Nevie, čo so sebou. Ale prečo?
Foto: shutterstock.comAko teda možno rozpoznať ADHD od traumatickej úzkosti? Spoločné toho majú naozaj veľa: Dieťa je nepokojné, často z neho cítiť vnútorné napätie. V oboch prípadoch má zväčša ťažkosti s učením a aj s tým, aby dokázalo udržať sústredenú pozornosť na primeraný čas. Veľmi častým spoločným prejavom je tiež to, že dieťa sa nevie ovládať, často robí chyby, jeho správanie je chaotické, neraz sa prejavuje aj agresívne.
Ak však dieťa trpí traumatickou úzkosťou, býva okrem toho veľmi často aj bojazlivé, podráždené, máva problémy so spánkom. Ťažko sa prispôsobuje novým veciam a zmenám v zabehaných zvyklostiach, má potrebu všetko kontrolovať a na okolie, najmä neznáme, reaguje vyhýbavo.
Naopak, hyperaktívne dieťa s poruchou pozornosti sa správa impulzívne. Nepočúva, čo sa od neho chce, nie je schopné dokončiť začaté veci, veľmi často zabúda. Nevie si rozdeliť svoj čas a neustále má potrebu pohybu, hoci len klepkať si rukou o stôl či nohami o podlahu. Je skrátka prehnane aktívne, čo dieťa s traumatickou úzkosťou nie je.
Ak máte pocit, že vaše dieťa má opísané príznaky, je dobré obrátiť sa na odborníkov. Najlepšou pomocou býva psychoterapia. Spúšťačom úzkosti býva traumatická udalosť – násilný konflikt, nehoda, vojna, znásilnenie, domáce násilie či iné situácie, ktoré u dieťaťa vyvolávajú strach, šok, hrôzu či bezmocnosť.
Na rozvoji ADHD u dieťaťa má zasa podiel aj prostredie, v ktorom vyrastá. Niektoré škodlivé praktiky, ktoré sa dnes, žiaľ, stávajú súčasťou každodenného života, ako napríklad hranie sa s elektronikou počas jedenia. „Dieťaťu pri jedle dávajú rodičia tablet alebo smartfón a ono si zvykne na to, že robí dve veci naraz a ani na jednu sa nedokáže poriadne sústrediť,“ vysvetlila napríklad pred časom psychoterapeutka a odborná garantka projektov Detského fondu SR Nadežda Feketeová.
Psychológ a lektor Matej Štepita, ktorý pracuje s pacientmi s diagnózou ADHD upozorňuje na ďalšie okolnosti, celý súbor faktorov, typických pre dnešnú dobu. Čiže veľký tlak na výkon, roztrieštenosť pozornosti a síl, záplava rôznych agresívnych podnetov reklamy zo všetkých strán, digitálne médiá už v predškolskom veku a tiež neistota rodičov okolo noriem, čo je vo výchove správne a čo nie. To všetko podľa neho ľahko vytvára chaos v konkrétnej rodine a následne aj v duši a nervovom systéme dieťaťa.
Poruchy pozornosti u niektorých detí počas puberty a dospievania odznejú, iní sa s nimi musia naučiť žiť aj v dospelosti.
