Manželia Kopřivovci presadzujú vo výchove rešpektujúci prístup.
Foto: archív manželov KopřivovcovAko zosúladiť na prvý pohľad protichodné požiadavky, teda aby dieťa rešpektovalo nás a zároveň my dieťa. Nie je to protiklad? Veď často vyžadujeme, aby nás dieťa rešpektovalo, a tým zároveň nerešpektujeme to, čo chce dieťa, napríklad chceme, aby prestalo kričať, ono má ale práve potrebu vyjadriť sa týmto spôsobom?
Pomáha uvedomiť si, že za každým správaním sa je nejaká základná ľudská potreba. Tieto potreby máme všetci rovnaké, dospelí aj deti. Odlišujeme sa ale spôsobmi, ako ich napĺňame. Tieto spôsoby a niekedy aj potreby samé môžu byť v konflikte. Keď sa však pokúsime hľadať za rôznymi prejavmi správania základné potreby, ktoré si žiadajú byť naplnené, dostaneme slušnú šancu, že sa s druhým človekom dohovoríme. Je to preto, že potreby druhého vlastne poznáme aj u seba, preto ich dokážem pochopiť a prijať.
Znie to logicky, v každodennom živote je ale často náročné odlíšiť, čo sú základné ľudské potreby a čo spôsoby, akými sa prejavujú. A tiež to, čo sú naše hodnotiace súdy. Keď využijeme príklad s krikom dieťaťa: krik je spôsob, ktorým dieťa môže prejavovať radosť. Alebo kričí, pretože sa snažíme zabrániť nejakému jeho rizikovému správaniu, napríklad sa nebezpečne oháňa konárom. Často chce tiež získať pozornosť. Vyjadriť radosť alebo neľúbosť, byť aktívny, skúšať, čo sa dá s vecami robiť – to sú potreby. Keď si však pomyslíme, že dieťa kričí, pretože „hnevá“ a chce nás naštvať, ide o hodnotenie, ktoré rozohráva boj kto z koho a ďalšiu komunikáciu väčšinou zhorší.
Keď teda budeme vychádzať z potrieb, ktoré môžu byť v hre, môže to dopadnúť takto: Môžeme zdieľať radosť s dieťaťom, nechať ho kričať alebo si zakričať s ním. Keď vyjadruje nespokojnosť, pretože mu bránime v správaní, ktorým ohrozuje sám seba alebo druhých, môžeme prejaviť k jeho potrebe empatiu: „Teba baví šermovať konárom." Zároveň usmerňujeme jeho správanie tak, aby sa naplnila potreba, teda manipulovať s konárom, cvičiť si obratnosť, a zároveň aby to pre ostatných bolo bezpečné. Povieme: „Tu by to mohlo niekomu ublížiť. Môžeš to skúšať o kus ďalej, je tam viac miesta." Alebo: „Je tu veľa ľudí. Tak ten konáre prenesieme tak, aby sme nikoho neohrozili." To sú dve z viacerých možností, ako reagovať. Krajným riešením je dieťa odviesť alebo mu činnosť znemožniť. Hovoríme tomu opatrenie, jeho zmyslom je ochrana, nie odplata. Ide ale aj o to, čo a ako mu pri tom hovoríme. Aj o to, čo a ako si myslíme. Jedným z cieľov rešpektujúcej výchovy je, aby dieťa bolo v kontakte so svojimi potrebami a naučilo sa o ne starať a zároveň bralo ohľad na potreby druhých.
Ukážme si rešpektujúcu výchovu na ďalších konkrétnych príkladoch. Dieťa chce zostať na ihrisku, my už potrebujeme odísť domov a robiť večeru. Ako to urobiť, aby dieťa malo pocit, že je rešpektované a my sme dosiahli svojho cieľa?
Vyjadrime svoju potrebu: „Potrebujem už ísť, aby som mala čas pripraviť večeru." A empatiu k dieťaťu: „Rád/rada by si tu ešte zostal/a." Empatiu môžeme vysloviť nahlas, alebo si len pre seba môžeme uvedomiť, aké potreby dieťaťa sú v hre. Hovoríme tomu tichá empatia, rodičovi pomáha vyhnúť sa myšlienkam typu: „Zasa hnevá, kvôli nemu to nestihnem." Myšlienkam, ktoré potom rozbiehajú alebo zosilňujú naše emócie. A pribrať dieťa k spolurozhodovaniu: „Už môžeme?" Alebo: „Čo by pomohlo, aby sme už mohli ísť?" Alebo: „Môžeme si vziať niečo z ihriska domov. Čo by to mohlo byť?" Kamienok, kvetina, urobiť fotky dieťaťa, na ktoré sa večer pozrieme… Už s deťmi v predškolskom veku sa dajú robiť dohody – v tomto prípade sa dohodnúť vopred, kedy odídeme domov. Výsledkom dohody môže napríklad byť, že odchádzame, keď na veži odbije šesť hodín.
Ďalší príklad: dieťa odmieta jesť pripravenú večeru, ktorú sme chystali vyše hodiny. Je chutná, ale potomok má svoju hlavu. Čo robiť v tejto chvíli, aby obe zúčastnené strany mali pocit, že ich tá druhá rešpektuje?
Prevenciou, aby sa takto situácia nevyvinula, je pribrať dieťa k spolurozhodovaniu už pri príprave večere. Nemyslíme len tým, že si niečo môže priať – čo neznamená, že mu vo všetkom vyhovieme – ale že sa podľa svojich možností fyzicky podieľa na príprave. Niečo prinesie, podáva, krája, chystá príbory.
Ak dieťa nechce jesť, nemusí. Alebo môže zjesť len niečo či si vziať napríklad chlieb s maslom – to záleží na tolerancii rodičia. Súčasne s tým ho ale upozorniť, že toto je posledné dnešné jedlo a ďalšie bude až ráno. Jedlo je tiež spoločenská záležitosť. Niekedy aj dospelí chcú nejaké jedlo vynechať, ale je príjemné, keď sa rodina pri stole zíde. Často je to jediná príležitosť za deň, keď môžu byť všetci pohromade.
Manželia Kopřivovci spoluvytvorili výchovný model, ktorý už roky pomáha učiteľom a rodičom s nástrahami výchovy.
Foto: archív manželov KopřivovcovA do tretice, dieťa si odmieta upratať svoju izbičku, hovorí, že má rado neporiadok, že sa v ňom vyzná. My si však myslíme, že je aj kvôli nemu samotnému dobré, aby malo v izbe upratané.
Veľa záleží na veku dieťaťa. Malé deti sú väčšinou ochotné upratovať, ak to robíme s nimi a má to formu príjemnej spoločnej činnosti. Súčasne s tým môžeme dávať informácie, prečo upratujeme a kam sa čo dáva. U dospievajúcich je poriadok v ich izbe hlavne na nich samotných. Ako kupujúci vecí, ktoré naši dospievajúci používajú, však máme právo poukazovať na to, že chceme, aby sa s nimi zaobchádzalo šetrne, s ohľadom na našu prácu a s ohľadom na prírodu – aby veci slúžili dlho a dobre, oblečenie sa nepralo zbytočne často, nemuselo sa opakovane žehliť. Tam, kde sú v rodine dobré vzťahy, dospievajúci tieto dôvody vypočujú. Voči ekologickým dôvodom ohľaduplného správania sa k veciam a k prírode je otvorených stále viac dospievajúcich.
Ďalšou oblasťou je upratovanie a poriadok v spoločných priestoroch. Tam sa snažíme dohovoriť tak, aby boli uspokojivo naplnené potreby všetkých, ktorí tieto priestory používajú. Komunikáciu smerujúcu k dohode môžeme začať napríklad takto: „Ako to teda urobíme, aby sme sa v obývačke mohli všetci cítiť príjemne? Aké máte návrhy?" Veľkú rolu v tom hrá ochota dohodnúť sa a vyjsť si navzájom v ústrety.
Ako by mala vyzerať výchova k tomu, aby dieťa rešpektovalo svojich rodičov? Odkedy, ako a je vôbec potrebná špeciálna výchova, nestačí vlastný príklad?
Vlastný príklad dospelých, ktorý umožní deťom priamu skúsenosť s rešpektujúcim správaním, je základ. Mala by ho súčasne sprevádzať reflexia – hovoriť s deťmi o tom, prečo niečo robíme alebo nerobíme, postupne im príjemným spôsobom predávať dôležité morálne hodnoty ako kritéria toho, čo je správne a čo nie. Využívame k tomu predovšetkým situácie z každodenného života – zájdeme napríklad s dieťaťom k susedom, ktorým urobilo nejakú škodu, priznáme sa, ospravedlníme sa a ponúkneme nápravu, podľa veku dieťa môže väčšiu jej časť urobiť samo. Môžeme využiť spoločného čítania rozprávok a príbehov, toho, čo k nám prichádza z televízie, internetu a od ďalších ľudí. Pri budovaní rešpektu dieťaťa k rodičom hrá veľkú rolu tiež to, aká je sebaúcta rodiča a ako dieťa vníma, že si rodič váži sám seba.
Výchova je dôležitá, ale nie je všemocná. Dieťa si so sebou prináša na svet veľa daností – nadanie, inteligenciu, temperament, najrôznejšie sklony. Pochopiť, akú rolu hrá v živote výchova, nám pomáha spomienka na kuchynskú váhu našich babičiek s dvomi miskami a závažím. Výchova môže byť niekedy tým celkom malým, ale rozhodujúcim závažím, ktoré váhy preváži a jednu či druhú stranu. Na dospievajúcich a dospelé deti môžeme mať stále vplyv, svoju výchovu už ale preberajú do vlastných rúk. Vzťah dospelých detí k rodičom je do veľkej miery i vecou ich ďalšej sebavýchovy, ktorej súčasťou je i utváranie postojov k sebe aj ostatným ľudom.
Vyhýbať sa konfrontácii: zákazom, príkazom, výčitkám a vyhrážkam.
Čo by rodičia určite nemali robiť, ak chcú, aby ich dieťa viac rešpektovalo?
Vyhýbať sa spôsobom, ktoré navodzujú konfrontáciu a boj kto z koho, teda zákazom, príkazom, výčitkám, vyhrážkam, porovnávaniu, moralizovaniu, ponižovaniu, nálepkovaniu, trestom, úplatkom, odmenám, ignorovaniu pocitov a potrieb. Týmito spôsobmi navodíme skôr bázeň alebo opozíciu, nie úctu v zmysle „naozaj si ťa vážim“.
Nie je to jednoduché, veľa pomôže, keď tieto spôsoby aspoň obmedzíme a ak ich použijeme, mali by sme si toho byť vedomí a skúsiť veci napraviť. To sa netýka len výchovy detí, ale aj komunikácie medzi dospelými. Na seminári pre manželské páry uvádzal jeden pár, že im v situácii, keď im to ujde smerom k nerešpektujúcej komunikácii, pomôže, keď jeden z nich takú komunikáciu stopne a vyhlási: „Tak posledných päť minút znovu."
A čo môžeme urobiť ako rodičia, aby sme sami viac rešpektovali svojho potomka? Akých postojov sa musíme zbaviť a ktoré si naopak osvojiť?
Tie postoje sú zásadné. Zručnosti, ktoré sa v rámci rešpektujúcej komunikácie učíme, teda popisovanie, informovanie, priberanie druhých k spolurozhodovaniu, vyjadrovanie vlastných emócií a potrieb, empatia k pocitom a potrebám druhých, sa dajú použiť aj nevhodne či manipulatívne. Nie sú to techniky, ako druhého k niečomu donútiť, ale nástroje, ktoré môžu byť veľmi mocné v rukách toho, kto s nimi vie zaobchádzať citlivo a s vedomím súvislostí.
Znamená to napríklad vyhnúť sa postoju, že vieme všetko najlepšie, a odolať túžbe donútiť druhého, aj láskavým spôsobom, aby urobil to, čo chceme my. Odolať pokušeniu moci a presvedčeniu, že v mene dobrej veci máme právo použiť aj nerešpektujúce spôsoby. Prehodnotiť často nevedomý postoj, že úlohy sú dôležitejšie ako ľudia, ktorí ich majú plniť. Namiesto toho si ako prvý krok dať za cieľ nadviazať spojenie s druhým človekom, až potom riešiť úlohu. Ak by sme si to mali predstaviť v pohybe, znamená to ísť spolu, ruka v ruke, k nejakému cieľu, nie ísť proti sebe. V prvom prípade sa naše energie spoja, s väčšou pravdepodobnosťou dosiahneme cieľa a zažijeme úspech, v druhom sa energia vynaloží skôr na boj kto z koho.
V akých situáciách je zvlášť dôležité, aby sme rešpektovali prianie, túžby, potreby dieťaťa? A ak to nebudeme robiť, hrozí poškodenie jeho osobnosti, zdravého vývoja?
Rešpektujúca výchova stavia na stálom, priebežnom ohľade na potreby detí. Je to jeden z jej pilierov. Ďalším pilierom je súčasne ohľad na naše vlastné potreby a starostlivosť o ne. Oboje má byť v rovnováhe, asi tak, ako keď k chôdzi používame obe nohy. Sú situácie, keď je ošetrenie emócií a potrieb detí zvlášť dôležité, ide o situácie emočných zranení, emočnej nepohody. To je veľká téma o používaní empatie – prijať nepríjemné pocity dieťaťa, hľadať potrebu, ktorá je za nimi a vhodným správaním, nielen slovami, mu to dať najavo.
Prijať pocity a potreby dieťaťa pritom môžeme, aj keď nesúhlasíme so všetkým, čo robí: „Vidím, že sa na Jakuba hneváš, pretože ti vzal veci z tvojej zásuvky. To sa ale dá Jakubovi povedať slovami, nie kopaním." Súčasťou našeho správania je i fyzická aktivita: môžeme si dieťa pritúliť alebo ho vziať do lona, niekedy je nutné zabrániť ďalšiemu násiliu tak, že sa postavíme medzi deti a zadržíme ruku či nohu, ktoré chcú ublížiť. Tým dávame deťom najavo emočnú podporu a súčasne poukazujeme na hranice, ktorými je vymedzené prijateľné správanie.
Deti, ktorým sa dostáva empatie, sa naučia prijímať samé seba, aj keď sú v emóciách, a učia sa emócie pomenovávať. To má za následok, že svoju nepohodu vedia vyjadriť slovami a nemusia sa uchyľovať k fyzickej agresii. Empatia veľa prispieva do vzájomných „emočných kont“, utužuje dobré vzťahy a vzájomný rešpekt.
Hosťami v Českej televízii.
Foto: archív manželov KopřivovcovAk dieťa budeme rešpektovať, čo mu to dá do života, akou osobnosťou sa môže stať?
Keď dieťa zažije rešpekt od druhých, premietne ho aj do vzťahu k sebe a ďalším ľudom. Rešpektujúca výchova dáva dieťaťu šancu vnímať svoju hodnotu a uznávať hodnotu druhých ľudí, byť v kontakte so svojimi potrebami, starať sa o ne a vyjadrovať ich bez urážok a ponižovania druhých, brániť sa manipulácii a využívaniu, nebát sa odlišovať.
Mnohí rodičia dnes majú problém s autoritou. Deti ich vôbec nerešpektujú, robia si, čo chcú a zdá sa, že rodičia nevedia veľmi reagovať. Ak nastala táto situácia a trvá už viac rokov, je možná ešte náprava? Čo môžu rodičia urobiť v takýchto prípadoch?
Cieľom rešpektujúcej výchovy nie sú nevychované deti. Sú rodičia, ktoré dieťaťu všetko dovolia, pretože sa chcú vyhnúť autoritatívnej výchove, ktorú sami zažívali. Niekedy si dokonca myslia, že by ho nastavovaním hraníc mohli poškodiť. Alebo prosto chcú znížiť počet únavných stretov a konfliktov s dieťaťom. Ich vedomým zámerom pritom nie je dieťa rozmaznať a vychovať z neho sebestredného individualistu, nechcene však k tomu prispievať môžu. Takú výchovu by sme nemali nazývať rešpektujúcou, ale skôr voľnou či permisívnou, teda všetkodovoľujúcou.
K prejavom, ktoré ste popísali, môže prispievať aj výchova na opačnom póle, teda autoritatívna výchova plná príkazov, zákazov a obmedzovania, proti ktorej sa deti búria nerešpektovaním dospelých a vzdorom. Rešpektujúca výchova, mohli by sme tiež povedať demokratická, neleží niekedy uprostred pomyselnej úsečky, ktorej koncami sú voľná a autoritatívna výchova. Je to tretia cesta, iná kvalita. Vyznačuje sa tým, že sa v nej dospelí silno angažuje, ale súčasne dbá na to, aby nezneužíval moc a skôr, než aby nariaďoval robiť, čo je správne, vedie dieťa k tomu, aby to postupne samo pochopilo. Jedným z cieľov rešpektujúcej, demokratickej výchovy je, aby sa ľudia správali zodpovedne aj vtedy, keď nad nimi nebude stáť kontrola.
Dospelý má pri takej výchove rolu, ktorú dobre vystihuje slovo sprievodca. A aj ako sprievodcovia musíme byť niekedy pevní – ako strážci hraníc daných potrebou bezpečia dieťaťa a základnými morálnymi hodnotami. Byť pevný však nie je to isté, ako byť autoritatívny a zneužívať moc. Ak sa situácia vyvinula ako v otázke, je prvým krokom, aby si rodič uvedomil, aký typ výchovy prevažne používa, či autoritatívnu, permisívnu alebo demokratickú. Dosť často je to od každej niečo a pomer je v rôznych situáciách rôzny. Ak sa rozhodne ísť cestou rešpektujúcej výchovy, mal by si, ideálne v spolupráci s druhým rodičom, uvedomiť, čo a v akých situáciách je už schopný robiť inak – a naozaj to robiť. Málokedy sa však podarí urobiť revolučný obrat, je to skôr systém postupných krokov.
Niekoľko námetov, čo podľa manželov Kopřivovcov pomôže, ak má rodič problém s autoritou a chce začať so vzájomným rešpektom:
1. Zamerať sa na vzťah, posilniť vzájomné „emočné kontá“. Dať tomu prednosť pred bazírovaním na plnení úloh. Napríklad pozrieť sa spoločne na film, ktorý dieťa vyberie. Zaujímať sa o to, čo rado robí, napríklad o hudbu, ktorú počúva alebo tvorí. Pri rozhovore s dieťaťom skôr počúvať než hovoriť, vyhnúť sa posudzovaniu.
2. Umožniť dieťaťu spolurozhodovať o svojom živote. Samozrejme podľa jeho veku, začať môžeme pri jednoduchších, nekonfliktných situáciách. Pýtať sa ho, ako si predstavuje vyriešiť ten a ten problém, čo by mu pomohlo, ako mu môžeme pomôcť my. Ak deťom, predovšetkým dospievajúcim, neumožníme, aby svoju energiu dali do spolurozhodovania a uplatnenia vplyvu na veci, môžu ju upriamiť do vzdoru a vymedzovaniu sa voči dospelým alebo do nevhodných aktivít.
3. Obmedzovať príkazy a zákazy. Namiesto nich používať informácie, hovoriť o vlastných potrebách a o tom, čo a prečo je pre nás dôležité. Počkať pritom na situáciu, keď cítime, že máme s dieťaťom spojenie. Hovoriť stručne, vyhnúť sa mentorovaniu.
4. Zmeniť spôsob, akým o dieťati premýšľame. Vyhnúť sa i v myšlienkach hodnoteniu a nálepkám ako lenivý, sebecký, nespoľahlivý. Namiesto toho si skúsiť položiť otázku: Prečo to robí? Prečo sa správa tak, ako sa správa? Ktorá jeho potreba je za tým?
Stručne zhrnuté: byť pevní v dôležitých veciach – oporou nech sú morálne hodnoty a postoje, ako sú ohľaduplnosť, férovosť a neubližovanie. A byť pružní v spôsoboch uspokojenia našich potrieb i potrieb dieťaťa. Niekedy napríklad trváme na takom spôsobe alebo čase urobenia úlohy, ktorý druhému nevyhovuje.
1. Zamerať sa na vzťah, posilniť vzájomné „emočné kontá“. Dať tomu prednosť pred bazírovaním na plnení úloh. Napríklad pozrieť sa spoločne na film, ktorý dieťa vyberie. Zaujímať sa o to, čo rado robí, napríklad o hudbu, ktorú počúva alebo tvorí. Pri rozhovore s dieťaťom skôr počúvať než hovoriť, vyhnúť sa posudzovaniu.
2. Umožniť dieťaťu spolurozhodovať o svojom živote. Samozrejme podľa jeho veku, začať môžeme pri jednoduchších, nekonfliktných situáciách. Pýtať sa ho, ako si predstavuje vyriešiť ten a ten problém, čo by mu pomohlo, ako mu môžeme pomôcť my. Ak deťom, predovšetkým dospievajúcim, neumožníme, aby svoju energiu dali do spolurozhodovania a uplatnenia vplyvu na veci, môžu ju upriamiť do vzdoru a vymedzovaniu sa voči dospelým alebo do nevhodných aktivít.
3. Obmedzovať príkazy a zákazy. Namiesto nich používať informácie, hovoriť o vlastných potrebách a o tom, čo a prečo je pre nás dôležité. Počkať pritom na situáciu, keď cítime, že máme s dieťaťom spojenie. Hovoriť stručne, vyhnúť sa mentorovaniu.
4. Zmeniť spôsob, akým o dieťati premýšľame. Vyhnúť sa i v myšlienkach hodnoteniu a nálepkám ako lenivý, sebecký, nespoľahlivý. Namiesto toho si skúsiť položiť otázku: Prečo to robí? Prečo sa správa tak, ako sa správa? Ktorá jeho potreba je za tým?
Stručne zhrnuté: byť pevní v dôležitých veciach – oporou nech sú morálne hodnoty a postoje, ako sú ohľaduplnosť, férovosť a neubližovanie. A byť pružní v spôsoboch uspokojenia našich potrieb i potrieb dieťaťa. Niekedy napríklad trváme na takom spôsobe alebo čase urobenia úlohy, ktorý druhému nevyhovuje.
Na rodičov a výchovu bezpochyby vplýva aj okolité prostredie. Dá sa povedať, že súčasná spoločnosť v niečom „bráni“ rodičom, aby mali u detí oprávnenú autoritu? Čo robí dnešná spoločnosť zle, že rodičia si často nie sú v rodičovských kompetenciách istí a tápu?
Rodičia, vychovávatelia a učitelia sa niekedy strácajú v množstve smerov a prístupov k výchove a vzdelávaniu. Potom buď rezignujú na to, mať nejakú výchovnú víziu, alebo používajú mix, z každého niečo. Tieto mixy väčšinou veľmi nefungujú, pretože ich časti môžu ísť proti sebe. Ťažko napríklad spojiť rešpektujúcu výchovu s používaním trestov a odmien. Vytráca sa aj vedomie morálnych hodnôt, veci sa relativizujú, správať sa mravne považuje niekto za hlupáctvo alebo prežitok. Tiež žijeme v zrýchlenej dobe, neľahko hľadáme čas na to, aby sme sa niečím zaoberali naozaj dôkladne. Tieto okolnosti môžu uplatňovanie rešpektujúcej výchovy sťažovať. Demokratická spoločnosť však nikomu, kto chce ísť cestou rešpektu, nebráni, i keď niekedy nie je jednoduché si túto cestu obhájiť. Keď máme sami jasno v tom, čo chceme a prečo, dokážeme vytrvať. Rešpektujúca výchova môže byť nielen efektívna, ale aj príjemná a zábavná. A to by sme vašim čitateľom veľmi radi na záver zaželali.
Manželia Tatjana a Pavel Kopřivovci sú psychológovia, spoluautori prístupu a knihy Respektovat a být respektován. Tento koncept výchovy, komunikácie, motivácie a vzťahov šíria prostredníctvom kurzov viac ako dvadsať rokov medzi rodičov, učiteľov a verejnosť. Žijú spolu 37 rokov, majú päť dospelých detí a tri vnúčatá. Bývajú na Valašsku, v Bystřici pod Hostýnem. Viac informácií nájdete na www.respektovat.com.
