Deti neustále pri matkách, prípadne v náručí staršieho súrodenca, prítomné na každodennom chode života. Na snímke príprava na obrad u afrického kmeňa Hamerov, atmosféru u nich i u ďalších kmeňov zachytil počas svojich výprav cestovateľ a novinár Mikuláš Sliacky. Opísal ich v knihe Pekelný raj, ktorá vyšla vlani.
Foto: Mikuláš SliackyO šťastí ľudí, ktorí žijú vo svojom prírodnom spoločenstve, hovoria všetci, ktorí sa s nimi stretli. Ako prvá ich život priblížila Jean Liedloffová v knihe Koncept kontinua ešte v 70-tych rokoch minulého storočia, zo súčasníkov o nich hovorí napríklad etnológ Mnislav Zelený Atapana, cestovatelia Stáňa Stiborová či Mikuláš Sliacky.
Za základ šťastia v dospelosti odborníci zhodne označujú napĺňanie potrieb v ranom detstve. Čiže dojčenie bábätka na požiadanie, neustály kontakt s matkou či iným dospelým, časté nosenie v šatke a spoločné spanie.
Ako vravia znalci života kmeňových národov, toto všetko robia tamojšie matky prirodzene, lebo vlastne ani nemajú na výber. Kočíky by im boli v prírode zbytočné, postieľky by v malých obydliach nemali kam umiestniť, navyše nechať bábätko bez ochrany by bolo aj nebezpečné. O dieťa sa starajú tak, ako im to dovoľujú okolnosti, zároveň však inštinktívne, bez pochybností, či to robia správne alebo nie (inak sa skrátka nedá) a táto starostlivosť je z hľadiska potrieb bábätiek tou najlepšou. Bonusom je ešte psychická pohoda matky samotnej (žiadne popôrodné depresie, traumy, strach, či dieťa dostatočne priberá, dilemy, či stačí materské mlieko), ktorá sa prenáša aj na deti.
Aj naše matky, ktoré v prvých mesiacoch dojčia svoje bábätká na požiadanie, veľa ich nosia a spia s nimi v posteli, registrujú, že deti sú pokojné, málo plačú a dobre prospievajú.
Rozdiely začínajú, keď dieťa podrastie. Vtedy dochádza k stretu kultúr a spôsobu života.
1. Nie je nevšímavosť ako nevšímavosť
Prístup nevšímavosti majú matky prírodných národov, ktoré deti nechávajú slobodne spoznávať svet okolo seba, vrátane jeho nástrah. Tak im umožňujú rozvíjať prirodzené inštinkty sebazáchovy. Nechávajú ich voľne sa plaziť, hrať s ostrými nožmi, dokonca i spadnúť. Pre dieťa sú však vždy k dispozícii, keď za nimi príde – či už s potrebou nadojčiť sa, s niečím pomôcť alebo len tak sa uistiť o matkinej prítomnosti.U nás len málo matiek nechá svoje batoľa slobodne sa plaziť hoci len za roh bytovky. Dieťa chcú mať neustále na očiach, chrániť od všetkých možných rizík. Doma montujú bezpečnostné zámky na schodiská, vonku im nedovolia zobrať kamienok do rúk či úst (považujú to za nehygienické, boja sa, aby im náhodou nezabehol). A matka, ktorá by dieťaťu nechala v rukách ostrý nôž, by bola zrejme prípadom pre sociálku.
Nevšímavosť v našej kultúre má inú podobu a pestuje v deťoch nežiaduce vlastnosti. Rodičia posadia deti pred televízor, aby mali od nich chvíľu pokoj, dajú im do ruky mobil, aby bolo v byte ticho, prípadne si ich nevšímajú vtedy, kedy by mali, teda keď dieťa za nimi príde pomaznať sa či uistiť o blízkosti. „Nechaj ma teraz, neotravuj!“ Celé naopak.
2. Pomoc pri práci
Dieťa sa chce prirodzene zapájať do činností dospelých. Prírodné národy to majú opäť jednoduchšie. Deti nechajú pomáhať podľa ľubovôle. Tie sa zabavia, priučia i zdokonaľujú v prácach okolo domácnosti, stáda či v príprave jedál. Kým ich to baví, pomáhajú, keď ich to prestane baviť, odbehnú sa zahrať. Dospelí im to tolerujú, do ničoho nenútia.Matky u nás deťom namiesto skutočnej varechy, múky či nožíka dajú do ruky detské hračky na „prácu akože“. Navyše, práca našich dospelých je zväčša z pohľadu dieťaťa nudná: matka sedí za počítačom, zapisuje niečo do papierov, nakupuje, telefonuje. Skrátka – nič akčné sa nedeje, detská pomoc je skôr príťažou. Preto by bolo dobré zapájať deti do skutočných manuálnych prác, s ozajstnými náradiami a s dostatočnou dávkou slobody.
3. Tolerancia
Čo znamená „dobré dieťa“? Indiánske matky by pri tejto otázke rozpačito pokrčili ramenami, naše by vám vedeli rozprávať celé preslovy. Dobré dieťa je pre mnohých také, ktoré spĺňa predstavy/očakávania dospelých. A to je chyba. Deťom sa snažíme odmalička vštepovať, aké by mali byť, ako by sa mali správať, nenecháme ich prirodzene rozvinúť vlastnú osobnosť a prejaviť sa.V prírodných národoch tieto veci neriešia, deti jednoducho nechajú, nech sa samé vysporiadajú so svojimi vlastnosťami, predstavami, túžbami. Aj s rebéliami. Chceš, pridaj sa, chceš to robiť inak, rob. Skôr či neskôr aj tak prídeš na to, že inak než takto sa to nedá. My počkáme.
Mnislav Zelený Atapana to vysvetlil v rozhovore pre ahojmama: „Keby si niekto postavil iný dom ako ostatní, bol by nefunkčný. Lebo ten dom, ktorý si stavajú tisíce rokov, je najvhodnejší do toho prostredia.“
Obydlie Himbov v Namíbii.
Foto: Mikuláš SliackySloboda tam platí aj v tom, že ši človek môže zvoliť, čo robiť. „Ak idú všetci na lov alebo stavbu chalupy pre niekoho, nemusí ísť, nie je povinný. Žiadne sankcie nedostane. Nik mu nič nevyčíta, povie si, asi má dobrý dôvod, prečo nejde. A nepýtajú sa ho. Môže si robiť, čo chce, ale aj tak je lojálny zákonom, ktoré tam prirodzene sú,“ povedal Mnislav Zelený Atapana.
4. Zodpovednosť
„Ty to nezvládneš, si ešte malý.“ Naše deti sa s touto vetou stretávajú aj v 15 rokoch, niektoré ešte dlhšie. Prirodzené delegovanie povinností dieťaťa primerané jeho veku však nie je na škodu, naopak, je nevyhnutné. Ako nedávno vravela pre ahojmama.sk Stáňa Stiborová, masajské päťročné dieťa má na starosti v Tanzánii stádo kôz, pol dňa je na pastve odkázané samé na seba, stará sa o to, či má čo jesť a či mu nie je zima. Čo všetko dáme na starosť my našim päťročným deťom?
Pomoc pri starostlivosti o mladších súrodencov je kmeňová samozrejmosť.
Foto: Mikuláš Sliacky5. Príklady nepustia
Výchova prírodných národov v našich končinách celkom nefunguje aj preto, že deti nemajú dostatok príkladov. Práve napodobňovanie ostatných, najmä rodičov, je najsilnejším faktorom pri formovaní dieťaťa.Kým však dieťa v kmeni vidí starších, ako celé dni pracujú, pomáhajú si, rešpektujú sa, starajú o prežitie kmeňa a potom sa svorne zabávajú pri tancoch (áno, i pri pijatike), naše dieťa vidí vystresovaných rodičov, ktorí sa po príchode z práce zvalia na gauč a okríknu ho, aby im dalo pokoj. Prípadne sú zahĺbení do mobilu alebo sledovania televízie.
Namiesto svornosti a vzájomnej pomoci naše deti majú pred očami súťaživosť, snahu mať viac než sused, neraz aj ohováranie a vzájomný hnev.
6. Chýbajúce zvyklosti
Robili to tak ich mamy, staré mamy, prastaré mamy, celé stáročia. Ženy prírodných národov v materstve naozaj nemajú čo riešiť. Najnovšie poznatky vedy, a najmä výrobcov detských pomôcok naháňajúcich vlastné zisky, sú im takpovediac ukradnuté. Majú dosť svojej každodennej práce, aby prežili a mali čo jesť, nepotrebujú meniť to, čo funguje, ani sa porovnávať s inými na sociálnych sieťach či na prechádzkach a detských ihriskách.Matky v našej kultúre sú vystavené presne opačným trendom. Sú pod tvrdým a neustálym tlakom reklamy. Tá im podsúva do vedomia či podvedomia všemožné strachy a pochybnosti, ktorých riešením má byť práve konkrétny ponúkaný produkt. Práve vďaka „výdobytkom modernej spoločnosti“ sa vzdialili od prirodzených postupov pri starostlivosti o dieťa. Je napríklad čoraz viac takých, ktoré ešte nevideli naživo dojčenie (ani ako deti) a ktoré si nevedia predstaviť, že by svojmu dieťaťu nekúpili kočík, cumeľ, vitamíny či postieľku.
Sú matky, ktoré cítia, že v ich detstve nebolo všetko ako má, a hľadajú si novú cestu. Nemajú sa však príliš o čo oprieť, keďže ich mamy to robili inak a zas inak to robili staré mamy.
