Deťom dnešná doba nepraje, chýba im nielen prirodzený pohyb, ale aj sociálne kontakty.
Foto: PRAVDA, Ľuboš PilcUž pred pandémiou koronavírusu sa hovorilo, že dnešné deti majú oveľa menej pohybu a slobodného trávenia voľného času ako mali napríklad ich rodičia v detstve, no teraz je to ale zrejme ešte horšie.
Deti, najmä v mestách, stratili akýkoľvek priestor na voľný pohyb, vybehnutie na ulicu, lozenie po stromoch, múrikoch a podobne, na ktorých sme vyrastali my. Veľa rodičov má strach pustiť deti na ulicu. Navyše mnohí prídu o šiestej podvečer s vyplazeným jazykom z roboty, narýchlo s deťmi aspoň popíšu úlohy a ide sa spať. Kde je tam ešte nejaký priestor, aby sa s nimi hýbali?
Marcela Kramplová
S deťmi pracuje už 23 rokov. Volajú ju Maca a väčšina z nich v nej vidí svoju dobrú veľkú kamarátku. Začínala ako učiteľka v materskej škôlke, dnes v Devínskej Novej Vsi vedie centrum Bublinka, ktoré sa zameriava na zdravý rast a psychomotorický vývin detí – od bábätiek až po školákov. Organizuje pohybové cvičenia pre deti rôznych vekových skupín a tiež kurzy pre rodičov. Je autorkou publikácií Zdravé nôžky a Pohybová abeceda, čo sú kartičky s cvičeniami pre deti, ktoré im zabezpečia správny pohybový vývoj. „Milujem ľudí a deti najviac. Úprimnosť, bezprostrednosť, fantázia a živosť ich správania mi dodáva energiu každý deň,“ hovorí o sebe.
Čo môžu robiť, dať ich na krúžky?S deťmi pracuje už 23 rokov. Volajú ju Maca a väčšina z nich v nej vidí svoju dobrú veľkú kamarátku. Začínala ako učiteľka v materskej škôlke, dnes v Devínskej Novej Vsi vedie centrum Bublinka, ktoré sa zameriava na zdravý rast a psychomotorický vývin detí – od bábätiek až po školákov. Organizuje pohybové cvičenia pre deti rôznych vekových skupín a tiež kurzy pre rodičov. Je autorkou publikácií Zdravé nôžky a Pohybová abeceda, čo sú kartičky s cvičeniami pre deti, ktoré im zabezpečia správny pohybový vývoj. „Milujem ľudí a deti najviac. Úprimnosť, bezprostrednosť, fantázia a živosť ich správania mi dodáva energiu každý deň,“ hovorí o sebe.
Rodičia si uvedomujú, že pohyb je dôležitý, tak deti prihlásia na krúžky. Ale tie sú často špecializované, každé odvetvie sa ťahá jedným smerom, a každé má nejaké deficity. Keď napríklad dáte dieťa na tenis, stimulujete asymetricky jednu časť tela, zvyšná im upadá, ak nerobia kompenzačné cvičenia, o chvíľu sa to prejaví na asymetrii tela. Deti pritom v predškolskom veku potrebujú všestranný rozvoj. Prirodzený pohyb, behanie po ulici, bicyklovanie s kamarátmi, to je to, čo rozvíja detské telo tak, ako má. A potrebujú ho aspoň päť hodín denne. Je to dnes ešte reálne? Je to však prospešné, nemusíte vtedy dieťaťu hovoriť: Vystri sa, prípadne urob toto..., lebo to robí prirodzene.
Takže prirodzeného pohybu je málo, teraz v čase izolácie ešte menej. Aké to má dopady?
No presne. Teraz sme ešte doma zatvorení. A ja to vidím aj na mojich deťoch, hoci vyrastali v pohybe, ako im ochabuje svalstvo, odkedy sme im zobrali to, čo mali predtým. U detí stačí málinko, prestanú sa hýbať a je to vidieť. Priberajú, ochabuje svalstvo, telo sa vyvíja, povolí hlboký stabilizačný systém a už sa pasujeme s vbočenými členkami, plochými nohami, hyperlordózou atď. To, že sedia celé dopoludnie viac menej za počítačom a že nevedia sedieť správne, sa odrazí na ich chrbtici, postavení tela, chodidlách a celom tele. Bez dostatku pohybu sa deti nevedia sústrediť, mozog nepracuje na 100 percent a pamäť nie je rozvíjaná. Áno, toto všetko vie zabezpečiť pohyb a preto ho treba mať dostatok. Veď nie nadarmo sa hovorí, že pohyb je potrava pre mozog. Vidím to aj deťoch, ktoré chodia k nám do Bublinky, momentálne len na individuálne hodiny. Žiadna svalová kondícia, to čo sme odmakali v telocvični sa vrátilo o dva kroky späť.
Koľko týždňov ničnerobenia stačí, aby začalo svalstvo ochabovať?
Mesiac. Ale tiež záleží v akom stave to bolo predtým. Nedá sa to úplne zovšeobecniť. Už po mesiaci karantény v lete mi maminky písali správy a posielali fotky, ako sa držanie tela ich detí menilo. Pred koronou k nám deti do šesť rokov chodievali raz týždenne, no boli ešte v škôlkach, kde sa hýbali, prípadne maminy s nimi chodievali často von. Školáci chodievali k nám 2-3 razy týždenne. Teraz sa to všetko zastavilo. Na jar sme ešte chodievali aspoň na ihrisko, no teraz sa už nedá ani to. Stačí trocha škaredého počasia, a veľa unavených rodičov z práce a momentálnej situácie vzdá akékoľvek pokusy ísť ešte aj von. A ja to chápem. Existenčné starosti sú teraz na prvom mieste.
Bude sa to dať dobehnúť?
Dobehnúť čo? Deficit pohybu? Ako sa to vezme. Každý z nás je iný a nedá sa presne špecifikovať ako sa to na deťoch ukáže. Každý vyrastá v inom prostredí, iné zázemie, podmienky. A od toho bude závisieť aj to, ako sa to vráti do normálu.
Bublinka v nekoronových časoch, keď sa tam radi stretávali malí i veľkí.
Foto: Marta FöldešováA čo videohodiny cez internet?
Cvičíme online, ale nie je to ono. Nedá sa cvičiť online so všetkými skupinami. Navyše vidím, ako tie deti potrebujú osobný kontakt. Hodinu vždy zapíname tých 10-15 minút skôr, aby sa aspoň trochu videli navzájom. Maminy nám potom písali, že im bolo do plaču, keď videli, ako sa tie decká tešili na kamarátov z cvičenia. Ale ani to nie je ono. Mnohé deti sú zahrabané doma, už ich ani nebaví cvičiť, nastupuje lenivosť. Čím dlhšie pauza trvá, tým viac ich prestáva baviť aj tento kontakt. Začínajú byť letargickí. Nemajú žiadnu motiváciu. Tou boli tí kamaráti, s ktorými sa stretávali na hodinách. Spojiť sa, cvičiť. U nás vytvárame skupiny detí, ktoré sú tu dlho, vytvorili sme kolektív, založený na priateľstvách. Niektorí sem ani nechodia preto, že chcú skákať na švihadle, ale preto, že tu majú kamarátov. Ten kolektív ich drží pritom, že sa chcú hýbať. To je to hlavné, vytvoriť si vzťahy. Tie ich pri tom športe udržia oveľa dlhšie. A to teraz chýba.
Aký dopad má ešte izolácia na psychiku detí?
Záleží od veku. Každá kategória to vníma inak. Bavme sa o deťoch druhý stupeň a vyššie. Tie máme už dlho doma. Sú nervózne, frustrované, drzé. Unavené z toho všetkého. Učiť sa online je oveľa ťažšie ako chodiť do školy, kde si 75 percent učiva zapamätáte na hodine. Spýtate sa, keď niečomu nerozumiete. Teraz sú na to samé. Rodičia nemajú dostatok priestoru, aby prebrali za školu jej úlohou a – povedzme si pravdu – ani vzdelanie. A ani chuť. Vidím to na sebe, a to som učiteľka. Po celodennom riešení, ako prežije firma, ktorú budujete 15 rokov, mať náladu na domáce úlohy a vysvetľovanie nového učiva deťom je to posledné, na čo máte náladu. Je to začarovaný kruh z ktorého sa pôjde ťažko von.
Aj u vašich detí pozorujete nastupujúcu letargiu?
Áno. Aj keď najstaršia dcéra chodí každý deň jazdiť na koni a trávi tam v priemere päť hodín, i tak je vidieť, ako je unavená z toho všetkého. Zvyšné dve dcéry sa stretávajú s kamarátkami. Môžete sa na mňa hnevať, ale toto im jednoducho nevezmem. Keď sú zatvorené samé doma, je to katastrofa. Sú nervózne, odvrkávajú si, nekomunikujú spolu. Potom stačí stretnutie s kamarátkami a týždeň sme v pohode.
Áno, na to poukazovali aj viacerí učitelia, že je problém potom so sústredenosťou a vôbec, efektivitou učenia.
Veď aj ja keď pracujem celý deň za počítačom, som večer viac unavená ako po celom dni v telocvični. Už som videla aj onlilne hodinu s pani učiteľkou v pyžame s kávičkou v ruke. Všetci sme už unavení a máme toho dosť.
Škola kedysi bývala miestom, kde sa uzatvárali najpevnejšie priateľstvá, na celý život, dnes uzatvorenie škôl spôsobilo, že spolužiaci sa takmer ani nepoznajú, najmä ak nastúpili do prvého ročníka...
Presne tak je to u mojej najstaršej dcéry, ktorá je prváčka na strednej. V škole nemali ani priestor sa navzájom spolužiaci zoznámiť, tri týždne po začiatku školského roka ich už nechali doma. Nenabehli ani na školský systém, pretože od marca boli doma, a keďže na základnej škole o nich vedeli, že odchádzajú na strednú, príliš sa už nimi nezaoberali. Čiže nemali sociálne vzťahy od marca. Za tie tri týždne na strednej škole chodili všetci s rúškami, takže dcéra ani nevie, ako jej spolužiaci vyzerajú. Je to tragické. Každý vek má svoje potreby a tie ostávajú nenaplnené. Stretávanie sa s rovesníkmi je pre deti (i dospelých) veľmi dôležité.
Môže sa tento deficit prejaviť v budúcnosti na zdraví, návykoch?
Toto by bola asi otázka na psychológa. Ale ako matka môžem povedať, že už aj predtým bolo ťažké odtrhnúť deti od mobilu. Teraz im ho pcháme do ruky, aby sa spojili so školou, s kamarátmi, aby fungovali. Kde je rozvíjanie sociálnych vzťahov, učenie sa žiť v spoločnosti? Môže sa to zdať ako banalita, ale myslím si, že to pocítime na rozvoji spoločnosti ešte dlho po korone.
Nad elektronikou deti veľa sedeli aj pred koronou, teraz je to ešte častejšie, upozorňuje Marcela Kramplová.
Foto: PRAVDA, Ľuboš PilcVznikol tu istý paradox: Ešte pred rokom sme riešili, ako deťom obmedziť čas strávený za obrazovkou, na internete. Teraz ich k tomu nútime cez dištančné vzdelávanie.
Áno, vyslovene ich nútime tam byť, používať internet, hrať hry. Niektoré deti nepoznali hry na internete, no my sme ich teraz do toho dotlačili. A to sa nám bude spätne vracať.
Hrať hry predsa nemusia.
Akože nie? Zo školy nám prídu tri internetové stránky – Hrajte sa po anglicky, Zahrajte si násobilku. Predtým sme mali doma jeden počítač a využíval sa len nutne, zrazu sa deti museli naučiť s ním fungovať. Áno, je to násobilka, ale namiesto rozhovoru a komunikácie žiaci dostanú tri hry – tu si precvičte násobilku. Ale nerada by som hádzala všetkých do jedného vreca, záleží to na škole a pedagógoch a v konečnom dôsledku i na nás rodičoch.
Na druhej strane im tá elektronika sprostredkúva aspoň nejaké sociálne kontakty.
Je to pravda. Momentálne z toho akoby ani nebola cesta. Keď sa deti nemôžu stretávať, ako ich inak skontaktujete? My sme v Bublinke napríklad urobili hru Hľadanie pokladu. Podarilo sa nám to rozšíriť na celé Slovensko, keď rodiny vytiahneme do lesa, kde hľadajú symboly, no nakoniec sa zasa spájame iba online. Čiže oni do toho lesa síce idú, ale zase odkázaní len na tú online cestu. Musím im poslať podklady, inak sa to nedá. Keď sme mali 15. výročie Bublinky, plánovali sme veľký rodinný športový festival. Nakoniec sme robili len celodenné hľadanie pokladu pre rodiny s deťmi a konečná bola v Bublinke, kde si vyzdvihli poklad. Sedela som celý deň v Bublinke a čakala na každé dieťatko. Na jednej strane smutné – sme zvyknutí na iné párty, na druhej strane vidieť ich bolo krásne.
Čo by sme robili, keby toto nastalo pred 30-timi rokmi, keď sme nemali elektroniku? Telefonovali by sme si?
Aj deti dnes spolu telefonujú. Cez messengere, vibere... Najťažšie to podľa mňa majú teenageri, hlavne dievčatá, ktoré sa uzatvárajú do seba. Im toto vyhovuje a je im dokonca ľahšie v tomto online svete, kde si môžu písať čo chcú, a nikto ich nevidí... To, že im to vyhovuje, ale neznamená, že je to pre nich dobré.
Aká bude cesta, kým sa to dá do normálu? A dá sa vôbec?
Očividne veľmi dlhá. Asi to záleží aj od toho, ako dlho to bude trvať. Podľa mňa najhoršie bolo nechať deti doma. To je úplná tragédia. Aj keď sa pozrieme na okolitý svet, deti zatvárajú doma ako posledné a do školy idú prvé. Aj v štátoch, kde majú oveľa vyššie čísla, decká chodia do školy, pretože si uvedomujú, že je to dôležité. Naše deti dostali zaracha a neurobili nič zlé.
Čo bude potrebné urobiť?
Vrátiť ich späť do školy. Aby opäť začali spoločensky žiť a pomaly sa vracať k sociálnym zručnostiam. Myslím si však, že to v nich ostane po celý život. Ako sa to prejaví uvidíme. Nie som psychológ a nemám dostatok skúseností, aby som vedela takýto dopad posúdiť.
Myslíte, že sú rozdiely v mestách a na vidieku, resp. v menších mestách? Vidiecke deti môžu aspoň vybehnúť do prírody, hoci len samotní súrodenci a zahrať sa takto v skupine.
Rozhodne. Rodičia nemajú strach, deti púšťajú na ulicu. Aj dnes si tam tie deti viac udržujú prirodzené sociálne kontakty. Keď sme pred piatimi rokmi testovali nôžky detí po rôznych mestách a dedinách, deti na vidieku ich mali oveľa lepšie ako deti v meste. A pritom deti v meste viac športovali. Ale tie na dedine mali viac prirodzeného pohybu.
Uvediem príklad: Na pracovnom vyučovaní v dedine mali decká v rukách hrable a metly. V Bratislave zošit a pero. Čiže tam viac fyzicky pracovali, behali po vonku a najmä – chodili pešo do školy. To je úžasné, koľko dokáže urobiť chôdza. Len to, že idete pešo do školy a naspäť. My tu naložíme deti do auta pred domom a vyložíme pred školou. Je to veľký rozdiel.
Čo môžu robiť rodičia v mestách, najmä v tých väčších? Brávať deti na výlety za mesto, na prechádzky?
Chodiť s nimi von, na prechádzky, bicyklovať, behať, na turistiky. Ísť príkladom. Hovorí sa, že deti, aby sa zdravo vyvíjali, potrebujú mať päť hodín prirodzeného pohybu denne. Ale toto nie je len o rodičoch. Napríklad škola – keď si tie decká prinesú zo školy domácich úloh na tri hodiny – kedy majú ísť von? Celá táto spoločnosť je v poslednom čase zle nastavená, treba zmeny. Veľké. A momentálne sa kladie väčší dôraz na vzdelanie ako pohybový rozvoj. I keď už máme prvé lastovičky, ktoré sa to snažia zmeniť.
Prečo to dospelo až sem?
Ponáhľame sa. Je rýchlejšie za päť minút prísť do školy a potom utekať do roboty, kde na mňa tlačí zamestnávate než vstať ráno 5:30, dopriať si raňajky a potom ísť pešo do školy.
Za čím sa náhlime?
To je to, že nemáme v hlave upratané priority, čo naozaj potrebujeme a čo je naozaj dôležité. Myslím si, že až keď ľudia úplne spadnú na svoje dno a začnú riešiť zdravotné problémy či ťažkosti v rodine a bude im na tom záležať, začnú sa pomaličky vracať. Ale deje sa to. Pomaly, vidím to vo svojom okolí.
Marcela Kramplová sa v Bublinke venuje deťom od bábätkovského veku.
Foto: Marta FöldešováVzoprieť sa tlaku spoločnosti a reklám je pomerne ťažké.
Vidím to na matkách, ktoré k nám prichádzajú s bábätkami. Akoby sa z nich vytratil prirodzený materinský pud. Ale aby sme nezovšeobecňovali. Nie všetkých. Teraz – cez koronu nedostatok spoločenských kontaktov podľa môjho názoru spôsobilo, že sú viac online a čítajú a čítajú. Marketing a sila spoločnosti – ktorá tlačí na to, aby boli dokonalé, sú teraz cítiť oveľa viac. Matky si často neveria, a ani svojej intuícii vo vzťahu k deťom. Tlak, aby bola dobrá matka a robila všetko najlepšie pre dieťa, spôsobuje, že je celý čas v strese. Potom je nervózna, dieťa je nervózne a už začínajú prvé pohybové starosti. Lebo keď je dieťa v napätí, svaly sú v napätí, a už sa to nabaľuje. Chcela by som im všetkým povedať, že sú dobré mamy, nech si veria, že sú stvorené na to byť mamou. Že je to v nich, len musia nechať prejaviť intuíciu. Naša spoločnosť ich však tlačí do dokonalosti a to nie je zdravé.
Čo im radíte?
Mojou úlohou je ich presvedčiť, že sú mamy, že sú dobré mamy, a že to zvládnu, keď budú vnímať bábätko a seba. Tiež im chcem pomôcť, ak riešime nejaký pohybový problém s bábätkom. Obmedzenie stretávania mi tomu nepomáha, maminky sú viac úzkostlivé, chýba im sociálny kontakt.
Venujete sa deťom v predškolskom veku už dlhé roky. Pozorujete nejaké zmeny medzi jednotlivými generáciami týchto detí?
Na deťoch dnes je vidieť, že potrebujú oveľa väčšiu motivávciu k pohybu ako kedysi. Kedysi, keď sme povedali, že sa ideme hrať a vytiahli sme loptu, všetky nadšene vybehli. Teraz ich musíte motivovať. Vymýšľať niečo, čo ich zabaví, čo ich priláka.
Prečo?
Neviem. A to s deťmi pracujem 20 rokov. Začínala som v škôlke a pokračujem tu v Bublinke. Ale myslím, že je to aj tým, že sme im zobrali ten priestor voľnej hry. Tým, že ich odmalička dávame na krúžky, kde majú veci nadiktované a organizované. Zobrali sme im to prirodzené: Tu máte loptu, robte si s ňou, čo chcete. Máte voľný priestor.
A potom je tu aj vlastný príklad, ktorý deťom ukazujeme. Napríklad mi píše maminka: „Syna to stále nebaví.“ Tak jej vravím: „Nenúť ho. Postav sa ty s mužom pred obrazovku a cvičte vy. Nechaj ho, on sa k vám pridá.“ Nemôže rodič sedieť na gauči a hovoriť dieťaťu, aby išlo cvičiť. Na tých online hodinách to krásne vidno: Pokiaľ tam je mama a obaja cvičia, bavia sa, dajú celú hodinu a ešte si vypýtajú. Ale keď maminka sedí na gauči, dieťa stratí záujem do 10 minút. Ale na druhej strane, udržať deti pozornosť v online priestore je neuveriteľne ťažké. V telocvični ich pohladím, vymením pomôcku a mám ich späť. To sa teraz nedá. Potom je jednoduchšie neísť online a radšej vybehnúť s deťmi na kopec.
Skôr by som čakala, že sa budú chcieť predvádzať pred divákmi, rodičom.
Nie. Je to presne naopak. Nechcú cvičiť, lebo vedia, že mama ich zachráni. Že stačí povedať „nechcem“ a mama už je tam. Deti aj lepšie spolupracujú, keď tam mamy nie sú, lepšie fungujú. Nie sú medzi dvomi autoritami a nemusia sa rozhodovať, kto je vyššie v hierarchii. A je jasné, že vyhrá maminka. Neexistuje, aby dieťa povedalo, že nejde, ak tam nemá rodičov. Raz sme napríklad s deťmi cvičili program Zdravé nôžky. Jeden chlapec po 10 minútach začal hovoriť, že je unavený. Tak mu vravím, nech si sadne na lavičku. Samozrejme, že sa začali pridávať ďalší. Za päť minút mi tam sedelo 11 z 12 detí. Tak som vytiahla dráhu, ktorú oni milujú, a s tým jedným dievčatkom, ktoré ostalo, som začala chodiť po dráhe. Na to už sa aj chlapci ozvali, že aj oni idú. „Nie, boli ste veľmi unavení, na dráhu teraz nemôžete.“ Nechala som ich 10 minút pozerať, ako chodíme po dráhe a zabávame sa. Potom na konci som sa opýtala, či si oddýchli. „Áno!“ Tak mi mohli prísť pomôcť upratať. Odvtedy decká ani raz nepovedali, že sú unavené. A nemusela som po nich kričať ani žalovať rodičom. Jednoducho som s nimi vybabrala a oni si to pamätali. Som mrcha v telocvični, ale na druhej strane tie decká milujem a oni to vedia. Len mám jasne nastavené hranice a lepšie sa nám funguje.
Deti netlačíme do výkonu ale motivujeme, vytvárame vzťahy. Naším cieľom je vytvoriť partiu detí, ktoré budú spolu fungovať aj mimo telocvične, približuje Marcela Kramplová základnú filozofiu.
Foto: PRAVDA, Ľuboš PilcZmenilo sa aj to, ako sa deti chovajú k sebe navzájom?
Áno, všetky sú úžasné, ale niektorí nevedia komunikovať. Sú ťažšie povahy, viac zamerané na seba. A potom je tu druhá skupina detí – tých máme viac – tie slniečka, ktoré pozdravia, postískajú vás, utekajú naproti, kamarátia sa so všetkými deťmi. Je na vás ako lektorke, aby ste ich stiahli. Ale tie decká sú úplne iné v telocvični a doma, alebo v spoločnosti. A možno sú aj unavené, lebo majú na pleciach naložené naozaj veľa.
Povedzte ešte o sebe, kedy ste sa rozhodli venovať sa deťom?
Keď som mala štyri roky. Mama tvrdí, že vtedy som povedala, že budem teta Františka. Teta Františka bola upratovačka v našej škôlke a bol to najlepší človek zo škôlky. Naozaj som si myslela, že je učiteľka. A už mi to ostalo. Učiteľka síce nie som, ale s deťmi som stále.
Prečo práve deti predškolského veku?
Tam je to ešte také úprimné, nepokazené. Je mi tá skupina blízka.
V Bublinke ste však začali pracovať už aj so staršími deťmi, školákmi, prečo?
Pôvodne sme cvičili len s deťmi do 6 rokov. Tie staršie nám potom chodili pomáhať na akcie, do táborov a tak... Ale vlani sme začali v Bublinke aj so športom pre veľkých, pretože sme nechceli prísť o tie vzťahy so staršími a zdala sa nám škoda nechať ich odísť inam. Tak sme vytvorili program aj pre ne. Rekreačnú športovú gymnastiku, celkový športový rozvoj, tanec, a skákanie na švihadlách. Až na to, že pre koronu sú teraz doma. Máme to vytvorené ako vlastný koncept, ako krúžok, ktorý ale zahŕňa okrem špecializácie napríklad skákanie na švihadle (Rope skipping) aj kondičný tréning, zdravotnú telesnú výchovy a gymnastiku. Aby sa rozvíjali všestranne a boli zdravé. A tak je to aj pri tanci. Deti netlačíme do výkonu ale motivujeme, vytvárame vzťahy. Naším cieľom je vytvoriť partiu detí, ktoré budú spolu fungovať aj mimo telocvične. Navzájom si pomáhať, priateliť sa...
