Pre deti, a tie v puberte zvlášť, je dôležité prijatie ich lepších i horších stránok.
Foto: shutterstock.comKaždý sme nejaký, máme svoje krajšie aj škaredšie stránky, väčšina ľudí nás však vníma úplne normálne. „Ľudia s dysmorfofóbiou sa považujú za veľmi škaredých, a to kvôli fyzickým nedokonalostiam, ktoré však vidia len oni sami,“ vysvetľuje psychologička Šárka Kučerová.
Nespokojnosťou s vlastným telom trpí až 60 % populácie, do extrému, dysmorfofóbie, prerastie u zhruba 2,5 percenta ľudí.
Aj keď sa to psychicky vyrovnaným ľuďom zdá hlúposť, dysmorfofobici sa pre svoje domnelé nedostatky vážne trápia, čo väčšinou ústi do ďalšej poruchy – bulímie, anorexie, úzkostí, depresie, sociálnej fóbie. Napomáha k tomu aj komerčná spoločnosť, ktorá stále vo veľkej miere kladie do popredia kult bezchybnej krásy.
Najcitlivejším obdobím je dospievanie, kedy sa mladí najviac zaoberajú svojím výzorom. U väčšiny z nich pocity nespokojnosti sami odznejú, ľudia získajú iné priority.
Ak nezmiznú, je tu dysmorfofóbia. Pocity odporu k vlastnému telu nezmiznú a menia sa v chronický problém.
Niektorí ho riešia plastikami, ktoré sa väčšinou reťazia, pretože sa vždy nájde nedokonalosť. Sú však aj prípady, so šťastnejším koncom. Jarmila sa napríklad od puberty trápila pre odstávajúce uši, ktoré však vôbec neboli extrémne. Ona si to však nenechala vyhovoriť, a hoci mala manžela, dieťa, skončenú vysokú školu, uši ju trápili stále. Napokon sa odhodlala na plastiku, uši jej prišili a ona sa výzorom prestala zaoberať. Úplne spokojná však nie je stále, mení autá, zamestnanie, bývanie.
Základom je prijatie
V prípade boja s dysmorfofóbiou je najlepšie ju vôbec nedostať, čo znamená viesť dieťa tak, aby z neho vyrástol vyrovnaný a sebaistý človek.„Veľmi podstatná je rola rodičov. Je potrebné, aby prijímali svoje dieťa také, aké je a dokázali vnímať jeho jedinečnosť a nemennú vnútornú hodnotu,“ pripomína Šárka Kučerová.
V období dospievania by mali dávať pozor na slová, hodnotenia a zosmiešňujúce poznámky. „Dieťa potrebuje počuť uisťujúce slová o svojom meniacom sa tele. Mnohokrát ale rodičia zrážajú jeho sebavedomie nemiestnymi komentármi a poznámkami bez toho, aby si to uvedomovali. I to môže ovplyvniť následný rozvoj dysmorfofóbie,“ upozorňuje psychologička.
Aj v tomto prípade je teda kľúčový rodič, a jeho postoj k sebe samému. Často sa totiž stáva že rodičia vlastné chyby a nespokojnosť prenášajú na dieťa, napríklad tým, že ho neoprávnene kritizujú. „Rodičia by sa mali zamyslieť ako vlastne vnímajú chyby a ako s nimi dokážu pracovať. Je podľa nich zlyhanie chybou a tabu alebo naopak niečím, čo dokáže človeka posúvať ďalej? Pokiaľ si urobia v tejto problematike jasno rodičia a dieťaťu dajú do života pevný základ v zdravom vnímaní seba samého, uľahčia tak svojmu potomkovi život,“ vraví.
Ak prevencia zlyhala a u dieťaťa sa prejavia príznaky dysmorfofóbie, nastupuje terapia. „Je potrebné uvedomiť si, z čoho komplexy a strachy pramenia. Len tak je možné znova objaviť vlastnú hodnotu,“ vraví psychologička. Väčšina musí k tomu vyhľadať pomoc odborníkov.
