Nie je to vždy idylka, ale napokon, prečo by mala byť? Nič v živote nie je len jednoduché.
Foto: shutterstock.com1. Neposlúcha, všetko mu treba hovoriť trikrát
A niekedy aj päťkrát. Niekedy sme na pokraji sebaovládania, presvedčení, že potomok skúša našu trpezlivosť, v skutočnosti však väčšinou ani nevie, že naňho voláme. „Detský mozog funguje inak. Je nezrelý a ešte sa len v ňom vytvára schopnosť hneď porozumieť, čo od neho vlastne chceme a rozhodovať sa podľa toho,“ vysvetľuje sociálna pedagogička Katarína Winterová z mamedeti.sk. Dieťa nedokáže ani udržať pozornosť, čiže je normálne, že zabudne, na čom ste sa pred chvíľou dohodli. Ďalším faktorom je aj prežívanie prítomnosti, keď dieťa venuje pozornosť tomu, čo práve robí (hra, kreslenie), počuje síce rodičov, ale nevníma, čo hovoria. Rada pre rodičov: Majte toto všetko na pamäti, a ak od dieťaťa niečo chcete, uistite sa, že vás naozaj vníma. A ak mu aj musíte niečo opakovať, robte to s láskou a pridajte aj vysvetlenie.2. Robí zle súrodencovi
Žiarlivosť je prirodzená. No kým pre žiarlivú kamarátku máme pochopenie, žiarlivé dieťa karháme. Obaja sú pritom v rovnakej situácii – obávajú sa, že prichádzajú o priazeň milovanej osoby a snažia sa bojovať. Žiarlivosť detí na súrodenca je prirodzená, pripomínajú odborníci. A keďže každé dieťa je iné, každé reaguje inak, nech sa rodič čo ako snaží o prejavy lásky. Aj v tomto prípade platí: Netrestajte. Prejavte pochopenie, snažte sa žiarliacemu dieťaťu splniť, čo chce – urobte si program len s ním, venujte sa chvíľu iba jemu. Zároveň mu umožnite vybiť si hnev, ak ho cíti. Svetoznáma rodičovská poradkyňa Naomi Aldort takto dala svojmu synovi bábiku, aby na nej robil všetko, čo by chcel urobiť v hneve mladšiemu bratovi. Ten jej po nejakom čase prišiel oznámiť, že bábike už neubližuje, naopak.3. Kričí a hnevá sa
Je to náročné, ale tiež prirodzené. Aj toto je dôsledok vyvíjajúceho sa detského mozgu, ktorý nedokáže spracovať silné emócie, najmä v situáciách, kedy chcú deti robiť niečo iné než sa im práve káže. Záchvat zlosti je podľa klinickej psychologičky Angharad Rudkinovej jediný spôsob, akým vie dieťa v danej situácii zareagovať. Nemyslí to ako vzdor, jednoducho nevie vyjadriť, čo cíti. Tresty nepomáhajú, skôr môžu dieťaťu poškodiť. Nemá zmysel ani snažiť sa dieťa za každú cenu hneď upokojiť. Takže, aj keď je to náročné, v danej situácii treba zachovať pokoj. Zasiahnite, ak si dieťa môže ublížiť alebo niečo zničiť, inak zostaňte pokojní. A – trvajte na hraniciach, aby si dieťa nespravilo zo záchvatu zlosti nástroj, ktorým dosiahne svoje, radí Angharad Rudkinová v knihe Čo si myslí moje dieťa.4. Nechce sa hrať s ostatnými
A prečo by sa malo? Aj keď nás pohľad na družne sa hrajúce deti teší, majte na pamäti, že môžete mať doma aj introverta, ktorý je rád sám. Alebo dieťa, ktoré radšej počúva, o čom sa rozprávajú dospelí. Alebo dieťa, ktorému sa práve nechce hrať a chce si posedieť pri vás. Deti nie sú také, ako my, ani také, aké ich chceme mať. Deti sú svojské a my by sme to mali rešpektovať. Jediné, čo od nás chcú, je, aby sme ich ľúbili také, aké sú.5. Nehovorí vždy pravdu
Pre rodičov, ktorí sa snažia vždy byť fér, to vyzerá ako riadny úder pod pás. „Kde sme urobili chybu? Prečo sa nás dieťa bojí?“ Nie je to však taká katastrofa, ako sa zdá. „Nielen deti, ale aj my dospelí si prikrášľujeme pravdu, odmietame zlyhania, zbavujeme sa pocitov hanby, viny. Je to vymýšľanie ospravedlnení, vysvetlení, ktoré spôsobia, že daná situácia je pre nás prijateľnejšia. Naša psychika sa takto bráni,“ vysvetlila Katarína Winterová v nedávnom rozhovore pre ahojmama.sk.Deti klamú z rôznych dôvodov v rôznom veku, je to súčasť ich vývoja. Ako malé sa učia rozlišovať medzi skutočnosťou a fantáziou, neskôr chcú niečo vlastniť, vyrovnať sa iným, vyhnúť nepríjemnostiam... „Klamanie je prirodzená cesta k osamostatňovaniu sa, k budovaniu sebavedomia a schopnosti postarať sa sám o seba,“ vraví Katarína Winterová.
Zdôrazňuje, že napriek klamstvám z detí môžu vyrásť čestní ľudia. „Deti si veľmi dobre uchovávajú hodnoty, dôležitosť hovoriť pravdu, byť čestným... To, že to teraz nevedia v každej situácií, neznamená, že sú zlé alebo že sme my ako rodičia zlyhali. Cesta životom je kľukatá a nakoniec ich životné hodnoty povedú tým správnym smerom,“ odkazuje.
6. Plače a plače
Dobrá matka sa vraj pozná podľa toho, že dokáže vždy utíšiť svoje plačúce dieťa. Ale povedzme si to otvorene, môžete bábo nakŕmiť, prebaliť, vziať na ruky, húpať ho, nežne sa mu prihovárať - a efekt nemusí byť absolútne žiadny. Vyčítať si, že neviete, čo je vášmu drobčekovi a že mu nedokážete pomôcť, je však to najhoršie, čo môžete v tejto situácii urobiť. Namiesto toho je dobré zmieriť sa s tým, že deti jednoducho plačú a dôvod vám často zostane neznámy. Detský plač navyše nemusí mať vážnu príčinu, deti často plačú večer, keď už majú toho za celý deň jednoducho dosť (podobne ako dospelí, tí si však neuľavujú plačom, ale inými spôsobmi). Postarajte sa o dieťa, ale netrápte sa prehnane, ak máte pocit, že často plače. Na jedno sa môžete spoľahnúť: detský plač jedného dňa ustane - aj bez vášho pričinenia.7. Zvyšujete hlas a rozčuľujete sa
Nikdy ste to tak nechceli, sľubovali ste si, že na svoje dieťa nezvýšite hlas, ani mu necapnete jednu po zadku. Realita? Keď ste vyčerpaná či vyčerpaný a drvia vás povinnosti, vytočí vás maličkosť a už na potomka kričíte. Vyčítať si to však nemá zmysel, skôr sa snažte do podobných situácií nedostávať a rozpoznať, kedy reagujete prehnane. Uvedomte si, že sme len ľudia, žiadne stroje, máme svoje limity, naviac si so sebou z detstva vlečieme nevedomé negatívne vzorce správania, ktoré vždy vytrysknú na povrch, keď sme v strese. Buďte k sebe vľúdni, nehnevajte sa za to na seba, do veľkej miery za to nemôžete, hoci samozrejme vždy má zmysel snažiť sa o zlepšenie svojich reakcií.Je tiež dôležité uvedomiť si, že ak na dieťa občas zvýšite hlas, je to ľudská reakcia. Tváriť sa pohodovo, keď nás niečo nahnevá, kto to dokáže? „Je prirodzené nezostať pokojný a je dôležité dovoliť si prežiť hnev voči dieťaťu a občas ho nemať rád. Je to tak v poriadku. To však neznamená, že sa na neho budeme hnevať sústavne a týždeň naň neprehovoríme. Dieťa musí vedieť, že ho máme radi," povedal v rozhovore pre náš web detský psychiater Peter Pöthe.
