ROZHOVOR Detský psychiater Peter Pöthe: Deti sú dnes krehké a nepripravené na život

Gabriela Bachárová, 18. septembra 2020 o 05:00

„Platí, že ak rodina uspokojí potreby dieťaťa, bude si oveľa ochotnejšie umývať zuby, upratovať si izbu a prestane byť neustále v opozícii,“ vraví v rozhovore o detskej duši uznávaný detský psychiater a psychoterapeut Peter Pöthe, ktorému nedávno vyšla nová kniha. „Sila nevysloveného“ rozpráva päť príbehov, s ktorými sa stretol vo svojej psychoterapeutickej praxi.

Detský psychiater a psychoterapeut Peter Pöthe.

Foto: Jana Plavec

Prečo ste knižke dali názov Sila nevysloveného?
Niektoré veci sa v terapii i živote nesmú vysloviť, pretože sú príliš ohrozujúce a vyvolávajú veľký odpor. Ale sú prítomné. Niekedy je v živote aj pre dobrý priebeh terapie lepšie, keď na ohrozujúcu vec myslíme, ako keď ju vyslovíme.

V knihe popisujete päť prípadov z vašej psychoterapeutickej praxe. V ktorom sa sila nevysloveného výrazne prejavila?
Zneužívaná klientka popisovala situáciu, ktorá bola veľmi podobná tomu, čo sa jej dialo doma. Zároveň nemala odvahu otvorene ju popísať. Ak by som to za ňu urobil ja, okamžite by sa zľakla a prestala by svoje pocity prežívať, poprela by ich, čo by nebolo v terapii dobré. Snažím sa o to, aby si klient emócie spojené so stresom či traumou uvedomil, dovolil si ich prežiť a potom ich mohol regulovať. Žena z príbehu našla odvahu povedať pravdu až neskôr.

Majú príbehy z knihy nejaký spoločný moment?
Spoločným menovateľom všetkých prípadov je, že tie deti skutočne trpeli a boli ohrozené vo svojom vývoji. Ak by terapiu nedostali, ich osobnosť a vzťahy by sa s určitou pravdepodobnosťou formovali inak. Všetky prípady dokazujú, aký vplyv – či už dobrý, alebo zlý – majú na život naši najbližší. Od nich závisí, ako sa cítime a vyvíjame. Hoci samozrejme v živote sa dejú veci, ktoré sú na správaní rodičov nezávislé. Taký bol príbeh Romana, ktorému mamička ochorela a zomrela na rakovinu.

Bol toto príbeh, ktorý vás osobne najviac zasiahol?
Plačem a dojímam sa nad každým príbehom, nemôžem inak. Nie som predsa za sklom a tých detí je mi naozaj ľúto. Svoju účasť používam aj ako nástroj pomoci, autenticky som s nimi smutný alebo sa o ne bojím. Každý príbeh popísaný v knižke má v sebe niečo srdcervúce. Toto bol navyše jeden z tých výnimočných príbehov, ktorý sa spojil s mojou osobnou skúsenosťou s manželkou. Ale v dobrom, v terapii prepojenie malo zmysel.

Čo sa stalo vašej manželke, ak sa môžem opýtať?
Mala rovnakú chorobu ako mamička toho chlapčeka, rakovinu prsníka. Zomrela v 32 rokoch. Bola to vynikajúca detská psychologička, veľmi šikovná. Dva mesiace predtým, ako zomrela, sme spolu založili náš Inštitút psychoterapie detí a rodičov. Knižka je na jej pamiatku.

Ako chlapec chorobu a smrť mamy zvládal? Terapiu začal, keď ešte žila.
V tejto, ale aj iných terapiách sa priam ukážkovo prejavili obranné mechanizmy, ktoré používame v záťažových situáciách. Chlapec situáciu popieral. Popieral, že mama je chorá, ohrozenie odmietal. Poprel aj je smrť, realitu. Zároveň sa v terapeutickej hre snažil o takzvanú reparáciu, mamu chcel prostredníctvom jednej z postáv „opraviť“. Nechápal, ako mohla jeho všemocná mamička, ktorá si so všetkým vedela poradiť, ochorieť a zomrieť.

Keď nám niekto zomrie, nejde len o fyzickú stratu. Strácame aj jeho dobrý vnútorný objekt. To znamená, že sme identifikovaní s milovanou osobou, ktorá v nás nejakým spôsobom žije. Keď však ten človek zomrie, vnútorný objekt musíme predefinovať, už nemôže byť rovnaký. A hrozí, že bude zničený ako v prípade chlapca z príbehu. Po jej smrti bol na ňu veľmi nahnevaný, ako mu to mohla urobiť a ako mohla byť taká slabá. Záruka jeho sveta odišla a chlapček ju musel hájiť sám pred sebou. Bolo veľmi dôležité ubrániť dobrý vnútorný objekt, mamu ako dobrú mamu a nie ako niekoho, kto ma opustil. A s tým sa potom dá žiť a spomínať na ňu ako na milujúcu osobu, s ktorou môže byť v mysli až do konca svojho života.

Človek má teda vnútorné mechanizmy, ako sa vyrovnať aj so stratou najbližšieho človeka…
Veľmi dôležité je nepoprieť stratu. Ukázalo sa to aj v príbehu Honzíka, ktorého mama opustila a dala ho do detského domova. Ak zostaneme pri manickom popieraní, nemáme možnosť sa s tou osobou rozlúčiť. Stále sa budeme báť, že ju stratíme, hoci sme ju už stratili. Každá strata je smutná a je dôležité byť smutný. Použijem výraz otca jedného klienta: pekne smutný. Môžem plakať, nepotláčam svoje pocity.

Keď ku mne príde niekto s depresiou, nesnažím sa ju vymazať, odstrániť za každú cenu, ale tomu človeku dovoľujem, aby si uvedomil, čo naozaj cíti a ak ide o stratu, aby ju mohol odtrúchliť. Keď stratu človeka poprieme a na druhej strane si ho stále budeme idealizovať, nemôžeme sa pohnúť ďalej. Ak ju však prijmeme, môžeme sa spoľahnúť na to, že trúchlenie bude časovo obmedzené. Potrvá šesť mesiacov alebo aj päť rokov, ale niekde končí. Otec chlapca si napríklad môže nájsť novú partnerku, ktorá už nemusí byť poprením straty ani pokračovaním stratenej ženy a vzdá sa myšlienky, že by mohol mať aj naďalej svoju predchádzajúcu partnerku.

Dovoľte deťom vyjadriť negatívne pocity, ktoré voči vám majú.

Povedali ste, že je dôležité byť v terapii smutný. Ak by sme to vztiahli na celý život, majú dnešné deti vôbec možnosť byť smutné?
Jedna malá klientka bola veľmi naviazaná na svoje morča. Keď zomrelo, aby nebola smutná a ranená, rodičia zviera prosto zabalili do igelitu a dali do mrazničky… Je to príklad toho, ako rodičia nepatrične chránia svoje deti a nedovolia im ísť ani na pohreb babičky, aby neutrpeli traumu. Je to pritom veľmi dôležité. Deti k dospelým necítia len pozitívne emócie, ale ich aj nenávidia, hnevajú sa na nich a vo svojej fantázií im chcú ublížiť, dokonca ich zabiť. Napríklad preto, že im rodičia či prarodičia nechcú niečo dovoliť. Prajú si, nech sa im stane niečo veľmi zlého. A potom tu ten človek zrazu nie je a keď ma nepustia na pohreb, nielen, že sa s ním nemôžu rozlúčiť, ale ani vyrovnať si účty. Ak pohreb nedovolíme, dieťa sa môže cítiť previnilo, že babičku či rodiča zabili...

Alebo si vezmeme iný príklad. Chlapček žiarli na svojho otca, chce, aby bol pre mamu ten najdôležitejší, ale otec sa mu do toho stále pletie, mama ho miluje a - syna to veľmi hnevá. Veľmi si želá, nech otec nie je. A ten zrazu od rodiny odíde, pretože si našiel inú partnerku. Chlapec môže mať oprávnene pocit, že ho odstránil...

Uvedomme si, že je v poriadku, ak napríklad dieťa povie matke, nech ju trafí šľak. Rodič má reagovať múdro, povedať, že sa mu nepáči, ako sa s ním dieťa rozpráva, ale nerobiť z toho drámu. Ak to robí, dieťa vyrastie s pocitom, že jeho priania a fantázie sú nebezpečné. Začne sa obávať konfliktov s inými ľuďmi a toho, že jeho želania mu budú mať ľudia sa zlé, bude sa cítiť previnilo.

Vrátim sa ešte k tomu morčaťu. Čo mali teda rodičia správne urobiť?
Mali dcére povedať, že sú smutní rovnako ako ona a že je to normálne. Mohli ísť morča niekam spolu pochovať, a tak dať dievčaťu šancu sa so stratou vyrovnať, čím by jej pomohli v raste. Nadmerne chránené deti sa samozrejme ťažko vyrovnávajú s nárokmi života a nedokážu správne zaobchádzať s realitou. Potom sa objaví nejaký koronavírus a ony majú strašný strach, že zomrú a nechápu, že nie všetci na túto infekciu zomrieme a že pravdepodobnosť nákazy je nízka.

Skrátka povedať deťom priamo, aká je realita a netvrdiť, že sa nič nedeje?
Deti sú veľmi múdre a prahnú po informáciách. Poskytnite im ich čo najviac, ale buďte empatický a ak máte pocit, že v deťoch vyvolávajú stres, prestaňte. Rodič tu nie je od toho, aby dieťa nadmerne chránil, to ani nejde. Hlavným zmyslom rodičovstva je, aby sa dieťa prostredníctvom pokojného a zdieľajúceho rodiča naučilo regulovať svoje emócie a aby sa nebálo experimentovať a zažívať nové veci. To je základ, aby sa dobre vyvíjalo a bolo v živote šťastné.

Ešte k tým pohrebom, podľa vás môže naň už aj celkom malé dieťa, napríklad dvojročné?
Aj s dvojročným dieťaťom sa môžete rozprávať o smrti a ukázať mu, ako vyzerá rozlúčenie so životom. Na svojej úrovni to dokáže pochopiť. Samozrejme, ako som už povedal, ak by priveľmi plakalo, je potrebné ho upokojiť. Rodič má vedieť regulovať emócie dieťaťa. Alebo si vezmime čertov. Veľa detí z nich má traumu. Keď vidím, že to moje je na čertov citlivé, nebudem ho tomuto zážitku úmyselne vystavovať. Na druhej strane ho však ani nezamknem doma s tým, že na ulici je možno nejaký strašný čert. Fantázia je väčšinou horšia ako realita, takže ak sa spolu zavrieme v byte, pretože vonku sa deje niečo hrozného, veľmi mu nepomôžeme. Lepšia je priama konfrontácia a ak je to naozaj zlé, môžeme odísť a podobne.

S čím dnes deti najčastejšie prichádzajú do terapie?
Deti, ktoré ku mne bežne chodia, sú často nepripravené na život, také veľmi krehké. Nedokážu sa popasovať s rôznym nástrahami. Na druhej strane na ne rodičia často kladú nadmerné nároky, musia robiť tvrdé športy, byť úspešní, veľa sa od nich očakáva. Zažil som, že dvanásťročný chlapček začal mať počas koronakrízy nočné mory, tak ho mamička vzala k sebe do postele a už je tam tri mesiace. Aké môžu byť dôsledky? Otec nesúhlasí s rozmaznávajúcou výchovou matky a povie si, že musí byť naopak veľmi tvrdý a veľa od syna vyžadovať. Matka a syn ho však k sebe nepustia, vraj ničomu nerozumie a oni dvaja si predsa rozumejú viac. Otec sa následne stiahne a chlapec vyrastá s pocitom, že sa na neho vykašľal, pretože v niečom nebol dosť dobrý.

Ochrana dieťaťa nemá byť dlhodobá, ale len na najhoršie situácie, pretože je dôležité podporiť dieťa v raste. To má byť cieľom detstva, života, terapie. A ja radšej budem mať syna, ktorý trpí, pretože mu niekto vynadal, dostal zlú známku v školu alebo sa bojí, ako zvládne nejaký zápas, ale snaží sa, zlepšuje sa a raz bude hrdý, že niečo zvládol. Stane sa odolnejším, prestane sa tak veľmi báť. Radšej takého ako syna, ktorý v štrnástich len leží na posteli a hrá počítačové hry.

Vo výchove by teda mali rodičia podľa vás viac dbať na rast ako na ochranu dieťaťa.
Záleží to samozrejme na veku. Ak ich o raný vek, ochrana je najdôležitejšia. Ale už okolo druhého roku treba myslieť na rast. Okolo 15. mesiaca sa dieťa začína pomaly vzďaľovať od matky. Prejde do inej izby, zájde za rok. A mama mu to má dovoliť, nebehať mu stále za zadkom. Dieťa sa jej v rámci následnej približovacej fáze vráti, aby mu dodala istotu a potom sa zasa vzdiali. Niekedy však toto nutné odpútavanie a znovupribližovanie neprebehne. Povedzme, že matka má druhé dieťa, ktorému sa musí venovať. A staršiemu dieťaťu, ktoré však ešte nie celkom samostatné, povie: To zvládneš sám. A ono bude samo úzkostné v druhej izbe. Druhým extrémom je, keď rodič dieťaťu nič nedovolí, pretože je vraj malé, spadlo by, nemôže ešte samé, buchlo by sa.

Spomínali ste, že spoločné spanie s dieťaťom môže byť škodlivé. Prečo? Veď to posilňuje vzájomný vzťah.
Dieťa sa postupne potrebuje separovať od mamy a zároveň potrebuje vnímať rodičov ako pár, premýšľať o tom, že majú spoločné niečo, kam ono nemôže. Samozrejme nehovorím o celkom malých deťoch, kde je spoločné spanie v poriadku. Maličké deti potrebujú fyzickú blízkosť rodiča, dobre sa vie o význame bondingu (kontakt koža na kožu hneď po pôrode) i o tom, že keď dieťa nemá do dvoch hodín po pôrode kontakt s mamou, potom je už náročnejšie vzájomne sa na seba emočne naladiť. Teória vzťahovej väzby je nepopierateľná. Hovorím skôr o extrémoch, keď s rodičmi spia desaťročné deti.

V staršom veku síce rodič môže s dieťaťom zaspávať, ale potomok už nemôže len tak prísť rodičom do spálne, pretože tam chcú mať svoje súkromie. A aj dieťaťu sa uľaví, pretože už nie je stredobodom pozornosti rodičov, ktorá na neho kladie veľké nároky. Nehovoriac o tom, že dieťaťom v spálni si rodičia niekedy riešia svoje vlastné problémy.

Na jednej strane prílišné rozmaznávanie, na druhej nadmerné rodičovské nároky. Ako sa s tým dá pracovať v terapii?
Veľmi často sa stretávam s kombináciou oboch týchto vecí. Deti majú mať športové výsledky, chodiť na osemročné gymnázia a zároveň ich rodičia držia pod veľkou ochranou. V terapii sa to dá riešiť tak, že deťom pomáham v raste a učím ich regulovať stresové emócie. Niekedy je však oveľa lepšie pracovať s rodičmi, ktorým pomáham vytvoriť si iné prístupy a iné postoje k dieťaťu. Prečo by sa otec a mama nemali pokúsiť o zmenu? Sedím s nimi a spoločne sa pokúšame premýšľať o dieťati, čo mimochodom robí málo rodičov. Zdá sa to banálne, ale kto to naozaj robí? Máme nejaké hotové predstavy, hotové plány, ale v zásade takmer vždy len reagujeme na nejakú situáciu. Nepremýšľame, čo dieťa cíti, čo zažíva.

Rodičia niekedy prídu a povedia, že ich dieťa veľmi hnevá, je agresívne, nechce poslúchať, je v opozícii, odmieta spolupracovať, všetko robí naopak. Mimochodom, slovo „hnevať“ v tejto súvislosti úplne nenávidím. Skrátka dieťa, ktorá sa hnevá, v tomto chápaní už vždy hnevá... A títo rodičia chcú, aby som dieťa napravil, opravil, vyliečil, pretože nie je možné, aby si neumylo zuby a nie je možné, aby si neupratalo svoju izbu a nie je možné, aby sa neučilo, keď na druhý deň píšu písomku. Postupne ich učím, aby dokázali svoje pocity od dieťaťa oddeliť a naučili sa vnímať jeho pocity. A tak sa stane, že rodič po čase sám príde a povie: Tá moja dcéra je v podstate hrozne smutná. No hurá, konečne sme na to prišli. Pretože dieťa nie je robot, ktorý má len plniť naše želania, ale niečo prežíva, niečo si predstavuje a niečo mu robí zle. A tomu, čo zažíva, môžeme porozumieť.

Dieťa a rodič si nie sú rovní.

Často je rodič na vine toho, že dieťa nie je v pohode a navonok sa to prejaví ako „hnevanie“.
Spojenie „na vine“ by som určite nepoužil, pretože v rodičoch zanecháva pocit viny a zlyhania. Samozrejme často ide o následok toho, čo rodič robí alebo nerobí. Väčšina z nich ale nechce deťom ublížiť a milujú ich. Sú však aj také osobnosti, ktoré to nedokážu, nevedia mať radi. Nie sú schopní niekoho milovať ako oddelenú osobu, ktorej by priali len to najlepšie, ale milujú len toho, kto im plní nejakú funkciu. Dieťa nemá samostatnú existenciu a význam nadobúda len vtedy, keď sa to vzťahuje k potrebám rodičia. Tu už ide o poruchy osobnosti, ktoré však veľmi ťažko terapeuticky riešiť.

Hovorili ste o opozičnom správaní dieťaťa, keď odmieta akúkoľvek spoluprácu s rodičom.
O opozičnom správaní hovorím len v úvodzovkách, nemám rád nálepkovanie, diagnózy. Všeobecne však ten problém zahŕňa dvoch. Nemôžem byť opozičný sám voči sebe. Pri opozičnom správaní ide už o spor kto z koho. S dieťaťom sa neustále dostávam do konfliktu, dohadujem sa s ním, aby niečo urobilo či naopak nerobilo. Tým sa dostávam na jeho úroveň, ale rodič a dieťa si nie sú rovní. Rodič by sa mal konečne začať chovať ako dospelý, reagovať ako dospelý, získať viac rodičovských kompetencií. To neznamená prinútiť dieťa k niečomu násilím, pretože cena bude vysoká. Dieťa pocíti poníženie, rodičovi bude zle z toho, že mu musel ublížiť a takto ho donútiť, aby si napríklad umylo zuby. V tej chvíli ja ako kompetentný rodič nemám ísť do sporu, nehrať hru dieťaťa a živiť v ňom fantázie, že mi môže vládnuť a je na rovnakej úrovni ako ja. Treba povedať: vieš čo, tak to neurob, potom sa budeme baviť o tom, aké následky s tým súvisia.

Ale pozor, niekedy je dôležité, aby dieťa vo vzájomnom vzťahu nad rodičom vyhralo. Ak sa rodičia napríklad rozviedli, dieťa sa neustále sťahuje, je nútené meniť kamarátov, zbytky svojej integrity si uchová práve tak, že aspoň o niečom vo svojom živote bude môcť rozhodnúť. Rodič by mu to mal dovoliť.

Ako môžeme opozičné správanie dieťaťa zmierniť?
Rodič by mal v prvom rade zlepšiť svoj vzťah k dieťaťu, zlepšiť vlastné prežívanie a tiež by mal chápať prežívanie dieťaťa. Platí, že ak budú v rodine uspokojené jeho potreby, bude si oveľa ochotnejšie umývať zuby, upratovať si izbu a prestane byť neustále v opozícii. Proces zmeny môže trvať aj dlhšiu dobu, stojí to však za to. Nejde o to, aby som našiel triky na oklamanie či uplatenie dieťaťa a vycvičil ho prostredníctvom trestov, pretože potom bude v živote nešťastné. Rodičia často odo mňa chcú recept. Aby som im presne povedal, čo hovoriť, čo urobiť. Taký recept im ale nedám. Oni svoje dieťa poznajú najlepšie, vedia, čo naň platí. A keď za desať rokov na to neprišli, ja im to naozaj nepoviem. Moja rada znie: premýšľajte, určite prídete na to, ako potreby dieťaťa uspokojiť.

Skrátka zlepšiť vzťahy a všetko pôjde lepšie.
Vzájomný vzťah ale nemusí byť len o tom, že sa máme radi. To je omyl. Môžeme sa aj nenávidieť, hnevať sa na seba - a zároveň sa milovať. Dieťa by malo mať možnosť zažívať voči nám aj negatívne emócie bez toho, aby ho to psychicky z našej strany ohrozovalo. Rovnako je dôležité dovoliť si prežiť hnev voči dieťaťu a občas ho nemať rád. Je to tak v poriadku. To však neznamená, že sa na neho budeme hnevať sústavne a týždeň naň neprehovoríme. Dieťa musí vedieť, že ho máme radi.

Na jednej strane vravíte, že dieťa by malo mať možnosť vyjadriť negatívne emócie voči rodičovi, ale čo ak si myslím, že by ma predsa len nemalo urážať alebo na mňa kričať.
Ubližovať niekomu dieťa samozrejme nemôže. Môžeme sa dohodnúť: môžeš kričať, nadávať, pokojne mi aj povedz, že som krava, ja to prijmem, ale žiadne kopanie, škriabanie. A je tiež prirodzené nezostať pokojný. Deti niekedy hnevá, ak sa rodičia snažia v takej situácii zostať pokojnými, dokonca sa usmievajú. Skúste si ale predstaviť, že ste na niekoho strašne nahnevaná, najradšej by ste ho roztrhli a on sa na vás usmieva.

Rozčúlim sa ešte viac.
Presne tak. Dieťa má potom pocit, že ho neberieme vážne. Je úplne v poriadku rozčúliť sa, môžete si aj zakričať. Dieťa tak pochopí, že aj vy ste živá bytosť, ktorá sa v určitých situáciách nahnevá, ale celkovo sa kontrolujete a vaša emócia netrvá dlho. Mal som v terapii dospelých, ktorí boli v detstve bití, ale rodičia k nimi boli inak vrelí. A potom takých, ku ktorým boli rodičia citovo chladní. Odmietali a trestali ich tým, že sa s nimi odmietali baviť. Ťažšie traumy mala celkom jednoznačne druhá skupina.

Neutrpí moja autorita, ak dieťaťu dovolím, aby mi hovorilo, že som krava?
Minule som premýšľal o tom, že v rozčúlení často niekomu poviem, že je debil a už sa mi takto podarilo osloviť aj syna. Uznávam, že to nie je správne. No a on mi to vrátil a nazval ma tiež raz debilom. Moja reakcia bola: čo si to dovoľuješ? Lenže mal pravdu, naozaj som bol debilom, pretože som ho predtým takto nazval. Samozrejme, ak mám pocit, že ma dieťa uráža, zhadzuje alebo ponižuje tým, čo hovorí, nemalo by si to dovoliť. Mám svoje hranice a dieťa o nich potrebuje vedieť. Je dobré povedať: počuj, naozaj mi ublížilo, čo si mi povedal, už to nehovor. Každý by si mal strážiť svoje hranice.

Peter Pöthe

Narodil sa v Rimavskej Sobote, od roku 1989 žije v Prahe. Študoval Lekársku fakultu v Košiciach a Prahe. Ako študent absolvoval zahranične stáže.

Spoluzaložil krízovú linku a centrum pre ohrozene deti "Linka bezpečí", od roku 1999 pracuje ako psychoanalytický detsky psychiater a psychoterapeut v súkromnej praxi v Prahe.

Napísal niekoľko odborných a vedecko-populárnych kníh a článkov, angažuje sa v presadzovaní dobrej praxe ochrany detí pred traumou, pomáha deťom v utečeneckých táboroch.

V rámci českého Inštitútu pre psychoterapiu detí a rodičov, ktorý založil v roku 2015, organizuje a vedie supervízie a kurzy detskej psychoterapie v Prahe a na Liptove. Jeho posledná kniha vyšla v tomto roku v českom nakladateľstve Portál s názvom Síla nevysloveného, příběhy psychoterapie dětí a dospívajících.





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >