Bité dieťa cíti des a bezmocnosť. Psychiater Jozef Hašto vystríha pred trestaním detí

Patricia Poprocká, 22. januára 2019 o 06:00

Mama ma bila varechou a otec remeňom, vracia sa do svojich skorších rokov dnes 14-ročná Sofia. Rovnaké spomienky na detstvo má aj päťdesiatnik Anton. Fyzické tresty sú v niektorých krajinách zakázané, u nás, ako vidno, pretrvávajú z generácie na generáciu. Odkaz odborníkov je pritom jednoznačný: Nebite svoje deti, vážne im ubližujete do ďalších rokov.

Dieťa trestané fyzicky či slovne si môže osvojiť zlý vzťah k sebe, cítiť sa zlé, chybné.

Foto: shutterstock.com

Ako vníma facku dieťa v troch, siedmich či dvanástich rokoch? V podstate rovnako. „Prvotná reakcia na fyzický útok býva pocit ohrozenia, strach, zdesenie, bezmocnosť, poníženie,“ vymenúva psychiater profesor MUDr. Jozef Hašto.

Ako však pripomína, ak v prípade udretia dieťaťa ide o výnimočný prípad, kedy už rodičovi jednoducho povolia nervy, nie je to síce správny postup, ale zasa ani nenapraviteľný čin. „Ak ide o ojedinelé zlyhanie rodiča a predtým aj potom prevláda medzi rodičom a dieťaťom láskyplný a empatický, oporný vzťah, nemusí to u dieťaťa zanechať nejaký problém,“ vraví.

Samozrejme, dobré je, ako pri každom omyle, keď sa dospelý dokáže ospravedlniť. „Prepáč, nemal som to urobiť, mrzí ma, že som sa neovládol,“ je niečo, čo dokáže dieťa prijať a navyše mu ukáže, ako sa možno za nevhodné správanie ospravedlniť. Pomôže aj, keď dospelý „prehrá situáciu znova“. Teda okrem ospravedlnenia opíše aj správne riešenie. „Prepáč, mal som namiesto bitky urobiť to a to...“

Zlo plodí zlo

Horšie ale je, ak sa bitky opakujú a ak rodič dieťaťu nevytvára dostatočné emočné zázemie a neprejavuje mu dostatok pochopenia pre jeho skutky a postoje. V takom prípade už len zlo plodí zlo, ktoré sa nabaľuje.

„Ak opora v empatickom dobroprajnom vzťahu nie je dostatočná, fyzicky napádané dieťa môže zostať ustrašené, nedôverčivé voči iným ľuďom“ spresňuje Jozef Hašto.

Okrem toho si dieťa môže osvojiť zlý vzťah k sebe, cítiť sa ako zlé, chybné. Prichádzajú prejavy typické pre psychickú nepohodu – tiky, pomočovanie, úzkostné stavy, depresie či prejavy podobné hyperaktivite. A v ešte horšom prípade sa dieťa stane agresívne, dokonca aj voči sebe. No a možno čakať, že v dospelosti môže nastať takzvaná identifikácia s agresorom, čiže už dospelé dieťa sa bude chovať tak, ako sa správali dospelí k nemu.

Chystá sa veľký výskum

Presnejšie údaje o fyzických trestoch na Slovensku by mohli byť známe na budúci rok. Jozef Hašto so spolupracovníkmi v tomto roku spúšťa štúdiu na reprezentatívnej vzorke obyvateľstva, ktorá má zistiť výskyt zlého zaobchádzania, duševného a telesného týrania, zanedbávania a sexuálneho zneužívania a súvislosti s psychickými a psychosomatickými poruchami. Napríklad, ľudia môžu voliť odpoveď z piatich možností – nikdy, zriedka, niekedy, často, veľmi často – a budú hodnotiť vopred dané tvrdenia, napríklad: bili ma tak, že som mal modriny, bili ma remeňom, palicou alebo iným predmetom, a podobne.

Výskum už prebehol v Česku, kde 48% obyvateľstva vykázalo minimálne jeden typ traumatizácie, a polovica z tejto skupiny minimálne dva typy. Fyzické týranie a s tým spojená emočná trauma tvorili spolu takmer 40 %. Zvyšné traumy sa týkali fyzického zanedbávania, emocionálneho zanedbávania a sexuálneho zneužívania.

Slová niekedy zraňujú rovnako alebo viac ako úder

Ako naznačila aj štúdia z Česka, na ľudí okrem fyzických trestov rovnako negatívne vplýva aj slovné ponižovanie. Napríklad keď museli ako deti poďakovať za trest, dokonca pobozkať ruku, ktorá ich udrela, ale aj počúvať od rodiča nadávky, prípadne že sú leniví, škaredí... Skrátka, keď sa necítili milovaní, ale nenávidení.

Samozrejme, nie je možné, aby sa rodič nikdy nenahneval. A rovnako nie je možné, aby, človek v sebe dusil zlosť, pretvaroval sa, že je všetko v poriadku, keď nie je. Nie je však správne ventilovať si frustráciu na dieťati.

Ako radia psychológovia a psychiatri, namiesto obviňovania iných radšej hovorte o sebe – ako a prečo sa cítite ako sa cítite. A skúste pochopiť, prečo sa dieťa správa tak, ako sa správa. Je to užitočnejšie ako spŕška hnevlivých slov či zdvihnutie ruky. Riešte seba, nespôsobujte dieťaťu des a bezmocnosť.



Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >