Popoludňajšia siesta, spolu, ale každý po svojom.
Foto: Patricia PoprockáOpica si z materstva zbytočný stres nerobí. Ak necíti ohrozenie, vychutnáva si prítomnosť a stará sa predovšetkým o svoje potreby, mláďaťu nevenuje viac pozornosti než si žiada.
Ich popoludňajšia zábava vyzerá asi takto: Opica jednou rukou pridŕža lano, druhou si vyberá zo zeme semienka a kladie do úst. Pokojne, sústredene, nerušene, akoby po lane a jej ruke ani nelozilo jej mláďa. To objavuje svet a vlastné schopnosti tiež pokojne, nikým a ničím nerušené, podľa vlastného tempa, cítiac istotu matkinej prítomnosti. Raz skúša liezť po lane, raz po maminej ruke, aby napokon v bezpečí zakotvilo na jej chrbte. Čo na tom, že dolu hlavou? Sú predsa opice, nie?
Matka sa venuje predovšetkým svojmu olovrantu, ale nielen. Keď treba, pomôže opičke vyskočiť na svoj chrbát, prípadne jej aj poutiera zadok, aby sa vzápätí mohla vrátiť k svojej činnosti.
Podobný spôsob výchovy spomínala aj psychoterapeutka Jean Liedloffová v knihe Koncept kontinua, kde opisovala svoje skúsenosti z pobytu medzi Yeguánskymi indiánmi. Tamojšie matky podľa nej dieťa v prvých mesiacoch života majú neustále pri sebe, nosia ho v šatke pri všetkých svojich bežných činnostiach, spia s ním, dojčia na požiadanie. Keď však už dieťa ako batoľa zasa začína spoznávať svet, nechávajú mu priestor, pripravené mu byť vždy k dispozícii, keď si ich dieťa vyžiada. Podobne ako opica z nášho videa.
Takýto prístup v deťoch rozvíja prirodzené inštinkty vrátane pudu sebazáchovy, samostatnosť, schopnosť rozhodnúť sa bez zbytočného nátlaku, strachu či stresu. Nehovoriac o tom, že uľahčuje rodičovstvo aj samotnej matke. Čo na to hovoríte?
ANKETA:
