Letné radovánky sa môžu ľahko zvrtnúť.
Foto: Žaneta Janečková, PravdaRiziko utopenia sa je až dvestokrát väčšie ako úmrtie pri dopravnej nehode. Oplatí sa preto vedieť, ako poskytnúť prvú pomoc človeku, ktorý sa vo vode dostal do ohrozenia života.
Prvá a najdôležitejšia zásada: ak zbadáte topiaceho sa, neodkladne volajte záchranku, aby bola na mieste, keď bude nešťastník na brehu a nestrácal sa tak drahocenný čas. Urobte to ešte pred začiatkom záchrannej akcie.
Pred tým, ako sa vrhnete do vody, zvážte svoje sily. Topiaci sa človek totiž môže svojho záchrancu ohroziť na živote, keď ho stiahne pod seba a využije ho ako rebrík, na ktorý sa vyškriabe a sám sa tak zachráni. Vaša bezpečnosť musí byť na prvom mieste. Ak ešte topiaci sa bojuje s vodou, skočiť pre neho môže byť životu nebezpečné. A to i v prípade, ak sa topí dieťa. Aj to dokáže vyvinúť veľké úsilie, aby sa zachránilo. V prípade, ak vás topiaci sa ohrozí, odborníci radia potopiť sa a odplávať ďalej.
Ak s vami topiaci sa spolupracuje, na breh ho najlepšie dostanete ťahaním za bradu (v stojatej vode), prípadne pridržaním za podpazušie (v tečúcej vode). Sami ste na boku, na plávanie využívate silu jednej ruky a plavecký štýl prsia.
Ak si sami netrúfate na záchrannú akciu ani nie je blízko nik, kto by do vody mohol skočiť namiesto vás, môžete topiacemu sa hodiť PET fľašu, ktorej sa chytí. Poslúžiť môže i lano, kus oblečenia alebo dlhší konár.
Niekedy je nutné oživovanie
Ak je už človek z vody vonku, najskôr zistite, či je pri vedomí, a to oslovením a dotykom. „Keď nám odpovie a spolupracuje, necháme ho v pohodlnej polohe, najlepšie ležať na boku na zemi. V prípade, že by po prehltnutí vody postihnutý zvracal, predídeme takto vdýchnutiu obsahu žalúdka do dýchacích ciest. Zabezpečíme tepelný komfort a psychickú podporu,“ uvádza Katarína Hricová, lekárka z Internej kliniky nemocnice v Košiciach-Šaci.Zložitejšia situácia nastáva v prípade, ak postihnutý nereaguje. Vtedy je nutné položiť ho na chrbát, zakloniť mu hlavu a mierne otvoriť ústa. „Priblížením ucha k ústam a pohľadom na hrudník vidíme, cítime a počujeme prípadné dýchanie. V prípade, že je dýchanie nepravidelné alebo nedostatočné, pristupujeme ku kardiopulmonálnej resuscitácii. Začíname tridsiatimi kompresiami (stlačeniami) v strede hrudníka s frekvenciou 100 až 120 stlačení za minútu a s hĺbkou asi päť až šesť centimetrov,“ popisuje správny postup odborníčka. U detí je hĺbka stlačenia o niečo menšia.
Ak to záchrancovia dokážu, môžu stlačenia hrudníka striedať so záchrannými vdychmi, a to v pomere 30 stlačení a dva vdychy (tak je tomu i u detí). Umelé dýchanie však nie je nevyhnutné, je ale dôležité neustále stláčať hrudník. Prerušenie by mohlo zmariť celú záchrannú akciu. „Resuscitujeme, kým nás niekto nevystrieda alebo kým postihnutý nezačne reagovať, napríklad spontánnym otvorením očí a pravidelným dýchaním či pohybmi končatín,“ radí lekárka.
Veľmi dobré je, ak sa v blízkosti nachádza takzvaný automatický externý defibrilátor (AED). „Je skvelé, že už aj na Slovensku sa tieto prístroje nachádzajú na viacerých miestach a ich použitie je naozaj jednoduché aj pre laikov,“ podotýka Katarína Hricová.
Pozor, hoci sa môže zdať, že topiaci sa je po vytiahnutí z vody v poriadku a môže odísť domov, vždy je nutný čo najskorší odjazd do nemocnice. Prečo, to v tomto článku na webe zdravie.pravda.sk vysvetľuje Marta Hájková, primárka Kliniky pneumológie, ftizeológie a funkčnej diagnostiky v bratislavskom Ružinove: „Každého, kto sa topil a vdýchol i nalogal sa vody z jazera či z bazéna, musia v nemocnici bronchoskopicky poodsávať a nasadiť mu kombinovanú antibiotickú, protiplesňovú i protivírusovú liečbu. Pľúca sú veľmi podráždené tou traumou, takže kým sa nezregenerujú, za pacienta dokonca istý čas dýcha prístroj. To neexistuje, aby pritopený človek išiel domov, aj keď to vyzerá, že ho vytiahli z vody rýchlo, zachránili včas a normálne komunikuje,“ uviedla. Platí to samozrejme aj v prípade detí.
