Už ma to nebaví...
Foto: shutterstock.comNepozornosť u detí je úplne normálnou súčasťou ich rastu. Schopnosť koncentrovať sa závisí od veku, genetickej výbavy, ale aj výchovy a príkladov, aké sa dieťaťu dostávajú. Mať ju dostatočnú, je dôležité, pretože v opačnom prípade môže mať dieťa okrem hyperaktivity aj rôzne poruchy učenia, problémy s čítaním (dyslexia) či písaním (dysgrafia).
Kedy môžu nad roztržitosťou svojho potomka rodičia mávnuť rukou a naopak, kedy už je namieste spozornieť?
Nepozornosť sa prejavuje rôznymi spôsobmi. Môže ísť napríklad o nedostatočnú sústredenosť, keď sa deti ťažko sústredia na úlohy či hry a majú neraz zhoršené známky v škole. Ďalšou formou je ľahká rozptýlenosť, to je keď aj najmenšie rušivé faktory vyvolajú záujem dieťaťa a odvádzajú ho od sústredenej činnosti. Dieťa v takom prípade zanecháva po sebe nedokončené úlohy, pretože sa začne venovať iným aktivitám. Nepozornosť sa prejavuje aj strácaním vecí – deti im skrátka nevenujú dostatočnú pozornosť a zanechávajú ich kade-tade. No a napokon ide o problém s vnímaním pokynov – mnohí rodičia to výstižne hodnotia konštatovaním: Jedným uchom dnu, druhým von. Deti nevedia poriadne počúvať, rozumieť, čo sa od nich chce, a teda to ani vykonať.
Na problémy môže mať sčasti vplyv aj genetická výbava, ktorú deti dostanú od rodičov, v závislosti od ich zdravotného stavu, spôsobu života, konzumácie liekov, návykových látok či alkoholu. S takouto rodinnou anamnézou sa zvyšuje riziko, že sa u detí nepozornosť prejaví.
Rodičia však majú vplyv na koncentráciu svojho dieťaťa aj vo svojich rukách, a to prostredníctvom výchovy. „Hyperaktivita, impulzivita môžu byť dané aj nesprávnym výchovným štýlom rodičov. Spomeniem časté striedanie prostredí, mnohohodinový každodenný pobyt s deťmi v nákupných centrách, striedanie opatrujúcich osôb s rôznymi požiadavkami a nejednotnými výchovnými postupmi, stresové prostredie,“ vysvetľuje detská psychiatrička MUDr. Terézia Rosenbergerová.
Na detský nepozornosť má podľa nej vplyv aj presýtenie materiálnymi potrebami, množstvo hračiek, s ktorými sa dieťa ani nie je schopné hrať, iba ich rozhadzuje a jeho činnosť je viac deštruktívna. „Taktiež je potrebné spomenúť aj vzory správania sa rodičov či spôsob života rodiny,“ dodáva.
Čo môžu rodičia robiť okrem vyvarovania sa vyššie uvedeného, je podľa odborníčky vhodná komunikácia, tiež určitý režim a vhodná strava. „To, čo pomáha, je jednotný režim. Pravidelnosť, nezaplavovanie dieťaťa podnetmi, dodržiavanie pravidiel,“ konštatuje.
Čo sa týka stravy, tu odporúča čo najviac jednoduchých potravín bez chemických prísad a farbív, s vitamínmi a ďalšími potrebnými živinami. Sladkosti žiaduce nie sú.
