Pošlite dieťa do školy samé.
Foto: Shutterstock.comZatiaľ čo dnešní rodičia museli v detstve doma pomáhať a do veľkej miery sa starať sami o seba, súčasné deti sú tak trochu chráneným druhom. Rodičia skôr vyznávajú heslo: Nech sa hrajú a v školskom veku nech sa učia. Je to vlastne druhý extrém. V minulosti sa rodičia deťom veľmi nevenovali, o to viac boli odkázané samé na seba. Dnes sa to úplne obrátilo. Najlepšia sa pritom javí zlatá stredná cesta.
Ak dnes rodičia majú na deti nejaké nároky, týkajú sa skôr učenia či rozvíjania športového alebo umeleckého talentu. V tom musia byť deti dobré, pozornosť sa presunula týmto smerom. Tak sa stane, že šikovný desaťročný hokejista strieľa v zápase jeden gól za druhým, ale doma nevie, kde má uložené ponožky.
„Uvedomila som si, že niečo naozaj robím zle. Napríklad keď ráno odchádzame do školy, deti sú úplne bezradné. Neustále musím vydávať pokyny: Najedz sa, obleč si bundu, daj si čižmy, odomkni dvere. Samy od seba to neurobia. Už ma to strašne vyčerpáva. Ale viem, že si za to môžem sama, pretože som toho od detí nikdy veľa nežiadala a všetko som robila za ne,“ sťažuje sa Martina.
Pre rodičov je to psychicky a fyzicky veľmi vyčerpávajúce, ale ochranársky prístup zanecháva negatívne následky aj na deťoch. Či sa nám to páči, alebo nie, život je plný povinností, ktoré treba vykonať, a to najlepšie bez odporu. Čím skôr to deti pochopia a zvyknú si na to, tým to pre ne bude v živote jednoduchšie a vlastne aj radostnejšie. Pretože povinnosť sa stane prirodzenou súčasťou života, proti ktorej sa nebojuje.
Ešte dôležitejšie je však niečo iné. Dieťa nevyhnutne potrebuje zažiť, že niečo zvládne samo a je schopné sa o seba postarať (samozrejme podľa veku, najmenšie deti potrebujú, aby rodičia rýchlo plnili ich potreby a nemali na ne prehnané požiadavky na samostatnosť či režim). Samostatnosť a to, že si dieťa vie poradiť, sú pre neho zdrojom sebavedomia a dobrého pocitu zo seba samého. Neberme im pocit vlastnej dôležitosti!
„Je to hlavne práca na sebe — uvoľniť sa, žiť bezstarostnejšie. Uvedomme si napríklad, že k životu patrí určité riziko. Deti samozrejme chránime pred rizikami, ktoré môžu mať vážne dôsledky, ale inak ich nechajme skúmať okolie a prijímať zodpovednosť za svoje konanie. Tým najdôležitejším, čo sa u malých detí vyvíja, je ich osobnosť. Ich vlastnosti, vzťahy, systém hodnôt. Či sa angličtinu začnú učiť už v škôlke a futbal hrať od prvej triedy, to nie je podstatné,“ povedala v rozhovore pre náš web psychologička Pavla Koucká.
„Musíme sa naučiť rozhodovať, aké riziko nám za to ešte stojí a sme ochotní ho prijať. A ktorému sa už radšej vyhneme. Keď deti nenecháme, aby si to postupne skúšali samy, ťažko to potom zrazu budú vedieť. Keď ich držíme v zlatej klietke, tak si nič neužijú, prídu o veľa zábavy, skúseností a dobrodružstva,“ dodáva.
Čo môže dieťa samo?
Obliekanie sa: Už v roku a pol či dvoch rokoch sa dieťa zvládne vyzuť (topánky bez šnúrok), vyzliecť a trochu spolupracuje pri obliekaní. V troch rokoch si dokáže samo obliecť voľnejšie oblečenie, rozlíšiť jeho prednú a zadnú stranu, nazuť si správne topánky. Medzi štvrtým a piatym rokom už zvládne samo všetko. Zaviazať si šnúrky by mohlo vedieť v piatich rokoch.Kde má veci: Dieťa by malo vedieť, kde má uložené svoje veci na oblečenie. Malo by si ich odtiaľ samo brať aj ich tam ukladať.
Cesta do školy: Sprevádzate svoje dieťa do školy, hoci jej budova sa nachádza hneď za rohom a na ceste „číha“ len jedna bezpečná križovatka? Niektorí odvážni rodičia púšťajú dieťa samé už v prvom ročníku, na to si však trúfne naozaj len málokto. V druhom ročníku to však už skúsiť môžete a v treťom určite. Ak sa bojíte, dajte dohromady skupinku detí z okolia, aby išli spolu.
Pravidelné povinnosti: Nehovoríme o upratovaní hračiek, ale pomoci doma. Deti vo veku dvoch až troch rokov môžu dávať špinavé oblečenie do koša, hádzať použité plienky do odpadu či pomáhať s kŕmením domáceho zvieraťa. Štvor- až päťročnému prideľte napríklad tieto práce: udržiavať čistotu a poriadok na jedálnom stole, zalievať izbové rastliny či vyberať prádlo z práčky zvládne, Šesť- až sedemroční zvládnu zavesiť mokré oblečenie či vybrať nakúpené potraviny z tašky a dať ich do chladničky či komory.
Pomoc v domácnosti: Okrem týchto stálych povinností by malo dieťa pomáhať pri varení i spoločnom upratovaní. Ako ho k tomu „dokopať“? Tresty ani odmeny nepomôžu, najlepšie je, ak všetky domáce práce predstavíte ako hru a zábavu.
Odmeny radšej nie: Či dieťaťu dáte za pomoc odmenu, závisí len od vás, ale lepšie je nedávať. Veď ani v dospelosti vám nikto nič nedáva, keď doma umyjete riady a povysávate.
Trochu vzrušenia: Dávajte dieťaťu povinnosti s malým nádychom dobrodružstva. Nech ide samo niečo kúpiť do obchodu, vyniesť smeti a podobne. To ich bude baviť!
Samé vonku: Dovoľte dieťaťu hrať sa vonku bez dozoru, či už samé, alebo s kamarátmi. Jasné, rodičia sa dnes boja kriminality, ale deti sa na Slovensku prakticky neunášajú. Jediným problémom môže byť doprava, to ľahko vyriešite, ak sa dieťa bude hrať na bezpečných miestach.
Keď dieťa o nič nemusí bojovať, nikdy nedospeje
„Robíte pre svoje deti úplne všetko? Stojíte neustále za nimi, až máte chrbát zničený z neustáleho ohýbania sa, aby ste ich zachytili pred pádom, keď sa učia chodiť? Všetci to myslíme dobre. Ale zaväzovať deťom šnúrky len preto, aby toho na ne nebolo veľa, vytvára veľmi nebezpečný predecens. Dnes dcérke zaviažete šnúrky. Urobíte za ňu úlohu, keď bude mať deväť. Bežíte jej na pomoc vždy, keď sa poháda s kamarátmi. A keď bude mať dvadsaťštyri a bude ťažko hľadať kamarátov, pretože sa vždy držala trochu mimo, stanete sa jej najlepším priateľom, aby nemusela o nič bojovať. A ona tak nikdy nevyrastie,“ píšu v knihe 7 najväčších rodičovských omylov americkí psychológovia John a Linda Frielovci.
„Robíte pre svoje deti úplne všetko? Stojíte neustále za nimi, až máte chrbát zničený z neustáleho ohýbania sa, aby ste ich zachytili pred pádom, keď sa učia chodiť? Všetci to myslíme dobre. Ale zaväzovať deťom šnúrky len preto, aby toho na ne nebolo veľa, vytvára veľmi nebezpečný predecens. Dnes dcérke zaviažete šnúrky. Urobíte za ňu úlohu, keď bude mať deväť. Bežíte jej na pomoc vždy, keď sa poháda s kamarátmi. A keď bude mať dvadsaťštyri a bude ťažko hľadať kamarátov, pretože sa vždy držala trochu mimo, stanete sa jej najlepším priateľom, aby nemusela o nič bojovať. A ona tak nikdy nevyrastie,“ píšu v knihe 7 najväčších rodičovských omylov americkí psychológovia John a Linda Frielovci.
