Pandémia zanechala na detskej psychike tvrdý dopad, klesá to postupne, ako hladina rieky, vraví Igor Škodáček.
Foto: PRAVDA, Ľuboš PilcVieme tri mesiace po uvoľnení pandemických opatrení vyhodnotiť, čo zanechal COVID-19 na psychike detí a mladých?
Všetky tie negatíva sú stále ešte v pamäti, samozrejme. Deti a adolescenti pocítili strach z koronavírusu ako neznámeho ochorenia, čo so zavádzaním lockdownov vytvorilo tvrdý stres. Došlo k negatívnemu ovplyvneniu režimu detí – nechodili do školy, na krúžky, prestali športovať. Pandémia priniesla zreteľný nárast počtu detských pacientov v psychiatrických ambulanciách o viac ako o tretinu. Zvýšil sa počet samovrážd aj pokusov o samovraždu. Rovnako aj počet prípadov porúch psychiky a správania, azda s výnimkou schizofrénie, ktorá ostáva na rovnakej úrovni – zhruba jedno percento.
doc. MUDr. Igor Škodáček CSc.
Psychiatrii sa venuje už takmer 50 rokov, patrí medzi zakladateľov detskej psychiatrie na Slovensku. Od roku 1994 do 2017 bol prednostnom Kliniky detskej psychiatrie Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave a od roku 1996 aj prednostom subkatedry detskej psychiatrie na Slovenskej zdravotníckej univerzite. Je zakladateľom povinne voliteľného predmetu Detská a adolescentná psychiatria na Lekárskej fakulte UK Bratislava. Je členom Vedeckej rady Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave a členom Redakčnej rady European Journal of Mental Health. Dodnes pracuje ako psychiater a prednáša na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Publikoval vyše 200 publikácií v odbornej literatúre, je autorom siedmich odborných kníh a spoluautorom ďalších piatich.Infekčné choroby zasahujú organizmus aj nervový systém. U detí máme mnohé prejavy covidových príznakov od bežnej nádchy až po ťažké zápalové stavy. V rámci postcovidového syndrómu sa prejavovali únava, nešpecifické bolesti, bolesti hlavy, poruchy pamäti, búšenie srdca, ľahká i hlboká depresia a úzkosti. Tiež je tu zníženie výkonnosti, nechuť rozprávať, zakoktávanie sa, nárast hmotnosti až k obezite, nehovoriac o stavoch sebapoškodzovania. Ľahšie to prekonávali deti do sedem – osem rokov, u ktorých sa mozog ešte rýchlo vyvíja. Čím sú ale staršie, tým bývajú následky vážnejšie. Ale, samozrejme, nie u každého.
Čo bolo výsledkom?
ADHD, úzkosti, depresie, maniomelanchólie, poruchy príjmu potravy, autistické poruchy. Spomínané depresie a vyhorenie, niektorí si pomáhali prekonať to všetko aj zvyšujúcou sa agresivitou. Do porúch správania sa u chlapcov a dievčat priradili aj sexuálne aberácie (odchýlka od normálneho stavu, pozn. red.) až prostitúcia. Narástol počet zmien sexuálnej identifikácie, transgender orientácie aj u mladistvých.
Pre užitie psychoaktívnych látok, vrátane alkoholu, bolo vyšetrených v roku 2020 dva razy viac nedospelých pacientov a u porúch príjmu potravy o tretinu viac ako v roku 2019. Do toho vyššieho výskytu porúch presakuje atmosféra rodinného násilia a CAN (child abuse and neglect, čo sú príznaky týraného a zneužívaného dieťaťa). Pri poruchách príjmu potravy k psychickým prejavom pristupuje imunodeficientný stav, ktorý je sám o sebe rizikový a vyskytuje sa v rôznej miere u iných porúch psychiky. Deťom tiež chýbali sociálne spôsobilosti, čo je porucha prispôsobivosti. V takých prípadoch hrozí syndróm zakuklenia (syndrome de la cabine), u ktorého sa prejavujú obavy z ľudskej blízkosti, strach opustenia vlastnej ulity svojho ja. To je podkladom sociálnej fóbie či depresie.
Od čoho najviac závisí, či sa u dieťaťa prejavia vážne následky alebo len ľahšie? Od imunity?
Nevieme to presne, stále sa skúma, či je to len imunita, do akej miery zohráva úlohu aj genetická výbava, zložitosti prepojenia buniek centrálneho nervového systému, rôzna sila vírusov ako aj vplyv sociálneho prostredia.
Zlepšila sa situácia po uvoľnení opatrení, keď sa ľudia môžu zasa slobodne stretávať, chodievať na kultúrne či športové podujatia, len tak von, alebo ani nie?
Atmosféra sa uvoľnila, ľudia sa vytešujú. Nesmieme zabudnúť ale na to, že za tie dva roky sa predsa len udiali vážne zmeny, ktoré deti (i dospelých) ovplyvnili. Stále tu je ešte po tých mesiacoch ten spomínaný postcovidový syndróm, ktorý zahŕňa hlavne depresiu, únavový syndróm, agresiu, bolesti kĺbov, smútok, strach, obavy, beznádej. Ono sa to časom vyčíri, ale nie hneď. Klesá to postupne, ako hladina rieky po povodni.
Mnohí sa boja vyhľadať odbornú pomoc, v duchu hesla: Moje dieťa nie je blázon, ani ja nie som blázon...
Čo bolo hlavným spúšťačom psychických problémov u detí – dlhodobá izolácia, napätie v spoločnosti, strach z nákazy či všetko dokopy?
Na deti pôsobili paralelne nákaza aj izolácia. Tak ako aj na dospelých. Tí boli nervózni, napätí, hádali sa, častejšie popíjali alkohol. Takto ich videli aj deti, ktoré boli navyše odtrhnuté od kamarátov, od bežného kolektívu, kontaktu s učiteľmi. Chýbala im atmosféra školy, športu, hier vonku... Toto všetko deťom padlo a frustrovalo ich to. Boli osamotené. No a čím si to vynahrádzali, hlavne mládežníci?
No čím?
Skočili na mobily, tablety, počítače, vôbec digitálne médiá. U mnohých z nich sa vytvoril ďalší negatívny faktor – vznik závislosti. Cnelo sa im za kamarátmi, tak čo, zahĺbili sa do mobilu. Urobilo to veľmi veľa zlého. Ešte k tomu vlastne aj výučba sa diala online, cez mobily či tablety, čiže deti boli doslova nútené tráviť čas nad elektronikou. Neúmerne veľa času.
Nemali na výber.
Áno, porušovali sa základné psychohygienické pravidlá pre ľudský mozog.
Aké?
Maximálne štyri hodiny za celý deň na displeji. Mobil, televízor, počítač, všetky elektronické médiá dokopy sa tým myslí. Akonáhle to prekračujete, po jednom až šiestich mesiacoch máte závislosť priam ukážkovú stávate sa priam kyborgom. Potom už aj keď sa deti vrátili do škôl, mobilov sa len tak nevzdali. Stačí dnes pozrieť v električke či autobuse, mladí, ale aj dospelí nie sú schopní odtrhnúť sa od displeja, rozvinula sa u nich závislosť od internetu, sociálnych sietí. To je pôda na možnosť zneužívania detí, navádzania na drogy, na mentálnu anorexiu nevšímania si druhých, trávenie času na hrách.
Ako sa prejavuje závislosť na mobile, kedy majú rodičia spozornieť, že majú problém?
Je to podobne ako s lexaurinom (liek na potlačenie úzkosti, pozn. red.) Kým na začiatku niekomu stačí polovica tablety, po roku už treba štyri. Pri mobiloch je tu tiež sprvu účelovosť, že mám tam predsa kamarátov, radosť, že to ovládam. Potom sa to zhustí na každodenné sledovanie. Rodič zavolá dieťa na večeru, to odpovie, že ešte musí niečo dokončiť – ťuká alebo sa s niekým rozpráva. Do tých dvoch hodín denne by som to ešte bral, ale nad je to už veľa. Navyše sa to zhusťuje ďalšími dňami. Ešte treba povedať, že sa to diferencuje podľa veku – pre deti do 10 rokov je časový limit pred obrazovkou dve hodiny denne, pre starších, vrátane dospelých spomínané štyri hodiny, ale nielen pred mobilom, celkovo pred obrazovkou. Preto je šťastné, že teraz môžu deti opäť vypadnúť von, športovať a tak. Rodičia by deťom nemali brániť kontaktom s partiou, len nech vedia, aká to je a nich dodržia pravidlá, napríklad aby sa vrátili v určenú hodinu domov.
Stáva sa ale aj to, že partia sa síce zíde vonku, ale každý pozerá do svojho mobilu.
Samozrejme. To je ten návyk. Ako s tým covidom – u niekoho len ľahký priebeh, u niekoho ťažký.
Ako sa lieči závislosť na mobile?
V prvom rade sa snažíme psychoterapeuticky. Pacienti bývajú napätí, majú abstinenčné príznaky končiace často agresivitou nielen slovnou ale aj fyzickou.
Ako po alkohole?
Áno. Lebo im zoberiete mobil. Dovolí sa maximálne podvečer jedna hodina, vyhľadať informácie pri učení, napísanie úlohy. To nakoniec určí každý psychiater či psychiatrička.
Dá sa to liečiť aj doma?
Väčšinou nie, to neuvládzete. Dá sa teoreticky, ale to by dieťa muselo akceptovať svojho rodiča ako silnú autoritu, čo sa darí zriedka. To je ako s liečbou alkoholikov, ktorí doma potajme pijú, schovávajú si fľaše. V nemocnici to je istejšie.
Ako zistia rodičia, že je to vážne, že treba vyhľadať pomoc? „Moje dieťa je často na mobile,“ sťažuje sa dnes takmer každý rodič.
Keď sa to spája s agresiou, absenciou v škole, musí ísť dieťa na liečenie. Keď je dieťa nekľudné, keď si nenechá zobrať mobil, keď je to krik a rev. Ďalšie príznaky sú nespavosť, napätie, trucovitosť.
Na fakt, že veľa detí trávi veľa času za monitormi a na riziká s tým súvisiace, ste upozorňovali v rozhovore pre ahojmama.sk ešte pred pandémiou v roku 2019. Teraz je to teda ešte horšie?
Úplne. Pribudlo závislostí na mobiloch, rozprestrelo sa to do všetkého a mnohé deti postupne prešli cez stavy úzkosti a osamotenosti aj do vyhorenia.
Od detského vyhorenia nie je ďaleko k depresii, sebapoškodzovaniu, dokonca k samovražde, vyratúva dlhoročný odborník na detskú dušu.
Foto: PRAVDA, Ľuboš PilcÁno. To je stav, keď nemám chuť sa učiť, sa sústrediť, nemám pamäť... Na to nadväzujú poruchy prežívania, emocionality, človek sa nieže podceňuje, ale je mu všetko jedno. Dieťa sa stotožňuje s postojom, že všetko je nanič, zužuje sa intelektuálna činnosť. Nadobúda pocit, načo tu vlastne žijem... A to už je malinký krok k samovražde. Alebo k rozmýšľaniu o samovražde. Čiže vyhorenie môže prejsť do depresie a v depresii potom už... Ale mladí väčšinou končia pri sebapoškodzovaní.
Prečo práve pri sebapoškodzovaní?
Ventilujú si tak napätie, prípadne chcú vytrestať rodičov. Mal som prípad rodiny, ktorá pred pandémiou žila úplne normálny život strednej triedy. Keď prišiel covid, dcére zakazovali takmer všetko, aby sa niekde nenakazila. Báli sa ju pustiť z domu, bola stále doma, aj do obchodu chodievala iba s nimi. Do toho online vyučovanie, nemala súrodencov, utiekala sa k tabletu. Začala opovrhovať rodičmi, znenávidela ich. Bola agresívna, odmietala pomoc. Trvalo to niečo vyše mesiaca. Potom sa dostala na psychiatriu. Ale aj to rodičia nešli priamo k psychiatrovi, prišli len na centrálny príjem do nemocnice, lebo dcéra sa hlboko porezala. Odtiaľ sa potom dostala k nám.
A čo samovraždy, resp. pokusy o ne?
Rozmohlo sa nadmerné použitie liekov proti teplote, o tom sa už vo verejnosti nie tak dávno hovorilo. Nejde vždy len o konanie v depresii, niekedy sú to skratové skutky. Deti si často ani nechcú ublížiť, niekedy to robia len na protest, upútanie pozornosti, provokáciu voči rodičom. Nemyslia to vážne, že chcú zomrieť. Ale čísla vážne sú – pokusy o samovraždu narástli 3,5-krát v jednom roku. Boli do toho zarátané aj deti do 10 rokov To je desné. A stále to ešte pretrváva. Aj tu to klesá postupne.
Celá pandémia bola akoby začarovaný kruh, kde jedno trápenie plodí ďalšie...
Deti videli, že aj rodičia trpia. Mnohí boli vyhodení zo zamestnania, ostali doma, hádali sa... Tí, ktorí majú genetický sklon k psychickým poruchám, aj samotní pacienti išli do zhoršenia stavu napriek užívaniu liekov.
Ako sa to celé stupňovalo?
V prvom rade musíme na to pozerať individuálne – ako čo kto prežíva. Najviac sa všetkých dotýkala asi izolácia. Aj keď zasa maličké detičky boli možno rady, že si vidia rodičov. No pubertiak má v rámci vývoja už iné potreby, potrebuje vrstovníkov, kamarátov. Potom chýbala škola, no a napokon vplyv mala i spoločnosť – správy plné správ o smrti, nákazách, do toho obavy, čo ak to zastihne blízkych... Z toho prameniaca podozrievavosť voči ostatným neznámym, resp. nejakým spôsobom odlišným ľuďom, čo ak práve on prenáša nákazu? A máme tu teda nenávisť, niekedy až rasizmus.
Čo mohli, resp. stále môžu robiť rodičia, v rámci prevencie?
Správna otázka, ale niekedy je ťažké presvedčiť aj ich samotných, aby si vypočuli dieťa, usmernili ho, nebránili mu v prejavovaní emócií, mali s ním otvorený vzťah... Ľahko sa píše – urobte toto, toto, toho. Ale keď si zoberieme reálnu rodinu niekde na kopaniciach, kde má neraz jeden dospelý regulárny problém s alkoholom, čo je to tam platné? A takých rodín je veľa. Najmä tých sociálne slabších. Mnohí sa navyše boja vyhľadať odbornú pomoc, v duchu hesla: Moje dieťa nie je blázon, ani ja nie som blázon...
Zvýšenie psychických problémov mladých, samovrážd, závislostí, neznie to pre budúcnosť veľmi optimisticky...
Je nebezpečenstvo pre spoločnosť, že pribúda neurotických detí, porúch správania, úzkostí, teda vývojov do porúch osobností. Spoločnosť sa zhorší, čo sa ukáže až v budúcnosti. Okrem toho sú tu ešte dopady na ekonomiku, najprv pandémia, teraz vojna. Ľudia si musia zvykať na chudobu, skromnejší život.
Čo môžu robiť dospelí, ako ich previesť týmto obdobím, aký príklad im dávať?
Treba uplatňovať formy výučby, ktoré podporia telesné a duševné zdravie, rozvinú individuálne schopnosti dieťaťa a mladistvého. Hovoriť s deťmi primerane k ich veku o nástrahách, o zneužívaní detí, dokonca o kupčení s orgánmi, mať otvorený vzťah, aby rodičia vedeli, kedy a s kým sú. Chodievať na kultúru, športovať... Už na molekulárnej úrovni bol zistený pozitívny vplyv telesného cvičenia po covide, odpútania sa od závislostí, vrátane elektronických médií. Ale to treba dlhodobo, nie že teraz odo dneška. Systémovo je dôležité rozvinúť počet lôžok a ambulancií pre deti s duševnými poruchami a poruchami správania ako aj postelí pre nedospelých na účely výkonu súdom nariadenej ochrannej liečby.
