Taká pohoda, že sa to ani veriť nechce. Bola som pri tom, ako sa v Dánsku narodil Joste...

Maia Martiniak, režisérka filmu o pôrodnej traume Neviditeľná, 1. novembra 2020 o 04:34

Nik mi neveril, že násilie pri pôrode existuje, vraví režisérka Maia Martiniak, ktorá vo svojom novom dokumente Neviditeľná otvára tému pôrodnej traumy. V dnešnom príspevku našej rubriky Tento týždeň píše ale opisuje radostnejší príbeh jedného pôrodu v Dánsku, svedčiaci o tom, že ak sa chce, dá sa zladiť bezpečnosť i rešpektovanie žien. Práve ten Maiu motivoval, aby dokončila film o temnej stránke pôrodníctva, ktorý bude mať o týždeň premiéru.

Pôrodná trauma existuje a pôrody jednoducho musia prebiehať inak, vraví Maia Martiniak.

Foto: Zuzana Gavulová

Bola jeseň 2014 a ja som sa ocitla v dánskej univerzitnej pôrodnici. Na prvý pohľad by sa zdalo, že si hľadám miesto na pôrod, ale v skutočnosti som bola návšteva. Chcela som vidieť, ako môžu vyzerať pôrody v severskej krajine a ako to tam naozaj funguje. Vedela som zo slovenskej reality, že situácia nie je ideálna. Už pri nakrúcaní bakalárskeho filmu Zuna som stretávala ženy, ktoré mali s pôrodom na Slovensku veľmi negatívnu skúsenosť. V tom čase som už pátrala po téme traumy z pôrodu a zbierala materiál na scenár budúceho filmu Neviditeľná (v tom čase sme ho volali Hra o čas).

V to ráno sme vstúpili s Pamm Mielcke, u ktorej som bývala, do nízkej budovy na okraji mesta Aarhus. Pozdravili sme pani na recepcii a šli o poschodie vyššie. Zaklopali sme na dvere a s úsmevom nás privítala pôrodná asistentka Sanne Ravnsbaek. Pracovala ako konzultantka pre ostatné pôrodné asistentky a viedla oddelenie. Všetko vyzeralo pokojne, nikde žiadne zvončeky, žiadne zavreté dvere do pôrodnice. Otvorený priestor s tromi chodbami mal pripravených dvanásť izieb na pôrod, sedem pôrodných asistentiek a dvoch doktorov, ktorí však boli na doktorskej izbe pripravení iba na prípadné zavolanie. Sanne nás pozvala na prehliadku a spontánne začala hovoriť o pôrodnej starostlivosti:

Maia Martiniak

Je režisérka dokumentárnych filmov a produkčná televíznych relácii, eventov a reklám. V roku 2001 získala titul Priemyselný inžinier na Technickej univerzite v Košiciach na Fakulte elektrotechniky a informatiky a v roku 2016 titul Mgr.art. na Vysokej škole múzických umení v odbore Réžia dokumentárnej tvorby. Je držiteľkou ocenenia Hlavná cena s filmom PREMENY na filmovom festivale AGROFILM NITRA 2016 a ocenenia Najlepší dokumentárny film na festivale SUNLIGHT International Film Festival Berlín 2017. V svojich dokumentárnych filmoch sa venuje najmä environmentálnym témam, rozvojovej spolupráci a téme rešpektovania práv detí a žien. Jej najnovším filmom je dokument o traume z pôrodu NEVIDITEĽNÁ (2020).
„Tehotná žena v Dánsku navštívi gynekológa trikrát, praktického lekára dvakrát a pôrodnú asistentku asi päťkrát za celé tehotenstvo. Prvorodičky môžu navštevovať predpôrodné kurzy, kde im povedia o pôrode, dojčení, rodine a podobne. Máme dvanásť pôrodných izieb, všetky vyzerajú skoro rovnako. Sú vybavené pôrodnými posteľami a ak to stav ženy umožňuje, môžu si vybrať spôsob a polohu pôrodu, prípadne rodiť do vody. Izby nemajú postieľku pre dieťa, lebo chceme, aby si matka nechala dieťa pri sebe.“

Už sme v priestrannej izbe, kde síce sú všelijaké hadičky zo steny, ale skutočná pôrodná posteľ je iba tak mimovoľne postavená pri stene a opierky na nohy sú položené na parapete okna. V tej chvíli mám pred očami Stellu z môjho budúceho filmu, ktorá hovorí o tom, ako jej neustále dávali nohy hore, len aby rodila v polohe na chrbte tak ako oni chceli. Nedalo mi to a opýtala som sa Sanne, či používajú opierky na nohy. „Občas, keď je natrhnutá hrádza a je potrebné ženu zašiť, alebo keď potrebujeme použiť vákuum extraktor. Inak nie.“

„Občas“ u nich znamená naozaj iba niekedy raz za pár rokov. To bolo to, čo ma do Dánska lákalo. V tom čase boli nástrihy hrádze v niektorých slovenských pôrodniciach až pri 80 percentách pôrodov, dnes to je stále v priemere asi 47%. To znamená, že každá druhá žena si u nás zažije nástrih hrádze.

Nástrih hrádze? Len ak ide dieťaťu o život

„Používame techniku, ktorú sme získali z Nórska, kde sa rukami snažíme chrániť hrádzu a tak minimalizovať natrhnutia. Počas pôrodu navyše žene prikladáme na hrádzu teplé obklady, aby sme ju čo najviac uvoľnili. Túto techniku práce s rukami môžeme robiť aj keď žena rodí v iných polohách –v stoji, na boku, vo vani. Možno je to kvôli filmom v televízii, kde ženy vidia, že musia ležať pri pôrode na chrbte. Ale nie je to tak. Môžu si vybrať polohu na pôrod. Je na nás, aby sme žene dali možnosť zmeniť pozíciu, čo jej umožní lepšie polohovať bábätko. Kvôli prípadnej ruptúre hrádze musíme byť viac opatrní s pôrodnou stoličkou a s neurýchľovaním pôrodu. Je dôležité, aby sa dieťa narodilo pomaly. Má tak dostatok času sa správne zrotovať a pôrodná asistentka má dostatok času chrániť hrádzu,“ vysvetľuje Sanne.

Nedá mi to, lebo táto téma ma mimoriadne zaujíma. Pýtam sa ďalej ako to dosiahli a fascinovane počúvam.

„Začalo to pred mnohými rokmi, keď som pracovala ešte ako pôrodná asistentka. Vtedy sme každá mali osobné čísla nástrihov. Nikto nás nesledoval, ako sme pracovali, a keď pôrodná asistentka vošla do pôrodnej izby, nemala žiadnu spätnú väzbu, či pracuje správne. Potom sme zaviedli štatistiku, kde sa sledovali čísla epiziotómie pre každú pôrodnú asistentku zvlášť. Jedna mala nula nástrihov, ďalšie mali rôzne čísla, ale posledná mala 80%. Každý si myslel, že pracuje správne, ale zrazu pri tých číslach sme si uvedomili, že niečo nie je v poriadku. Veľa sme o tom rozprávali a snažili sa nájsť riešenie. Navyše sme tu mali pôrodné asistentky a doktorov, ktorí v tom čase študovali dopad epiziotómie na zdravie a psychiku ženy. Ženy pociťovali bolesť, rany sa im zle hojili. Tieto udalosti nás veľmi ovplyvnili. Vydalo sa nariadenie, že pôrodná asistentka je oprávnená nastrihnúť iba v prípade, že dieťa je v ohrození života. Inak nie. Vedeli, že „môžem strihať iba ak dieťa zomiera“. Takže ak nastrihla, musela vedieť to zdôvodniť. Veľa to zmenilo. Museli sme začať uvažovať prečo a či vôbec urobíme nástrih...“

Prechádzali sme ďalej a ja som sa so zvláštnym smútkom dívala na pôrodné vane. V každej izbe bola iná, iba asi dve izby mali namiesto vane obrovskú manželskú posteľ. Aj to iba preto, že ak bol pár zďaleka, aby si mal kde oddýchnuť, kým čakal na pôrod. Myslela som na všetky tie ženy, ktoré som stretla a hovorili mi o svojej túžbe porodiť do vody. Cítili v svojom vnútri, že to by bol pre ne ideálny pôrod. Tu by mali na výber. Mohli by sedieť, stáť, ležať, byť vo vode, vzdychať a vydávať hocijaké iné zvuky bez akejkoľvek zábrany. Izba nedávala iba priestor, ale aj pocit intimity a bezpečia.

Na každej izbe bola tabuľa na informácie, ktoré sú pre všetkých dôležité. Zapíšu sa na ňu mená rodičov, dieťaťa, týždeň, v ktorom žena rodí, informáciu či je prvo, druho alebo viac rodička, koľko váži dieťa a či žena mala predtým cisársky rez. Také jednoduché. Informácia fixkou na tabuli a nikto sa nemusí nič viac pýtať.

Pizza pred pôrodom

Neprešlo ani 24 hodín a bola som v izbe opäť. Tentokrát však jeden dánsky pár dal súhlas, že tam môžem byť. Bol deň a všetci boli v dobrej nálade. Bola tam iba jedna pôrodná asistentka, rodiaca žena, jej manžel a mama. Všetci sme sa rozhovormi zbližovali, lebo sme vedeli, že nás čaká dlhý deň. I napriek tomu, že moje myšlienky kradol rozhovor s manželom, moja myseľ nenápadne pozorovala detaily. To, ako nenápadne ťuká pôrodná asistentka do počítača výsledky oziev bábätka, pripravenú vodu na parapete okna pre rodičku a jej manžela, ticho, ktoré sem tam prehlušia vzdychy rodiacej ženy.

Čakanie plné pohody. Ilustračné foto.

Foto: Maia Martiniak

Trine bola síce štvrtorodička v 41. týždni, ale plodová voda bola zakalená. To spôsobilo, že ju sledovali o trochu viac ako je bežné. Nič však nebránilo tomu, aby za Trinou prišla ešte celá jej rodina a dali si spoločne pizzu. Sledovala som to s absolútnym úžasom a samozrejme ma nezabudli ponúknuť. Tíško som jedla pizzu a predstavovala si naše pôrodné asistentky, ako sledujú slovenskú ženu jesť pizzu tesne pred pôrodom. Tá predstava mi prišla absurdno-smiešna a dnes mi je z toho smutno ešte viac.

Mám pred sebou obraz, ako som v slovenskej pôrodnici sledovala Veroniku, ktorej jej manžel dával vodu na gáze a ona od vyčerpania už nevládala ani stáť na nohách. A tu v Dánsku Trine je pizzu s celou svojou rodinou. Všetci mali dobrú náladu a postupne ju objali a odišli. Blížil sa čas.

Medzitým sa pôrodná asistentka Anne rozlúčila s párom a na dvere zaklopala nová pôrodná asistentka Dorte. Vymenili sa smeny. Dorte sa s úsmevom predstavila a zoznámila sa s párom. To už odišla aj mama. Cítila som, že pôrod sa blíži. Trine sa ponorila viac do seba a všetko okolo stíchlo. Dorte intenzívnejšie sledovala doplerom ozvy dieťatka, aby nedošlo k fatálnej chybe. Predsa len, v plodovej vode bola smolka. Všetko však šlo dobre.

Žiadne rutinné zásahy

Dorte ma zavolala von, aby si Trine mohla oddýchnuť, lebo mala pred sebou ešte náročnú fázu. Sedeli sme v kuchynke pre pôrodné asistentky a sledovali veľkú obrazovku. Boli tam informácie o všetkých aktuálnych pôrodoch na izbe, mená sprevádzajúcich pôrodných asistentiek, dôležité informácie o priebehu pôrodov. Takže takto to bolo. Anne a Dorte si vymenili informácie presne pred takouto obrazovkou. Okrem kuchynky bola aj v každej kancelárii.

„Mám rada svoju prácu. Som tam pre ženu a jej dieťa. Moment narodenia je posvätný a vyžaduje si plnú našu pozornosť. Som ale rada, že máme možnosť technológii, že vieme ľuďom pomôcť, keď je to potrebné. Takže nemusíme závisieť na viere, že všetko dobre dopadne. Čo je však umenie práce pôrodnej asistentky – neurobiť zásah, pokiaľ to nie je naozaj nevyhnutné. To je veľakrát náročné, lebo v nemocnici máme pri svojej práci rutinu a všetky prístroje po ruke. Našťastie doktori majú rešpekt voči nášmu pohľadu na prirodzený priebeh pôrodu a nechávajú nás v kľude pracovať.“

Vraciame sa s Dorte do izby. Podáva Trine vodu cez slamku a kontroluje polohu bábätka. Vysvetľuje im, čo ich čaká a odchádza pre teplý obklad na hrádzu. Medzitým ešte konzultuje pôrod so službu konajúcou lekárkou za dverami, na chodbe pôrodnice. Zvažujú ďalší postup, lebo malému Jostovi sa nechce na svet. Rozhodli sa ešte počkať.

Čas plynul a tesne pred pôrodom zaklopala na dvere ošetrovateľka, ktorá prišla Dorte pomôcť s pôrodom. Trine už cítila tlaky a pôrod sa blížil. Začali však klesať ozvy dieťatka. Celú situáciu som vnímala veľmi pozorne, z kúta iba jemne osvetlenej pôrodnej izby. Cítila som, že situácia začína byť vážna, čo potvrdil aj fakt, že na dvere zaklopala doktorka. Až po vyzvaní vstúpila do miestnosti, zoznámila sa s Trine a informovala ju o možnostiach ďalšieho postupu. Až keď Trine súhlasila, odobrala doktorka vzorku krvi z hlavičky bábätka. Overila, že bábätko sa má stále dobre, tak sa držali pôvodného plánu.

Doktorka už neodišla. Stála stranou, po ruke mala pripravený vákuum extraktor. Nebolo však treba. Joste bol na svete. Trine porodila svoje dieťa, bez nástrihu hrádze, za pomoci pôrodnej asistentky. I napriek dramatickému záveru sa natrhla iba na dva stehy, ktoré pôrodná asistentka zašila počas toho ako Trine držala Josteho na svojom brušku.

„Preto sme robili odber krvi z hlavičky, aby sme mali istotu, že môžeme ešte čakať i napriek tomu, že ozvy začali klesať. Po odobratí krvi ozvy šli ešte nižšie a ostali tam. Museli sme konať rýchlo. Normálne je srdiečko medzi 110 – 150. Joste bol 80 - 60. Neobávala som sa, že by to Trine nezvládla. Bolo to jej štvrté dieťa. Joste mohol ísť priamo na telo matky, lebo plodová voda bola iba mierne zelená a po narodení vyzeral dobre,“ dopĺňa Dorte.

A čo Slovensko?

Opúšťala som jemne osvetlenú izbu a myslela na môj film. Bola jeseň 2014 a ja som to chcela vzdať. Všetko to šlo tak ťažko, nikto mi neveril, že násilie pri pôrode existuje. Lenže prišiel na svet Joste a ja som bola pri tom. Neubránila som sa v tej chvíli myšlienke: Ako by to bolo na Slovensku? Dostal by šancu na vaginálny pôrod? Koľko ľudí by bolo v miestnosti? Čakali by v kľude alebo by obvinil niekto Trine, že je nezodpovedná matka, lebo chce porodiť vaginálne a tým ohrozuje svoje dieťa? Možno.

Jedno som však vedela určite, že to nesmiem vzdať. Ďalšie nakrúcanie v Čechách, na Slovensku, v USA a o štyri roky neskôr opäť v Dánsku potvrdili, že to, čo som zažila nebola náhoda. To všetko potvrdilo, že pôrodná trauma existuje a pôrody jednoducho musia prebiehať inak.

Film Neviditeľná
Môžete si ho pozrieť online v rámci filmového festivalu Jeden svet. Film bude k dispozícii 7. novembra od 12. 00 do rovnakého času nasledujúceho dňa. Súčasťou je aj diskusia na tému "Aj duševné zdravie je zdravie. Odchádzajú ženy z pôrodníc skutočne zdravé?" s autorkou filmu Maiou Martiniak, občianskou Aktivistkou Zuzanou Kriškovou a s psychiatrom Jozefom Haštom. Viac informácii nájdete na stránke Jeden svet alebo na facebookovej stránke filmu Neviditeľná - Unseen.

Pozrite si trailer k filmu:





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Tento týždeň píše - ďalšie články

  • Obrázok Psychologička Mária Tóthová Šimčáková: Dobré rady pre rodičov, ako psychicky zvládnuť dnešné obdobie

    Psychologička Mária Tóthová Šimčáková: Dobré rady pre rodičov, ako psychicky zvládnuť dnešné obdobie

    Aj rodičia sú dnes v prvej línii. Máme na mysli prvú líniu stresu a povinností. Učiť sa doma s deťmi, starať sa o domácnosť, variť i viackrát denne, do toho samozrejme vykonávať svoje zamestnanie. Niet sa čo čudovať, že veľa mám, ale i otcov je na pokraji psychického zrútenia. Obľúbená psychologička Mária Tóthová Šimčáková má však zopár dobrých rád, ako tomu predísť. Prečítajte si jej článok v našej pravidelnej sobotňajšej rubrike Tento týždeň píše.

  • Obrázok Každý z nás je pre svoje dieťa najlepším rodičom, treba len nájsť sebaistotu

    Každý z nás je pre svoje dieťa najlepším rodičom, treba len nájsť sebaistotu

    Byť rodičom nás nik neučil, a hoci nám veľa napovedajú naše inštinkty, nie vždy dokážeme reagovať tak, ako by sme si želali. Rád a odporúčaní je plný internet, tie sa však nedajú vždy zovšeobecňovať. Najdôležitejšie je nájsť odpovede v sebe, objaviť vlastnú silu a rodičovské kompetencie. K tomu má pomôcť rodičovský koučing. Ako funguje, vysvetľuje koučka Katarína Winterová z portálu mamedeti.sk v našej rubrike Tento týždeň píše.

  • Obrázok Ako dohnať zameškané. Opakovať ročník alebo učiť aj v sobotu?

    Ako dohnať zameškané. Opakovať ročník alebo učiť aj v sobotu?

    Silvia Bodláková je dlhoročná učiteľka matematiky a informatiky na základnej škole Tilgnerova v Bratislave a súčasné dištančné vzdelávanie nepovažuje za dostatočné. Žiaci učivo neovládajú v požadovanej kvalite, mnohí sa dokonca neučia takmer vôbec. V našej rubrike Tento týždeň píše sa zamýšľa nad tým, ako deficit dobehnúť a vôbec sa neobáva nepopulárnych riešení.

  • Obrázok Tento týždeň píše Eva Marková: Vakcína ľudskosti

    Tento týždeň píše Eva Marková: Vakcína ľudskosti

    „Hádam všetci vo vakcíne vidíme spásu a želáme si, aby bolo všetko po starom. Ale... nestane sa tak," je presvedčená predsedníčka neziskovej organizácie Jeden rodič Eva Marková. Prečítajte si jej nový príspevok v našej každotýždňovej rubrike Tento týždeň píše.

  • Obrázok Pomáha rozvoju mozgu, chráni pred cukrovkou Čo zistili vedci v tomto roku o dojčení?

    Pomáha rozvoju mozgu, chráni pred cukrovkou Čo zistili vedci v tomto roku o dojčení?

    Dojčenie zlepšuje zdravie nielen bábätkám, ale aj ich matkám. Hoci existuje stáročia, vedci stále objavujú jeho nové a nové prínosy. Čo všetko zistili v tomto roku, približuje v pravidelnej rubrike ahojmama.sk Tento týždeň píše podpredsedníčka OZ MAMILA Andrea Poloková.

  • Obrázok Tento týždeň píše Veronika Velez Zuzulová: Vážme si, že sme zdraví a spolu

    Tento týždeň píše Veronika Velez Zuzulová: Vážme si, že sme zdraví a spolu

    Vianoce mali pre lyžiarku Veroniku Velez Zuzulovú vždy špecifickú príchuť. Ako špičková pretekárka mávala na Štedrý deň neraz ešte i kondičný tréning a na Štefana sa už cestovalo na preteky. Ako vníma najkrajšie sviatky dnes ako mama a čo si myslí o tohtoročných obmedzeniach slobody pre koronavírus? O tom všetkom v našej pravidelnej rubrike Tento týždeň píše.

  • Obrázok Liečivá moc rozprávky. Ako ňou zahojiť rany na detskej duši

    Liečivá moc rozprávky. Ako ňou zahojiť rany na detskej duši

    Teraz prichádza ideálny čas. Koncoročné sviatočné stíšenie vytvára priestor na to, aby sme sa viac venovali jeden druhému, viac sa rozprávali, počúvali a aj si čítali. Čítať deťom odporúčajú jednoznačne všetci odborníci. O sile rozprávky a jej pôsobení na detskú dušu je aj dnešný príspevok klinickej psychologičky Lýdie Adamcovej v našej pravidelnej rubrike Tento týždeň píše. „Čítajte však deťom preto, že naozaj chcete, nie preto, že sa to má,“ pripomína.

Ďalšie články v rubrike >