Ááááááá! Tiež to poznáte? Čo robiť v takej situácii?
Foto: shutterstock.comPriviňte si ho a držte, treba vytrvať
„Aj ja som mala podobný problém so synom a tiež som sa začala zaujímať o tento problém, ako ho najlepšie zvládnuť tak, aby riešenie bolo správne.Po dlhých hľadaniach som našla literatúru od detskej psychologičky Jiřiny Prekopovej v knihe Malý tyran. Je to veľmi zvláštna kniha. Hoci ona vraví, že tú knihu napísala pre rodičov, ktorí sú zúfalí a po jej prečítaní od večera do rána budú presne vedieť ako postupovať, pre mňa to bolo veľmi ťažké čítanie.
No základný princíp je v tom, že dieťa treba naučiť prispôsobiť sa. Trvá to, ale naozaj je to dôležité. Hlavne preto, že by nakoniec celá výchova-nevýchova viedla k tomu, že dieťa sa nebude vedieť zaradiť, nebude zvládať bežné životné problémy, môže trpieť depresiami a to len preto, že my sme sa nevedeli postaviť k problému čelom a začať ho riešiť.
Keď má dieťa takýto typ vzdoru, pani Prekopová odporúča ísť čo najbližšie k nemu, privinúť si ho a držať ho v náručí, kým sa neupokojí. Pritom mu môžete vysvetľovať, prečo nerobíte to, čo ono od Vás vyžaduje. Prečo vy máte iný názor na danú situáciu, ako on. Čím viac sa bude hnevať, tým viac budete cítiť v ňom napätie, ale ono nakoniec povolí. Potom sa objímete a poviete mu, ako veľmi ho máte rada, ako Vám na ňom záleží. V žiadnom prípade Vás nesmie dostať tam, kam chce...lebo zlyháte. Aj vo svojich očiach, no najmä v jeho. Bude sa cítiť zúfalé, že mu neviete povedať NIE. Vždy treba vytrvať.
Bohužiaľ v tejto situácii sa ocitnete ešte nespočetne veľakrát, ale o tom je život. Jednou situáciu sa nič nerieši, len treba vytrvať a všetko riešiť s láskou,“ odkazuje Viktória Jurčová.
Skloním sa k dieťaťu na jeho výšku
„Nám sa vo väčšine prípadov osvedčilo skloniť sa k dieťaťu do výšky jeho očí. Hľadiac do nich mu pokojným hlasom vysvetľujem, alebo sa pýtam, nech mi odpovedá a hľadáme spoločne riešenie. Prípadne si ho pritiahnem do objatia, nech cíti, že som jeho súčasťou a dávam mu pochopenie,“ napísal Tomáš Hornáček.Žiadna rada, treba to vydržať
„Milá mamina, s tým asi nič neurobíš. Mala som takú vnučku, ktorá to tak robila až do 5. roku života. My sme tomu hovorili amok, pretože nič nepomahalo, ani pritúliť sa nedala , ani prihováranie. Jednoducho sa musela doslova vyjačať, nikoho vtedy nechcela pripustiť k sebe. Tiež sme boli z toho nešťastní, hlavne keď to urobila medzi ľuďmi. A potom to zrazu prestalo, akoby vekom samo od seba. Radili sme sa aj s lekárkou, aj ona mala názor, že z toho vyrastie. Ale trvalo to skoro 2 roky. A teraz je už všetko ok. Takže žiadna rada, len treba vydržať. Viem, nie je to prijemné, ale prajem všetko dobré, pevné nervy a veľkú výdrž," želá Marika M.Prešlo to samé
„Mali sme to podobné, syn mal tri a pol roka a dokázal pätnásť minút vrieskať, pretože sa jeho sestra obliekla rýchlejšie než on. Nijako zvlášť sme nezasahovali, a musím povedať, že teraz má päť a už to nerobí. Prešlo to,“ konštatuje Simona.Pozor na autizmus
„Mala som taký istý problém, syn mi kričal, hádzal sa o zem, nakoniec sme skončili s diagnózou detský autizmus. Odporúčam jej navštíviť psychológa,“ radí Helena Donovalová.Psík má nôžku v plote
„Keď moje dieťa plakalo, povedala som mu: Psík založil nôžku do plota a zavíja, počuješ? A ono naslúchalo a prestalo plakať, pretože už nevedelo, prečo plače,“ delí sa o skúsenosť na facebooku Anna Bogricová.Teraz som už našťastie normálny
„Prečítal som to mojej mame a povedala, že ona mala so mnou taký istý problém. Vyhľadala odbornú pomoc a ešte vravela, že keď si ma proste nevšímala, tak som niekedy prestal. Teraz som už našťastie normálny," reagoval tiež na facebooku Matúš Grimmel.Zúriť môžu, ale som pri nich
„Nikdy nenechávam deti vyzúriť sa. Zúriť môžu, ale vždy som tam, aby vedeli, že ich aj tak ľúbim a poviem: áno viem, že sa hneváš, aj mňa by to nahnevalo. A to väčšinou pomôže...," napísala na facebook svoju skúsenosť Júlia Ault.Čo vravia psychológovia:
Detský hnev nie je dobré potláčať. Dieťa získa pocit, že ono samé nie je v poriadku, čo môže viesť ešte k väčšiemu hnevu, prípadne k chorobám. Detský vzdor je najsilnejší práve okolo troch-štyroch rokov, teda vo veku, v akom je aj Anetin syn.
Dospelí by hnev mali vnímať ako prirodzenú súčasť vývoja. Dieťa možno neraz len napodobňuje ich správanie. Ak má rodičov, ktorí reagujú podobne emotívne, ich potomok nespokojnosť prejaví práve tak.
Nechajte teda dieťa vyzúriť sa, ale pozor na deštruktívne správanie. „I deti majú právo na adekvátne vyjadrenie emócií. Tie najmenšie ich ešte nevedia tlmiť, ale už v predškolskom veku od nich môžete žiadať, aby sa snažili ovládať. Nie je možné napríklad pohrýzť toho, na koho sa práve hnevajú,“ radí napríklad psychologička Pavla Koucká.
Rodinná poradkyňa Naomi Aldort tiež odporúča prejaviť pochopenie a hnev dieťaťa presmerovať na niečo neškodné. Napríklad ak chce biť súrodenca, umožniť mu to na bábike.
Rodičia by mali byť podľa nej aj k nahnevaným deťom láskaví, ukázať pochopenie pre ich hnev, a zároveň si trvať na svojom. „Dieťa nemôže svojvoľne rozbíjať taniere, a rodič nemôže zmeniť chod sveta tak, aby bolo dieťa vždy spokojné,“ píše vo svojej knihe Vychovávame deti a rastieme s nimi.
Podľa nej sú to však niekedy aj samotní rodičia, ktorí môžu ovplyvniť reakciu dieťaťa. A to spôsobom, akým ho na nedostatky upozornia. Je rozdiel, ak napríklad trojročné dieťa prísne napomenú, že nesmie písať po stene, alebo ak mu namiesto toho jemne vysvetlia, že na kreslenie je vhodnejší papier.
Detský hnev nie je dobré potláčať. Dieťa získa pocit, že ono samé nie je v poriadku, čo môže viesť ešte k väčšiemu hnevu, prípadne k chorobám. Detský vzdor je najsilnejší práve okolo troch-štyroch rokov, teda vo veku, v akom je aj Anetin syn.
Dospelí by hnev mali vnímať ako prirodzenú súčasť vývoja. Dieťa možno neraz len napodobňuje ich správanie. Ak má rodičov, ktorí reagujú podobne emotívne, ich potomok nespokojnosť prejaví práve tak.
Nechajte teda dieťa vyzúriť sa, ale pozor na deštruktívne správanie. „I deti majú právo na adekvátne vyjadrenie emócií. Tie najmenšie ich ešte nevedia tlmiť, ale už v predškolskom veku od nich môžete žiadať, aby sa snažili ovládať. Nie je možné napríklad pohrýzť toho, na koho sa práve hnevajú,“ radí napríklad psychologička Pavla Koucká.
Rodinná poradkyňa Naomi Aldort tiež odporúča prejaviť pochopenie a hnev dieťaťa presmerovať na niečo neškodné. Napríklad ak chce biť súrodenca, umožniť mu to na bábike.
Rodičia by mali byť podľa nej aj k nahnevaným deťom láskaví, ukázať pochopenie pre ich hnev, a zároveň si trvať na svojom. „Dieťa nemôže svojvoľne rozbíjať taniere, a rodič nemôže zmeniť chod sveta tak, aby bolo dieťa vždy spokojné,“ píše vo svojej knihe Vychovávame deti a rastieme s nimi.
Podľa nej sú to však niekedy aj samotní rodičia, ktorí môžu ovplyvniť reakciu dieťaťa. A to spôsobom, akým ho na nedostatky upozornia. Je rozdiel, ak napríklad trojročné dieťa prísne napomenú, že nesmie písať po stene, alebo ak mu namiesto toho jemne vysvetlia, že na kreslenie je vhodnejší papier.
(Tomáš Hornáček, Viktória Jurčová a Helena Donovalová od nás získavajú knihu od Petry Arslan Šinkovej Hry a aktivity na rozvoj schopnosti dieťaťa inšpirované metódou Montessori)
