Soňa Pekarovičová s deťmi Emou a Matejom. Súčasnú situáciu znášajú všetci traja zle, rovnako ako státisíce ďalších rodín na Slovensku.
Foto: archív Sone Pekarovičovej
Soňa Pekarovičová.
Foto: archív Sone PekarovičovejTen stav stále nie je za mnou
Úprimne, mám pocit, že v súčasnosti nemám bežné dni. Menia sa podľa toho, či sa niečo deje alebo nie. Mám snahu o vytvorenie akého-takého rámca. Väčšinou deň začína on-line výukou detí. Keďže deti majú na školu môj notebook a priestor, kde sa učia, je otvorený, snažím sa byť ticho, aby som ich nerušila. Väčšinou sa snažím pracovať na mobile, ale to nie je veľmi praktické. Po škole väčšinou deti potrebujú moju blízkosť.Často na nich doľahne smutný pocit – smútok za pani učiteľkou, smútok z toho, že „sme bez kamarátov", že „nie sú krúžky". Občas sú tie pocity veľmi silné a bolestivé aj pre mňa. Vidieť svoje dieťa v slzách a počuť, ako hovorí: „Mami, ja už to nezvládnem, už tá korona trvá rok" alebo keď dieťa leží apaticky na posteli a hovorí: „Načo je taký život, keď každý deň je to isté." To sú momenty, kedy pre mňa ide všetko bokom a snažím sa zo všetkých síl im pomôcť. Našťastie, toto sú skôr výnimky. Ak je deň lepší, stačí, že sa pomojkáme a dáme si spolu desiatu (o pocitoch nielen Soniných detí sme písali v tomto článku).
Potom je čas, keď ja si sadnem za notebook a mám priestor tak 1,5 hodiny na prácu. Deti sa väčšinou hrajú spolu v izbe alebo si čítajú. Našťastie sú samostatné a máme dobrú pani učiteľku, ktorá im domáce úlohy nastavuje tak, že ich zvládnu spraviť samé.
Potom varíme obed a po obede si upraceme všetok neporiadok z varenia a všetky pracovné a školské veci. Naučili sme sa, že poobedný čas začíname čítaním knihy, ja deťom aktuálne čítam Harryho Pottera, ktorého máme všetci radi. Potom sa deti buď hrajú samé a ja ešte pracujem alebo už ideme spolu von, robíme niečo spolu na dvorčeku. Ak mám naplánovaný konzultačný rozhovor, tak deti často odložím k televízoru alebo playstation, čo je niečo, čo mňa osobne mrzí.
Aby som to vyvážila, tak sa im potom venujem. Väčšinou sa ich opýtam, čo chcú robiť a prispôsobím sa im. Často si vyberú hranie spoločenskej hry. Súčasťou našich dní je aj „špeciálna hrová polhodinka" – je to hrový čas s dieťaťom podľa princípov filiálnej terapie, ktorý považujem za úžasný spôsob, ako deťom pomôcť zvládať ťažké emócie. Večer už trávime s tatinom, večeriame, niekedy pozrieme rozprávku alebo si čítame pred spaním.
Najťažší je asi pocit, že nech robím čokoľvek, vidím dopad sociálnej izolácie na deťoch. Cítim bezmocnosť a aj hnev, že duševné zdravie detí je stále na okraji záujmu. Aj z opisu dňa je vidieť, že pracujem menej. Dôvodom je, že okolo januára som už nevládala a doslova som zažila pocit absolútneho vyčerpania. Známky syndrómu vyhorenia ma veľmi vyľakali. Nevládala som vstať z postele, mala som poruchy spánku, cítila som apatiu a bola som emočne labilná. Bolo to prvýkrát v mojom živote a aj preto som ubrala z práce a zakázala si robiť po večeroch. Tento stav stále nie je za mnou. Ovplyvňuje celú rodinu a stále musím veľmi strážiť, čo uprednostním a budem robiť a čo pustím. Na druhej strane sme sa naučili o tom hovoriť a paradoxne mám pocit, že vďaka mojim pocitom deti viac prijali aj svoje pocity bezmocnosti a smútku. Zároveň mi to umožnilo precítiť veľkú lásku k môjmu manželovi, ktorý dokáže ustáť všetko toto so mnou.
Čo mi pomáha? Ak to opíšem pateticky, v januári som sa dotkla svojho temného ja. Pomohli mi moje kamarátky, ktoré žijú s depresiou a pomohli mi nájsť pevnú pôdu pod nohami. Pomohli mi porozumieť svojim pocitom. Pomohlo mi objaviť, čo mi najviac berie energiu. Napríklad denné varenie, snaha zvládnuť aj prácu aj rodinu, nekvalitný spánok. A snažila som sa bojovať proti týmto energetickým upírom. Prestala som na seba tlačiť kvôli vareniu a varím veľmi jednoduché jedlá. Pri spánku som začala používať záťažovú deku, ktorú často odporúčam klientom a klientkám, len mne samotnej to nenapadlo hneď. Prísne si strážim prácu a častejšie hovorím nie. Prijala som, že teraz nedokážem poskytovať služby ľuďom, ktorí potrebujú pomôcť. A mám veľmi veľmi málo ľudí v starostlivosti, aby som im dokázala pomáhať naplno. Keďže som sa necítila isto v priamej práci s ľuďmi, pustila som sa do nového projektu, ktorý už dlho čakal v zásuvke. Práve tento týždeň som spustila predobjednávky na kúpu didaktických kariet pre deti. Táto energia z tvorivej práce mi prináša radosť.
špeciálna pedagogička Soňa Pekarovičová z Nového Mesta nad Váhom
Žijeme v akejsi monotónnosti
Ak mám povedať pravdu, mám toho celého – pandémie a obmedzovaní už plné zuby. Mrzí ma, že na to doplácajú naše deti. Boli časy, keď sme ich museli vyháňať z domu, aby nesedeli celý deň pri počítači alebo telke...Teraz sme sa dostali do situácie, keď slnko začína hriať a naše deti spoza okna pozerajú na preliezky, ktoré sú zapáskované. Deťom, rovnako ako mne, chýba sociálny kontakt. Šport, škola, spolužiaci.Najťažšie časy pre mňa osobne boli asi na začiatku, keď som musela skombinovať online výučbu staršieho dieťaťa s potrebami mladšieho, vtedy ročného, čo nebolo ľahké. Ale zvládli sme to, museli sme. Ťažké je pre mňa aj vysvetliť dnes dvojročnému dieťaťu, že jednoducho nemôže ísť na tie preliezky, hoci sme pri ihrisku sami. Žijeme v akejsi monotónnej dobe, kde je každý deň rovnaký. Ale konečne nám začína jar a môžeme sa ísť realizovať aspoň do záhradky, ktorú máme za dedinou.
Teším sa, keď sa táto situácia skončí a my pôjdeme len tak na ihrisko medzi deti a medzi ľudí, ktorí nebudú mať na tvárach rúško. Budú sa usmievať, rozprávať, nie stáť od seba dva metre a pre istotu mlčať. Tešíme sa na ten deň, dúfam, že príde čoskoro. Dovtedy tu máme drobné radosti, napríklad pohár vína večer ako odmenu za ďalší zvládnutý deň (smiech).
Lucia Urbančoková, Rohožník
Žijeme vcelku normálne. Práca, škola, príroda, karanténa...
Od októbra som po materskej dovolenke začala opäť pracovať a dá sa povedať, že som v jednom kolotoči. Pandémia sa ma dotýka predovšetkým skrz moje zamestnanie. Som učiteľkou v škôlke, tak tam riešime všetky tie potrebné potvrdenia, vyhlásenia od rodičov a podobne. Aj tak sme však už boli dvakrát v karanténe. Najprv boli pozitívne upratovačky a niekoľko učiteliek, potom zasa celá kuchyňa a niekoľko učiteliek. Mne sa nákaza vyhla, ale ostala nás naozaj len malá skupinka kolegýň.Mám za sebou už aj prvé kolo očkovania, no tak zle ako po vakcíne mi nebolo ani v tehotenstve. Bralo ma na zvracanie, mala som triašku, teplotu, bolela ma ruka, hlava, strašne zvláštny stav. Manžel sa smial, že aspoň vie, akú vakcínu rozhodne nechce... No našťastie ma to za deň prešlo. Teraz čakám na druhú dávku a dúfam, že už to bude lepšie.
Inak je náš život v takých vcelku obyčajných koľajách. Staršie dcéry (prváčka a tretiačka) chodia do školy, najmladšia do škôlky. Takže ráno všetky odídeme a manžel, ktorý pracuje z domu, má aspoň kľud na prácu. Keď máme voľno, chodievame na prechádzky a bicykle, no a k starej mame na dvor, lebo my bývame v byte a dvor je predsa len dvor (úsmev).
Tešíme sa, že je tu jar a môžeme byť viac vonku. Najmä v práci je to veľmi únavné mať celý čas vnútri respirátor. Ťažko sa mi cezeň dýcha, ešte horšie spieva. Bývam z toho vyčerpaná a unavená. Vonku respirátory mať nemusíme, našťastie.
Zuzana Vážanová, Kanianka, okr. Prievidza
... dnes pranie. A tiež varenie, upratovanie, práca, škola, stále dokola.
Foto: Annin archívZačína ma chytať depresia
Musím sa priznať, že súčasnú situáciu už znášam pomerne zle. Ak by ma videl odborník, asi by povedal niečo o začínajúcej depresii. Doma som s desaťročnou dcérkou. A zvládať v jednej chvíli dieťa a jeho školu, prácu náročnú na sústredenie, domáce práce a varenie je nad moje sily. Výsledkom je extrémna nervozita, podráždenosť a na druhej strane pocit, že nič nemá zmysel a nič ma neteší. Nedarí sa mi v jednej chvíli pracovať, miešať obed a odpovedať na päťtisícu otázku dcérky, ktorá by sa so mnou najradšej hrala, ja ju ale musím odháňať, pretože robota nepočká.V posledných dňoch je to už veľmi zlé, nepomáha ani čoraz častejšie vykukujúce slniečko. Mám dosť veľké problémy vyhrabať sa ráno z postele, keď si pomyslím, že ma čaká ďalší nervózny deň plný povinností od rána do večera. Všetko musím robiť vo veľkej rýchlosti, nemám potom z ničoho radosť. Len šup šup, aby sa to všetko stihlo a aj tak sa nestihne.
Najhoršie asi znášam to neustále vyrušovanie od práce, ktorú jednoducho potrebujem urobiť, ale neustále ma od nej niečo odvádza a potom už nie som schopná nadviazať na myšlienku či nápad, ktorý som mala.
Trápi ma, že dcéra je odkázaná sama na seba a nie je schopná sa sama celodenne zabaviť. Neteší ma, že to musím povedať, ale trávi veľa času na mobile a pri televízii. Inak by sa ma neustále niečo pýtala, niečo by odo mňa chcela alebo chodila unudená po byte, neschopná si už po tých mesiacoch doma nájsť niečo, čo by ju bavilo. S kamarátmi ju nepúšťame, nepovažujeme to za bezpečné. Len raz za čas sa vonku stretne so spolužiačkou. Viem, že je to riziko, ale keď vidím, ako jej škola a deti chýbajú a aká je už zúfalá (dokonca sa ma pýta, kedy už pôjdu do školy a to je už naozaj vážne, keď sa dieťa pýta do školy...), urobím s ťažkým srdcom túto výnimku. A potom trniem, či sa nenakazila...
Po tak dlhom čase v karanténe je apatická. Snažíme sa chodiť popoludní von, večer sa trošku zahráme, ale cítim, že je to málo. Že to nevyváži tie ťažké chvíle, ktoré obe zažívame.
Teší ma ale, že sme doteraz nedostali covid, dúfam, že to tak aj zostane. Snažím sa pozerať sa na súčasnú situáciu touto optikou a to mi predsa len trochu pomáha. Radšej domáce peklo ako umelá pľúcna ventilácia v nemocnici. Snáď už to čoskoro celé skončí.
Anna zo západného Slovenska
