovať inak ako príkazmi a trestami.
Výchova je viac o rodičoch
Nezostáva nám nič iné len si priznať, že vychovávať deti nás nikto neučil, že nie sme pripravení s nimi komunikovať tak, ako by sme si priali, a že sa potom uchyľujeme k vetám, o ktorých sme si hovorili: „Nikdy toto svojmu dieťaťu nepoviem.“ Alebo: „Teraz som povedala, bolo presne to, čo som neznášala, keď mi to hovorila moja mama.“ A tak sa pri našej pomoci s dojčením stále viac vynárala medzi rodičmi otázka, ako pokračovať vo vzťahovej výchove ďalej, s väčšími deťmi, z ktorých mnohé sa už samy odstavili a už sa nenosia.Potrebujú teda ďalšie nástroje na výchovu detí. Jedným z tajomstiev výchovy je to, že výchova sa v skutočnosti netýka až tak veľmi detí. Výchova sa oveľa viac týka zručností, ktoré nadobudneme ako rodičia. Dobrá správa je, že tieto komunikačné a ďalšie zručnosti sa dajú naučiť. Situácie, ktoré sa nám vo výchove každodenne opakujú a končia krikom či plačom, sa dajú zvládať inak a s väčšou ľahkosťou a prehľadom. Podobne, ako sa rodičia na začiatku naučili, ako dojčiť, ako nosiť, ako upokojovať bábätko, tak je možné sa naučiť aj, čo sa dá robiť s deťmi pri výchove, keď sú väčšie.
Každý vek má to „svoje“
Ďalšia dôležitá znalosť, ktorá sa dá naučiť a ktorá rodičom pomáha, je poznanie toho, čo všetko deti v určitom veku dokážu, čo je pre nejaký vek dieťaťa typické, aké má v danom veku dieťa schopnosti a čo ešte jeho schopnosti presahuje.Takéto poznanie umožňuje rodičom mať realistické očakávania o správaní detí a vyvarovať sa nedorozumení o 2-ročnom dieťati ako napríklad: „Je taký lakomý. Keď si nejakú hračku nájde, nepustí ju z ruky. Ja neviem, kedy ho to prejde.“ Rodičom pomáha vysvetlenie, že pre dvojročné dieťa je dôležitá snaha vlastniť a objavenie seba samého v zmysle: „Toto je moje.“
Rovnako rodičom môže pomôcť, keď pochopia, ako deti vnímajú čas, v akom veku začínajú chápať existenciu budúcnosti a ako toto ovplyvňuje ich správanie a reakcie. Vedia viac pochopiť, ako deti rozličné situácie prežívajú.
Ľahký test vnímania
Jedným z príkladov môžu byť informácie o tom, ako sa v deťoch rozvíja empatia a schopnosť vcítiť sa do pocitov druhých ľudí.Ak máte malé dieťa, skúste si ho otestovať: Posaďte sa s ním na koberec, pred sebou si nechajte trochu miesta a potom postavte prekážku, cez ktorú sa nedá vidieť – napríklad škatuľu alebo niekoľko hrubých kníh postavených na seba. Do priestoru pred sebou umiestnite maličké predmety (plastové zvieratká, lyžičky, drobné hračky atď.). Do priestoru za prekážku umiestnite napríklad jedno maličké plyšové zvieratko tak, aby sa dívalo smerom k vám, ale aby cez prekážku nevidelo. Aj pred zvieratko alebo bábiku umiestnite malé hračky, ale odlišné od hračiek pred vami.
Potom sa dieťaťa spýtajte: Povedz mi, čo vidí plyšové zvieratko alebo bábika sediaca za prekážkou? Dieťa, ktoré ešte stále vidí veci zo svojho pohľadu, bude menovať (aj) veci, ktoré má pred sebou, pretože ešte nebude chápať, že dané zvieratko či bábika ich cez prekážku nemôže vidieť.
Dieťaťu, ktoré už túto schopnosť v takomto kontexte má, bude táto skutočnosť jasná a pomenuje len to, čo dané zvieratko alebo bábika môže skutočne vidieť. Tu niekde sa začína schopnosť vidieť veci tak, ako im vidia druhí, hoci k pochopeniu pocitov druhých môže byť ešte ďaleká cesta.
Ak sa naše dieťa nachádza vo fáze, keď ešte ani len nerozumie, že niekto iný vidí niečo iné ako ono samo, tak je zbytočné požadovať od dieťaťa takúto schopnosť a našu komunikáciu a správanie je potrebné tomu prispôsobiť. Podobne, ako keď sa prispôsobíme tomu, že dieťa ešte nevie chodiť.
Kurz zručností v MAMILE Rodičia majú teraz možnosť dozvedieť sa o týchto nástrojoch pre výchovu detí v kurze MAMILY, kde získajú informácie o tom, aké komunikačné a iné zručnosti im pomôžu zvládať náročné výchovné situácie, ktoré faktory ovplyvňujú správanie detí a aké dôležité je pochopiť jednotlivé štádiá, ktorými deti v rozličnom veku prechádzajú. Prihlásiť sa môžete na tomto linku.
