Sme silná generácia, tento covid prekonáme, verila Anna Bogricová.
Foto: archív Anny BogricovejS Annou Bogricovou sa život nemaznal. Už v útlom detstve prišla o mamu, neskôr sa ako matka musela vyrovnať s tým najhorším, keď za dodnes nevyjasnených tragických okolností stratila syna. Napriek tomu našla silu ísť ďalej a mať rada život so všetkým, čo prináša.
Žila ako to považovala za správne, nerobiac si ťažkú hlavu z toho, čo si kto o nej myslí. Rada spomínala na to, čo v živote zvládla, najviac pyšná bola na svojich synov. Vždy rada videla dojčiace sa dieťa a mamičky povzbudzovala, aby sa nebáli dojčiť aj mimo domu. „Tak to má byť, toto dieťa potrebuje...,“ zvykla hovorievať. Zastávala tiež názor, že sa ničoho netreba báť, ani nepohodlia. Opisovala príhodu, ako im raz v zime podfukovalo popod okno a ráno, keď sa zobudili, jej malý syn mal prikrývku zasypanú snehom. „A tu sme! Živí a zdraví.“
Covidu sa nebála. Nepatrila k jeho popieračom, a hoci nebola nadšená z obmedzení, ktoré prinášal, neklesala na duchu. „My sme silná generácia, my tento covid prežijeme,“ povzbudzovala ešte začiatkom roka dlhoročného kamaráta, keď sa nakazil vírusom. Zomrel 6. januára. Ona presne mesiac po ňom.
Kde sa nakazila, nevedno. Nebývala chorá, nebrala lieky, ani si úzkostlivo nekontrolovala každé pichnutie v boku či zakašlanie. Naopak, udržiavala sa vo forme najmä veselou mysľou. Ako žartom hovorievala, radšej si dá štamperlík ako liek...
Keď však koncom januára dostala vysoké teploty blížiace sa k 40, neveštilo to nič dobré. Na druhý deň klesli, chvíľková úľava však akurát tak dávala dôvod na obavy, že je to COVID-19, pre ktorý je takýto priebeh typický.
Lekár ju po prvom vyšetrení poslal s teplotami domov. Možno keby ju poslal na snímok, odhalil by sa začínajúci zápal pľúc, mohlo sa začať s liečbou skôr, možno by zaúčinkovala... Možno. Možno by to dopadlo rovnako, keď sa agresívnemu vírusu organizmus nedokázal ubrániť. Ktovie.
Keď ju po niekoľkých dňoch v horúčkach hospitalizovali, malo to už smutný priebeh. Najprv saturácia kyslíkom, potom pľúcna ventilácia, nezmenený stav, kritický stav a – koniec. Nepomohol ani ivermectín, do ktorého sa pri liečbe vkladá toľko nádeje, ktorý jej doktori po konzultáciách začali dávať tri dni pred smrťou.
Anna Bogricová odišla. Jeden príbeh sa dopísal. Predčasne? Malo to tak byť? Mnohí, čo ju poznali, nechceli veriť, že práve ona, s jej silou, chuťou žiť a energiou... Každý máme svoj osud, ktorému neujdeme? Na odpovedi v jej prípade už nezáleží. Chráňme sa. Chráňme ostatných. Asi toto by nám dnes odkázala.
