Prijať svoju podstatu je ťažké, ale nevyhnutné.
Foto: Shutterstock.com„Milé mamičky, chcela by som vám vyrozprávať aspoň čiastočne svoj príbeh a zároveň vám snáď predať aj akési posolstvo na tému výchova. Ja deti nemám a o výchove vlastne neviem nič, ale prostredníctvom môjho príbehu sa možno zamyslíte nad tým, či svoje dieťa nevychovávate príliš konzervatívne. Som bezdetná 38-ročná žena. Moja bezdetnosť súvisí s mojou orientáciou, nie je za tým žiadny zdravotný problém. Áno, dobre tušíte, som lesba. Toto slovo nemám veľmi rada, pretože mi pripadá urážlivé a hanlivé, ale my ľudia proste máme vo zvyku druhých, alebo skôr niečím vyčnievajúcich jedincov prosto stigmatizovať.
Dávame im rôzne nálepky, lebo sa nám chce, alebo z nejakého dôvodu máme pocit, že sme niečo viac, a tak sa občas povyšujeme aj nad menšinami. Možno si teraz poviete, veď ona dieťa môže mať, môže sa dať umelo oplodniť a vybavené. Jasné že mi občas táto možnosť napadla, ale vždy som nakoniec dospela k záveru, že nechcem, lebo táto spoločnosť nie je na nás pripravená a ja nedopustím, aby moje dieťa nosilo na čele nálepku dieťa lesby.
Momentálne je veľmi aktuálna téma registrovaných partnerstiev a adopcie detí. Reakcie ľudí na tieto veci ma opäť len utvrdili v tom, že dieťa mať nechcem. Túto tému však bližšie rozoberať nebudem, pretože pre mňa nie je prioritou dostať sa v tom na rovnakú právnu úroveň s hetero ľudmi. Mňa skôr zaujíma to ľudské hľadisko, emočná inteligencia spoločnosti... Veľmi si želám len to jediné, aby ste nás nechali žiť , aby ste nás nesúdili, nehodnotili a neurážali, lebo aj my sme dielom Božím... Aj nás Boh stvoril, i keď sme trochu iní ako vy...
Veľa ľudí zdieľa názor, že homosexuálna orientácia je choroba. Dokonca sa porovnáva s pedofíliou, čo je absolútny nezmysel. Homosexualita nie je choroba, pretože bola vyškrtnutá z medzinárodnej klasifikácie chorôb a rovnako ani nepatrí do množiny deviantného správania, čo v jednoduchosti znamená, že homo orientácia nie je v rozpore s morálnymi normami, pričom pedofília ano. Prejdem ale teda k môjmu príbehu.
Ja som sa narodila v úplne normálnej rodine, mala som otca a mamu a stále mám. Nechýbala mi pozornosť ani láska a dokonca som neskôr prostredníctvom starej mamy začala chodiť do kostola a na náboženstvo. Mala som vcelku kvalitné detstvo, plné pekných zážitkov... Žila som si úplne normálny život ako každé malé dievčatko a nikomu by v tom čase ani len nenapadlo, že sa od ostatných detí niečím líšim. Nie som žiadny chlapčenský typ ani teraz, vcelku som vraj dobre vyzerajúca žena, o ktorej by ani teraz nikto nepovedal, že som tá, ktorá ťahá za kratší koniec.
Keď som však začala dospievať a prichádzať do pubertálneho veku, veci sa začali trochu otáčať a ja som začala niečo pociťovať. Mala som frajerov a nebolo ich málo, vždy však ale len na krátky čas a nikdy som nebola zamilovaná. Platonicky áno, aspoň som si to myslela, ale keď prišlo na lámanie chleba, pochopila som zakaždým, že zaľúbená nie som. Nevzdávala som to a s nádejou, že ešte neprišiel ten pravý, som skúšala chodenie s ďalšími chlapcami. Keď som bola už po strednej škole, samozrejme šlo aj o niečo viac ako len o držanie sa za ruky. Táto oblasť však nikdy nefungovala.
Nešlo to, nemohla som, bolo mi to odpudivé až tak, že nakoniec sa mi urobilo zle od žalúdka. To bola zrejme somatická reakcia mojej psychiky. Od tej chvile som vedela, že nemôžem, že to prosto nejde a z nejakého dôvodu to nechcem. Pochopila som to úplne až po dovŕšení svojich 23. narodenín. V tomto roku som sa platonicky zamilovala prvýkrát do ženy a nikdy na to nezabudnem. Na jednej strane to bol pre mňa veľmi pekný a nežný pocit, no na druhej strane to vo mne spustilo obrovské depresie a úzkostné stavy, aké nikomu z vás neprajem.
Trvalo to asi tri roky, kým som prijala pravdu o sebe. Bojovala som, nechcela som, odmietala som to. Chodila som do kostola, kde nám hovorili, že homosexualita je hriech a ja som tento názor zdieľala. Keď som pochopila, že patrím do tejto kategórie ľudí, bola som šokovaná. Bála som sa, ako zareagujú kamaráti a hlavne rodičia a dokonca som sa protivila sama sebe. To prirodzené vo mne, to moje, čo mi bolo dané do vienka pri narodení, som chcela v sebe udusiť. Nedalo sa!
Strach u mňa spustil panickú poruchu
Obrovský strach z možného opovrhnutia vo mne nakoniec časom spustil panickú poruchu, ktorej sa už možno nikdy nezbavím. Keď sa zamyslím nad tým, že ak by som možno v tom čase do kostola nechodila a nebola by mi vštepovaná takáto výchova zo strany duchovného, možno som teraz mohla žiť kvalitnejšie a nemuselo by ma sprevádzať to nevyspytateľné ochorenie duše, ktoré je pravdepodobne na celý život. Mohla som pravdu o sebe s ľahkosťou prijať tak, ako to urobilo veľa mojich priateľov a byť viac v pohode... Nuž, nestalo sa tak.Dnes fungujem celkom spokojne a to hlavne zásluhou svojich skvelých rodičov, ktorí na moju orientáciu zareagovali úplne úžasne slovami: „Nie sme ešte tak starí, aby sme to nechápali. Tak budeš mať kamošku.“ Ich reakcia spôsobila, že som týždeň plakala od toľkej úľavy. Je veľmi dôležité, milí rodičia, rátať aj s možnosťou, že vaše dieťa môže byť iné, že jedného dňa za vami príde a oznámi vám takúto skutočnosť. Nikdy nežite v tom, že nám sa to nemôže stať.
A ešte jedna rada, i keď vám to bude proti srsti, i keď tomu nerozumiete a neviete sa vžiť do role týchto ľudí. Prijmite fakt, že takí ľudia medzi vami žijú, žili a žiť budu a možno nimi budú aj vaše deti, možno nimi sú vaši súrodenci či iní členovia rodiny. I keď sa vám to nepáči, učte svoje deti, že existuje aj iný druh lásky ako len medzi mužom a ženou. Hovorte im o tom a držte ich v istote, že na tom nie je nič zlé. Určite ich takto nepreorientujete, iba ich preventívne pripravíte na túto životnú udalosť...
Vlastným liberálnejším postojom môžete odvratiť pohromu, ktorá sa mu môže spustiť rovnako ako mne, keď som zistila, že som lesba. Buďte opatrní, lebo tieto veci sa nijako zvratiť nedajú. Neviem prečo práve ja, neviem, aké plány má so mnou Boh, ale takáto som a iná nebudem. Viem, že toto je moja prirodzenosť a inak žiť neviem, aj napriek tomu, že by som si najradšej zvolila tú ľahšiu hetero cestu. Nie je rozmar, nie je to voľba životného štýlu, toto som prosto ja."
