Čas, primeraná pozornosť a láskavá komunikácia tvoria základ pre zdravé vzťahy s deťmi.
Foto: shutterstock.comPrirodzene, nie vždy ich zvládame bezchybne. Najčastejšie sa vo vzťahu k deťom dopúšťame nasledujúcich štyroch chýb. Ako si s nimi poradiť, vysvetľuje rodičovská poradkyňa PaedDr. Katarína Winterová z portálu mamedeti.sk.
Neprimerané očakávania
Niekedy to robíme celkom nevedomky, a nielen voči deťom. Ak sa niekto nespráva podľa našich predstáv, sme nešťastní, nahnevaní, niekedy človeka dokonca odsudzujeme. Zvlášť prísny meter máme na deti.Rodičom záleží, aby „z nich niečo bolo“, tak na deti kladú nároky, ako sa majú správať v škole, doma, v komunikácii s ostatnými, na krúžkoch... Ak očakávania nespĺňajú, končí to hnevom, frustráciou i kritikou:
„Prečo máš dvojku? To si už nemohol dostať jednotku? Kto dostal jednotku? Musíš sa viac učiť!“ „Ty sa to nikdy nenaučíš, mal si to už dávno vedieť!“ „Večný neporiadok, čo som od teba čakala. Nikdy ma nepočúvneš.“
A to je chyba. „Nikto – ani dospelý, ani dieťa nedokáže naplniť naše očakávania,“ zdôrazňuje Katarína Winterová. Vysoké nároky a následná kritika dieťaťa je podľa nej kombinácia, ktorá zaručene zničí vzťah rodiča s dieťaťom. „Nech to akokoľvek dobre myslíte, nerobte to,“ radí.
Ako teda postupovať? „Skúste urobiť krok dozadu a pozrieť sa na svoje dieťa, aké naozaj je. Aké sú jeho dobré vlastnosti? V čom vyniká? V čom sa mu darí? A naopak, kde sú jeho limity? Kde mu môžem pomôcť zlepšovať sa?,“ hovorí rodičovská poradkyňa.
Namiesto neprimeraných očakávaní radšej teda myslite na to, že vaše dieťa nemôže vo všetkom vynikať. „Všímajte si jeho silné stránky, buďte na neho nároční, ale s láskou a trpezlivosťou. Bez lásky to totiž bude len výchovná drezúra a bez náročnosti rozmaznané dieťa,“ hovorí Katarína Winterová.
Prílišná silná i príliš slabá starostlivosť
Chceme mať pod kontrolou každý krok dieťaťa. Pre istotu. Pre bezpečnosť. Aby sa „nič nestalo“. Aby nepocítilo nepohodlie, aby bolo za každých okolností spokojné a šťastné, sýtené zážitkami a hračkami. Aby nezostalo ukrátené v detskej hádke, napomíname to druhé dieťa, aby sa láskavo takto nesprávalo k tomu nášmu.Tento extrém nie je dobrý, rovnako ako opačný, keď sa o dieťa nezaujímame, komunikáciu obmedzujeme na základné veci a nechávame na dieťa, nech „sa nejako zabaví“. „Každý deň ten istý stereotyp bez zážitkov, málo rodičovskej blízkosti a málo obyčajnej láskavosti a záujmu,“ hodnotí Katarína Winterová.
Tieto dva protipóly sa pritom podľa nej v rodičovstve veľmi časté. „Človek veľmi ľahko spadne do jedného modelu správania sa alebo do druhého. Buď vplyvom únavy, vyhoretia, vyčerpania alebo nevedomosti,“ konštatuje.
V tomto prípade je pre rodičov dôležitý mix oboch prístupov. „Hovorí sa tomu umenie rozhodnúť sa. To znamená, že najlepšie je urobiť si taký malý kokteil a zmiešať oba rodičovské prístupy. Rozhodnúť sa, kedy necháme dieťa „len tak“, nech sa nudí, nech si poradí, nech si vymyslí zábavu a potom sa rozhodnúť, kedy sa mu budeme naozaj venovať, kedy ho budeme chrániť, učiť...,“ vysvetľuje Katarína Winterová.
Nájsť rovnováhu nie je jednoduché, ako však dodáva, ak sa necháte viesť rodičovskou intuíciou a láskou, dokážete to.
Nedostatočná komunikácia s dieťaťom
„Nestíham, nemám čas,“ koľkokrát ste vyslovili túto vetu za posledný týždeň? Pre rodičov je to najčastejší argument, prečo tak málo vedia o svojich deťoch. Ako však pripomína Katarína Winterová: „Času máme všetci rovnako. Deň každého z nás má 24 hodín.“
Čas pre deti si jednoducho treba nájsť, túžia po ňom, vraví Katarína Winterová (na snímke).
Foto: Horsky & Zachar PhotographersÁno, povinností je veľa a čím viac detí, tým je to náročnejšie. Ale čas pre deti si jednoducho treba nájsť. „Deti po ňom túžia. Vzťahy sa vytvárajú a upevňujú práve spoločným časom a komunikáciou. Vzniká tak dôvera a poznanie sa navzájom. Ak nebudete svojmu dieťaťu dávať čas, ak prídete o spoločné chvíle, začnete sa vzďaľovať od svojho dieťaťa. Nenápadne bude rásť do dospelosti a vy jedného dňa zbadáte, že ho vlastne nepoznáte tak ako by ste chceli. Neviete, aké sú jeho sny, čo by chcel, prečo je smutný, čo naozaj prežíva...,“ hovorí rodičovská poradkyňa.
Iná rada než si usporiadať priority a zaradiť medzi ne svoje dieťa v tomto prípade nie je. „Čas je to najvzácnejšie, čo môžeme dať svojim deťom a svojej rodine. Môžeme toho v živote veľa ľutovať, čo sme mali alebo nemali spraviť, ale keď dáme čas, čiže seba a lásku, to nebudeme nikdy ľutovať,“ odkazuje Katarína Winterová.
Spoliehanie sa na inštitúcie namiesto seba
Deti chodia do škôlky, do školy, na krúžky. Platíme si za ne a čakáme za to adekvátny výsledok. Že tam dieťa naučia všetko, čo má vedieť, všetko, čo sľubujú pri náboroch. A potom sme rozčarovaní, keď zistíme, že naše dieťa vlastne dokopy nič nevie, prípadne že nevyhralo súťaž alebo ho nevybrali ako sólistu na vystúpení.Viníme učiteľov, trénerov, všetkých naokolo. No zabúdame sa pozrieť na seba. Urobili sme dosť? A urobili sme vôbec niečo?
Dieťa totiž nasáva najviac vedomostí z domu, od svojich najbližších. Ak rodičia chcú, aby z detí „niečo bolo“, musia sa im venovať aj osobne. Samozrejme, neznamená to suplovať rolu učiteľov či trénerov a hnať deti neustále dopredu, to nie. Dieťa si má doma oddýchnuť, musí však vidieť aj záujem a vklad rodičov.
Ak si so synom nepôjdete zakopať loptu, bicyklovať či zaplávať, nečakajte, že z neho bude niekedy Marek Hamšík či Peter Sagan. Ak sa doma nezdravíme, neďakujeme a neprosíme, márne budeme nadávať na škôlku, že nenaučila naše dieťa správať sa. Platí to aj o škole, ani tam sa veľa nenaučia, ak budú doma vidieť nezáujem o veci okolo, o súvislosti a ich pochopenie, ak budú len pasívne konzumovať obsah lacných TV šou či plytkých zábavných videí na internete.
Aby sme sa vyhli sklamaniam zo školských výsledkov či zo správania detí, existuje základné pravidlo – komunikácia.
Vystihla to dlhoročná učiteľka matematiky a informatiky na základnej škole Silvia Bodláková v príspevku pre ahojmama.sk o tom, prečo sa deti v škole ťažko učia: „Deti doma nič nerobia. Napríklad už ani nebalia darček do papiera – dajú si ho zabaliť v službe, hodia do igelitky, či proste dajú len tak, ako kúpili. A učenie o povrchu kocky a kvádra je potom náročné.
Vlastne nemáme v škole šancu vychádzať z nejakej skúsenosti dieťaťa. Dieťa nemá zažité to, čo sme my v ich veku mali. Aj to je dôvod prečo sa stále viac detí učí látku naspamäť: Nemajú totiž na čo nadviazať. Deti nemajú prax,“ priblížila.
Ako príklad uviedla maľovanie izby s určenými rozmermi, ktoré riešili na matematike. Deti nechápali, prečo sa nemaľuje v izbe dlážka. „Mne to celé pripadá, že my ich máme v škole naučiť všetko. Doma nemusia nič, nemusia pohnúť hlavou, z druhej strany však volajú po tom, aby sme deti učili prepájať súvislosti.
Lenže na to musia mať základné vedomosti a tie sa získavajú práve v rodine, v práci v domácnosti, v komunikácii s rodičmi, čítaním a pozeraním videí aj s náučným obsahom, nielen samé naháňačky, strieľačky či sexuálne polohy... Veď dnes už ani detektívka v televízii nie je o hľadaní, riešení a kombináciách (česť výnimkám), len o krvi, a to aj v rannom či popoludňajšom čase,“ uzatvára skúsená učiteľka.
„Aby sme sa vyhli sklamaniam zo školských výsledkov či zo správania detí, existuje základné pravidlo – komunikácia,“ načrtáva východisko Katarína Winterová. Zdôrazňuje, že ako učiteľom, tak i rodičom ide o dieťa – aby bolo múdre a dobré. „Bez vzájomnej spolupráce však nedosiahneme to, čo dokážeme, ak sa budeme poznať s učiteľom, ak bude poznať našu rodinnú situáciu a ak bude medzi nami vládnuť dôvera, že všetci sa snažíme," dodáva.
