Deti si trúfnu väčšinou na to, čo dokážu aj zvládnuť. Treba im len veriť.
Foto: shutterstock.comNa príčine je podvedomie, a vrodená detská vnímavosť. Dieťa totiž plní to, čo sa od neho očakáva. A keď ho niekto varuje pred pádom či pokĺznutím, v hlave mu zostáva práve ten fakt, že by malo padnúť.
„Je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa urobí to, čo vníma, že sa od neho očakáva, než to, čo mu hovoríte,“ upozorňuje americká psychoterapeutka Jean Liedloffová v knihe Koncept kontinua.
Za príklad dáva umývanie riadu, kedy chce dievčatko pomáhať matke. Ak matka celý čas tŕpne, či dieťa nespadne zo stoličky, alebo či nerozbije tanier, tak k tomu s veľkou pravdepodobnosťou dôjde. „Ustrašený pohľad, myšlienka - len nech ti to nespadne, alebo sľub - pozor, spadneš!, to všetko protirečí detskému pudu sebazáchovy a imitačným sklonom, a nakoniec spôsobí, že dieťa poslúchne,“ hovorí Liedloffová.
Potvrdzuje to aj švédsky režisér a spisovateľ Kay Pollak, podľa ktorého ľudské podvedomie nepozná slovo „nie“. Ak teda poviete: „Nespadni do tej jamy na kraji cesty!“, dieťa si to vyhodnotí, že je tam jama, do ktorej má spadnúť. Ako ho teda pred jamou vystríhať? „Choď rovno po strede cesty, prajem ti veľa šťastia,“ radí Pollak v knihe Žiadne stretnutie nie je náhodné.
Ľudia, vrátane malých detí, majú navyše v rámci pudu sebazáchovy vrodené schopnosti rozpoznať nebezpečenstvo sami. Podľa Liedloffovej im treba len veriť, nepochybovať o tejto schopnosti.
Za príklad dáva Yequánskych indiánov, ktorí nechávali svoje maličké deti chytať do rúk nože ostré ako britva, alebo sa hrať s horiacimi polienkami. „Nielenže si neodrezali prsty, oni si ani trochu neublížili... nespálili si vlasy, ani nikoho nepopálili...“
Liedloffová to pripisuje rozloženiu zodpovednosti. „Deti západnej civilizácie skoro vôbec nevyužívajú svoje schopnosti dávať na seba pozor, väčšinu zodpovednosti za nich preberajú dospelí,“ vysvetľuje v knihe. Dieťa podľa nej tak stráca za seba samého zodpovednosť. A to práve do takej miery, do akej ju za neho preberajú ostatní.
„Poznám tú knihu, aj opisované prípady,“ hovorí mamička Lucia, ktorej sa však indiánske praktiky nie celkom osvedčili. „Skúsila som teda zodpovednosť nechať na poldruharočnom synovi, ktorý stál na kraji bazéna. Na nič som ho neupozorňovala, dúfala som, že nebezpečenstvo podvedome rozpozná. No samozrejme - do bazénu spadol. Ešteže som bola na to pripravená a okamžite som ho vytiahla...“ Nechala mu na hranie aj nožnice, ktorými si síce neublížil, Lucia to však pripisuje skôr šťastnej náhode než podvedomej opatrnosti svojho syna. Lucia však pripúšťa, že možno podvedome očakávala, že jej syn počas hry do toho bazéna spadne.
Vybudovať si dôveru v to, že dieťa je schopné sa samé ochrániť, je pri našich tradíciách a vnímaní bezpečnosti detí, dosť náročné, pripúšťa aj Jean Liedloffová. Tvrdí dokonca, že je to jeden z najťažších krokov.
Aj preto zrejme väčšina ľudí zostáva pri dlhoročných praktikách západnej civilizácie – radšej deti kontrolovať a - vystríhať.
