Sedem rokov ako sedem dní, je to neutíchajúca bolesť, vraví o tragickej strate syna Anna Bogricová.
Foto: archív Anny Bogricovej„Pravdepodobne samovražda,“ opakuje pani Anna, ktorej sa práve počas tohto predvianočného obdobia vracajú trpké udalosti najintenzívnejšie. Práve siedmeho decembra pred siedmimi rokmi našiel pilčík Róberta Bogrica obeseného na opasku v hustom lese zhruba 15 kilometrov od bytovky v Slavošovciach, kde s priateľkou býval.
Nezvestný bol od 10. októbra. „Ja som ale už počas tých dvoch mesiacov cítila, že Robko nežije, matka to cíti. Takže to bolo vlastne len potvrdenie, smutná istota. Kamarátka mi ešte vravela: Pánboh ťa má rád, že ti ho doviedol domov aspoň takto, že ho môžeš aspoň pochovať...“
Nezodpovedané otázky
Smrť bola záhadou pre všetkých, ktorí Róberta poznali. „Nič nenasvedčovalo tomu, že by chcel spáchať samovraždu. Nezanechal nám nič, list, ani odkaz,“ spomínal vtedy pre Pravdu jeho brat Alojz. Róbert nechal doma aj peňaženku, byt nezamkol a podľa priateľky, s ktorou žil, bol veselý ako vždy aj keď v ten októbrový deň odchádzala do práce.Záhadne však zmizli všetky jeho peniaze, odhadom asi 50-tisíc eur, ktoré si zarobil počas piatich rokov v Anglicku. Čudné tiež je, že v Slavošovciach, ani v susednej obci Róberta v ten deň nikto nezazrel a kamerový systém nefungoval. Poruchu zodpovedný pracovník nevedel vysvetliť. Pre Pravdu vtedy povedal, že výpadky nebývajú časté, ale ak niekto vie, kde sú káble od systému, môže ho ľahko odstaviť. Kamera pritom podľa Alojza Bogrica zachytávala priamo vchod bytovky, kde Róbert býval.
Róbert Bogric na archívnej snímke, keď žil v Anglicku.
Foto: archív Anny Bogricovej„Nepil, nefajčil, nehral hazardné hry a ostal bez haliera?,“ krúti dodnes hlavou matka Anna. Podľa jeho brata Alojza je možné, že páchateľ mohol Róberta nepozorovane odvliecť v terénnom aute do hlbokého lesa, kde bolo isté, že ho tak skoro nenájdu. Ako dodal, Róbertovo oblečenie ani topánky nevyzerali, akoby sa túlal po lese. Navyše, stopu nezachytili ani policajné psy počas 11 pátracích akcií, ktoré vykonala polícia po nahlásení zmiznutia. „Stále sa nemôžem zbaviť podozrenia, že ho niekto zavraždil. Nepresvedčili ma ani výsledky pitvy, pretože sa robila iba zdravotná, nie súdna,“ vraví Alojz Bogric.
Zdravotná pitva sa nariaďuje pri samovraždách a násilných úmrtiach, súdna, ktorá môže ozrejmiť kriminalistické otázky, sa robí pri podozreniach, že úmrtie má súvis s trestným činom.
Mami, a my?
„Sedem rokov, ako by to bolo sedem dní, plačem stále, je to neutíchajúca bolesť.“ vraví Anna Bogricová. Okrem žiaľu zo straty syna sú tu práve aj tieto nejasnosti, ktoré všetko ešte sťažujú. „Ťažko bolo, stále je a aj bude.“Predsa len však ide Anna ďalej. „Keď Robko zomrel, nechcela som žiť ani ja. Ale najstarší syn mi vtedy povedal: Mami, a my? To ma prinútilo pozviechať sa. Mám ešte troch synov, vnúčatá, treba žiť...“
Pôvodne nechcela už oslavovať ani Vianoce. „Po pohrebe sa každý chystal na sviatky, ja som sa nevedela tešiť. Ale napokon som predsa len vytiahla stromček, ktorý mi kúpil práve Robko, ozdobila ho, dala si k nemu jeho fotku a spomínala. Dodnes tak robím, stromček mám stále ten istý a dodnes ho zdobím so slzami v očiach. A modlím sa, som veriaca, chodím do kostola a dávam slúžiť omše. To mi pomáha.“
Spomína každý deň
Róbert sa rád a veľa smial.
Foto: archív Anny Bogricovej
Posledná fotka, ktorú Anna synovi urobila, keď bol v marci doma.
Foto: archív Anny BogricovejTeraz už sedem rokov niet dňa, že by si na syna nespomenula. Vždy si pripomenie aj jeho meniny či narodeniny v apríli. „Mám ho tu na každom kroku. Na fotografiách, vo veciach, ktoré mi kúpil. Televízor, kniha... V duchu sa mu prihováram. Aj sa mi s ním snívalo, že je spokojný a šťastný. Raz bol hladný, v tom sne. Ale prečo sa to celé stalo, sa asi nikdy nedozviem...“
Podľa záverov polície Róbert Bogric zomrel na udusenie obesením bez cudzieho zavinenia a vzhľadom na zistené skutočnosti bolo trestné stíhanie zastavené.
