Leto je poriadnou skúškou rodičovských nervov. Deti sú často z domu, u babičiek a na táboroch. Rodičia ich tak nemajú pod kontrolou a obavy, aby sa potomkovi náhodou niečo nestalo, sa ešte zväčšujú.
Nech ide pekne sama!
Foto: Shutterstock.com
Ak niečo charakterizuje takmer všetkých súčasných rodičov, je to určite veľký strach o deti. Alebo im snáď dovolíte, aby sa išli samé hrať do lesa? Nevodíte ich ráno do školy, hoci by to hravo zvládli aj bez vašej pomoci? Či ich stále nekontrolujete, kde sú a čo robia? V pozadí je obava, aby sa im niečo zlé nestalo. Mať dieťa pod absolútnou kontrolou je dnes rodičovskou prioritou číslo jedna.
Spomeňte si ale, ako ste trávili svoje vlastné detstvo. S najväčšou pravdepodobnosťou ste lietali vonku s kamarátmi a rodičia ani len netušili, kde sa nachádzate. To sa o vás vôbec nebáli? Zdá sa, že nie. Verili vám, že sa o seba dokážete postarať a ak by sa niečo dialo, poradíte si alebo si privoláte pomoc. Určite si spomínate aj na to, ako vám občasná rodičovská kontrola liezla na nervy a snažili ste sa z nej vymaniť. Dnešné deti nie sú iné a neustály dozor ich neteší, ale pekne otravuje.
„Prehnané obavy prinášajú viac komplikácií ako úžitku. Rodičov aj ich potomkov citeľne obmedzujú a škodia aj ich vzájomným vzťahom,“ hovorí psychologička Pavla Koucká, autorka knihy Uvoľnené rodičovstvo. Ako pripomína, nadmerné obavy môžu byť navyše úplne kontraproduktívne: „Batoľa, ktoré pri lezení na preliezačkách stále istíme a doma mu prostredie vypolstrujeme, sa nenaučí odhadovať bežné riziká a bez našej pomoci si naozaj ublíži. Tým len potvrdí našu predstavu o užitočnosti prehnaných opatrení,“ uvádza.
Pubertálne dieťa, ktorého rodičia majú panickú hrôzu z drog a nikam ho nepúšťajú, bude mať o to silnejšiu túžbu zbaviť sa rodičovskej kontroly a vyskúšať zakázané. Podľa Pavly Kouckej platí pravidlo, že deti strácajú zodpovednosť za seba do tej miery, v akej ju za ne preberáme my.
Ako možno zmierniť rodičovské obavy?
1. Začnite deťom viac veriť
Súčasní rodičia deťom absolútne neveria a deti to samozrejme cítia. Od rodičov dostávajú podvedome (ale aj úplne vedome) informáciu, že sa o seba nedokážu postarať. Túto predstavu potom prijmú za svoju a začnú sa tak vnímať aj samé. A ako sa vnímame, tak aj konáme. Vzniká začarovaný kruh, keď rodičia neveria deťom a deti sa potom správajú tak, že rodičia skutočne nemajú dôvod im veriť. Je nutné tento kruh pretnúť.
2. Dajte im príležitosť ukázať vlastné schopnosti
Veriť deťom však nestačí. Musíte im dať hlavne dostatok príležitostí, aby si v praxi mohli vyskúšať svoje sily, schopnosti, zručnosti. Ak zistia, že dokážu ísť samé do školy, zorientovať sa na neznámom mieste, samé nakúpiť v obchode, zavolať pomoc pre kamaráta či bez problémov zvládnuť veľkú preliezačku, vzrastie ich sebavedomie. Vďaka nemu sa potom budú v psychicky či fyzicky záťažových situáciách správať šikovnejšie a zodpovednejšie.
3. Vybavte deti informáciami
Lepšie, než sa trápiť, čo všetko by sa deťom mohlo stať, je, poskytnúť im dostatočné informácie, ako sa majú správať, aby minimalizovali potencionálne riziko. Ako správne reagovať, ak ich osloví cudzí človek? Ako odmietnuť sexuálne obťažovanie? Čo robiť, keď sa stratia v dave? Ako prejsť rušnú križovatku? Ako sa zachovať, keď ich vonku stretne búrka? Čo sa dá, to si s deťmi aj prakticky nacvičte, budú potom vedieť, ako sa zachovať v kritických situáciách.
4. Čo sa dá ovplyvniť, to ovplyvnite. Iné neriešte
„Pomôckou, ktorá vám napovie, či sú vaše obavy užitočné alebo nie, je ovplyvniteľnosť situácie. Ak sa napríklad bojíte, že dieťa zraní elektrický prúd, môžete zaslepiť zásuvky. Takéto konanie zabráni riziku alebo ho výrazne zníži, a vám sa uľaví,“ popisuje Pavla Koucká. „Ak sa však obávate, že napríklad dieťaťu niekto raz ublíži alebo že dostane vážnu chorobu, takým strachom sa môžete utrápiť a dieťa aj tak stopercentne ochrániť nedokážete,“ myslí si.
5. Zvažujte veľkosť rizika, to malé povoľte
Rozlišujte medzi situáciami, v ktorých hrozí dieťaťu veľké riziko a kde naopak len malé. Ak bývate na piatom poschodí, určite má zmysel zabezpečiť okná či balkónové dvere tak, aby dieťa nemohlo vypadnúť von. „Naopak tam, kde je riziko malé, ale predsa len reálne, odporúčam nebáť sa. Napríklad mamičiek, ktoré deťom bránia behať z kopca, sa pýtam: Čo najhoršieho sa môže stať? Dieťa si rozbije koleno. Je to síce nepríjemné, ale zároveň ide o cennú skúsenosť. Vo väčšine prípadov sa však deťom nič nestane a malé prebehnutie ich rozradostní. Neberte im to,“ odporúča psychologička.
6. Nepotrebujete pomoc odborníka?
Ak sa o dieťa prehnane bojíte, nemusí to byť len dôsledok dnešného ochraňujúceho prístupu k deťom. Možno trpíte úzkostnou poruchou a pomohla by vám návšteva u psychológa či psychoterapeuta. Ako poruchu poznať? Napríklad tak, že sa neustále budíte hrôzou, či vaše dieťa dýcha alebo nechcete pustiť šesťročné dieťa na výlet do školou, hoci tomu nebránia zdravotné ani iné dôvody a ono samo sa na akciu teší. Sami si pomôcť môžete tak, že zhodnotíte, kedy je váš strach užitočný a kedy už škodí všetkým zúčastneným. Prajeme vám čo najmenej strachu a čo najviac radosti s deťmi!
