Jedným z problémov dnešnej výučby je aj to, že deti majú málo skúseností a nemajú z čoho pri učení sa vychádzať.
Foto: shutterstock.comZačnem tým, čo sme práve preberali so siedmakmi. Úmera. Téma pomeru a úmery je pre niektorých z nás náročná, no asi najviac používaná v našom bežnom živote. Veď také prepočítavanie receptov a ich surovín či na zadaný počet osôb robíme dosť často. Alebo ste asi zažili, keď vaše dieťa rozmýšľa, koľkých kamarátov pozvať na oslavu, aby mu zostal čo najväčší kúsok torty. Často sa bavíme o tom, kto vyhral či prehral, v akom pomere skončil zápas...
Zvyčajne úvod do priamej úmery začínam úlohou: „Na 450 g medu je potrebných 1 152 včiel, ktoré musia navštíviť viac ako 4,5 milióna kvetov. Koľko kvetov musia navštíviť tieto včely, ak chceme získať kilo medu?“
Nechám deti nech sa zasmejú, neriešime. A po skončení témy, na poslednom teste je táto úloha ako prémiová. Proste mi to nedá, nedá mi vsunúť aj do matematickej písomky životnú pravdu. Áno, pravdepodobne im v tom čase nič iné nenapadne ako „Aká hlúposť ju zase napadla.“ Ja však dúfam, že väčšina z nich na to časom dorastie a uvedomí si to, čo sme im v škole predkladali.
Priama úmera vznikla pôvodne úplne reálne v kuchyni. Napríklad napiecť väčší koláč pre viac osôb alebo upraviť iným spôsobom recept tak, aby dostali ochutnať všetci, ale chutil rovnako dobre, či namiešať limonádu rovnako dobrú ako mamička. To robievame doma viacerí. Možno si niektorí ešte aj teraz doma sami maľujú izbu a ešte si miešajú sami odtieň farby a tak musia dodržať pomer miešania. Veď nebudú mať každú stenu inú...
Možno majú aj vaše deti šťastie na dejepisára ako ja, že nám ukazoval ako sa kedysi vážilo na dvojramenných váhach, keď ľudia nepoznali závažia – porovnávaním hmotností.
Nepriamu úmeru v domácnosti menej používame. Mohli by sme však vedieť predstaviť, že ak prídeme starej mame natrieť plot a budeme pracovať šikovne štyria, bude to trvať kratšie ako keď bude natierať jeden. Či keď upečieme tortu a bude nás dvanásť, ujde sa nám menší kúsok
ako keď nás bude len osem.
Obávanou časťou priamej úmery je v škole mierka mapy. Akosi to neviem pochopiť. Začíname sa s ňou hrať na geografii v piatej triede, v siedmej prejdeme mapami v atlase i na stene, a v deviatej triede lamentujú, že je to náročné. Pritom pred možno aj len desiatimi rokmi to taký problém nebol. Aj si myslím, že viem, prečo:
Stále totiž posúvame vo výuke do vyšších ročníkov to, čo je len pamäťové učenie a tam, kde sa už má podľa psychológov hlbšie rozvinúť logická pamäť, deti ešte stále nemajú dostatok vedomostí, ktoré majú prepájať logicky. Tak je logické učenie omnoho náročnejšie ako pred dvanástimi rokmi. Aj preto skĺzavajú deti do učenia sa naspamäť. Napríklad pri slovných úlohách či konštrukčnej geometrii.
Deti nič nerobia, nemajú z čoho vychádzať
Tiež k tomu prispieva podľa mňa aj to, že deti doma nič nerobia. Napríklad už ani nebalia darček do papiera – dajú si ho zabaliť v službe, hodia do igelitky, či proste dajú len tak, ako kúpili. A učenie o povrchu kocky a kvádra je potom náročné.Vlastne nemáme v škole šancu vychádzať z nejakej skúsenosti dieťaťa. Dieťa nemá zažité to, čo sme my v ich veku mali. Aj to je dôvod prečo sa stále viac detí učí látku naspamäť: Nemá totiž na čo nadviazať. Deti nemajú prax.
V januári sme riešili maľovanie izby s nejakými rozmermi. Učím celý ročník a tak ma o to viac zarážalo, že deti nieže nevedeli, ale nerozumeli, že prečo sa nemaľuje v izbe dlážka. Nakoniec to za všetkých úplne, že ukončila jedna dievčina: „Tak ja Vám budem veriť, pani učiteľka, lebo ste učiteľka.“ Musela som ísť von za dvere predýchať.
Nevidím problém učenia sa detí len v školstve alebo hlavne v školstve. Hlavne ho vidím v prístupe verejnosti a médií k školstvu. Mne to celé pripadá, že my ich máme v škole naučiť všetko. Doma nemusia nič, nemusia pohnúť hlavou, z druhej strany však volajú po tom, aby sme deti učili prepájať súvislosti.
Lenže na to musia mať základné vedomosti a tie sa získavajú práve v rodine, v práci v domácnosti, v komunikácii s rodičmi, čítaním a pozeraním videí aj s náučným obsahom, nielen samé naháňačky, strieľačky či sexuálne polohy... Veď dnes už ani detektívka v televízii nie je o hľadaní, riešení a kombináciách (česť výnimkám), len o krvi, a to aj v rannom či popoludňajšom čase.
Počítač nie je len na hranie
Späť k mierke mapy. Keď sme dokončovali my v škole túto látku s mojimi siedmakmi, práve sme zostali doma v karanténe. Pripravila som im videá a vysvetľovacie pracovné listy či prezentácie. Aby som ich hneď neskúšala ako taká „obyčajná učiteľka“, dostali pár testov. Takých cvičných. Svoje riešenia aj správne riešenia si mohli poslať na mail, a tak sa lepšie pozrieť na to, čo a ako riešili a prípadne sa vrátiť k vysvetleniu učiva, či napísať mi mail a opýtať sa ešte raz.A tak som sa zase vrátila aj k normálnemu programovaniu a vznikli nielen pracovné listy a výukové videá, ale aj tzv. výukové testy, ktoré naše školy poznajú minimálne. Nájdete ich na tejto adrese Dobré nápady. Možno vám prídu vhod.
Keď už mali precvičené, potom som už ozajstne skúšala. Ako tá „obyčajná“ učiteľka, podobne ako elektronické testovanie T9. On-line test s desiatimi úlohami obmedzený časom, narysovať obrázok a vložiť fotku do riešenia testu, čo by na bežnej písomke v škole nezažili. A tak žiaci začali spoznávať samých seba a už viac ako štvrtina začala chápať, že s počítačom je potrebné sa učiť pracovať a počítač je pracovný nástroj.
Niektoré deti a väčšina rodičov si začali uvedomovať, že informatika na základnej škole patrí medzi najdôležitejšie predmety, hoci doteraz ju práve oni zaraďovali ako doplnkové. „Prečo má syn dvojku z informatiky? Veď on si už v dvoch rokoch vedel zapnúť televízor a pohľadať kanál s rozprávkami.“ Podobné argumenty sme počúvali často.
Previerka zodpovednosti a samostatnosti
Dnešná doba preveruje veľmi dobre samostatnosť žiakov, ich predošlé vedenie k zodpovednosti, ich flexibilitu pri komunikácii nad problémom, ukazuje tiež, ako funguje komunikácia medzi dieťaťom a rodičom.Napríklad viesť dieťa – hovoríme o druhostupniaroch, čo už vedia mailovať – napísať učiteľovi správu, že nestíha splniť úlohu v termíne alebo napísať dodatočne a poslať úlohu. Nerobte rodičia za dieťa úlohy, len mu pomôžte. Vy ste už do školy chodili. Chápem, že už si to nepamätáte. Niektoré deti mi napíšu a pošlú foto, že potiaľto som prišiel, ďalej neviem. Opravím a pošlem späť. Oni vedia, že nie hneď a ja zase vidím, že chcú riešiť. Nie neučím len 20 ani 30 či 40 žiakov.
Keďže už viac ako dvanásť rokov nemáme učebnice matematiky, ktoré by som vedela použiť v bežnej škole, kde nemám len talentované deti, ale hlavne deti s veľmi nízkym potenciálom, je to o to horšie na druhom stupni. Preto už okrem prezentácii a pracovných vysvetľovacích listov a zbierok príkladov na precvičenie som začala robiť aj jednoduché videá, veď všetci nemajú smartfóny či ifóny a niektoré veci sa nedajú na tom telefóne a niektoré na tom.
Veľa z nás to teraz vidí lepšie, keď chce deti učiť on-line a deti nemajú počítač alebo na počítačoch nie všetci majú Windows. Sú aj „jabĺčkové“ počítače a tí, čo máme počítače riadené linuxom to máme asi najhoršie, lebo všetky aplikácie, čo ponúka ministerstvo počítajú s microsoftom a windows. Ani len tie ponúkané učebnice si nemôžem stiahnuť, lebo formát, v ktorom sú uložené je ešte inakší ako PDF a aplikácia na linux neexistuje. Nie všetci sú zdatní inštalovať pomocou videa na youtube, niektorí majú počítač požičaný z práce a blokácia nedovoľuje nainštalovať aplikácie.
Preto som ocenila výuku vo verejnoprávnej televízie, keby sa pridali aj ostatné, bolo by to super. Ešte si podeliť čas a dohodnúť sa. Tu však vidím ako najväčší kameň úrazu to, že nie vo všetkých školách sa preberá učivo z rovnakých učebníc a v rovnakom poradí. Čo by vyriešila dohoda medzi televíziami a hlavne s učiteľmi z praxe bežnej školy.
V tomto majú výhodu v Čechách. Aj keď nepoužívajú rovnaké metódy pri výuke, majú v poradí rovnaké učivo. Často si pozriem ich relácie - hlavne matematiku. Takže napríklad videá pre druhákov a prvákov s kockami z ucitelka.cz som posielala na lepšie porozumenie učiva mojim piatakom.
Stále si myslím, že základné školy by mali mať centralizované učivo a nie toľko možností na výber. Mali by sme sa vrátiť k osnovám spred asi dvanásť alebo trinásť rokov, kedy učivo na seba nadväzovalo v prirodzenejšom poradí – na matematike a prírodovedných predmetoch. Matematika niečo začala, docvičila to fyzika a prehĺbila chémia. No my sme zbytočne preniesli učivo z prvého stupňa niekedy dokonca až do šiestej triedy, kedy sú už deti prezreté na také učenie.
