Odvážne a samostatné dieťa potrebuje cítiť podporu u rodičov.
Foto: shutterstock.comTu je päť vecí, ktoré robíme naopak:
Nútime dieťa poslúchať a potom od neho chceme, aby malo vlastnú hlavu
Pekne seď, neodvrávaj, potichu sa hraj... Pokynov, ktoré z neho majú spraviť „dobré dieťa“, sa dieťa napočúva neúrekom. Neustále napomínanie a kontrola, či sa dieťa chová podľa predstáv rodiča častokrát zabezpečí, že sa správa ukážkovo a ostatní takého „vychovaného“ potomka závidia. Čo sa však deje v jeho vnútri? Tam môže zostať vystrašené, zmätené a s úplne opačným názorom. Ak však dospelí podmieňujú svoju lásku poslušnosťou dieťaťa, ono sa zžije s tým, že musí robiť, čo mu druhí kážu, aby ho mali radi, uznávali ho a akceptovali. A ťažko potom od neho čakať, že bude mať vlastný postoj, smelo povie svoj názor, nedá sa strhnúť kolektívom, dokáže sa vzoprieť tlaku väčšiny, či sa bude riadiť vlastným vnútorným presvedčením.
Malé deti učíme samostatnosti a starším chceme kontrolovať každý krok
Nech si nezvyká byť na rukách ani spať v rodičovskej posteli. Nech sa nebojí cudzích ľudí, nech nedostane všetko hneď, ako zaplače... Veľké omyly vo vzťahu k bábätkám. Strachy, ktoré nám podsúvali naše mamy, že bábätko rozmaznáme, ak ho nenaučíme samostatnosti, sú úplne zbytočné. Bábätko totiž nemožno rozmaznať. Bábätko má od prírody danú potrebu matkinej blízkosti vo dne, v noci, potrebu upokojiť sa na prsníku, potrebu naviazať sa na jednu osobu, ktorou je najčastejšie matka. Ak sa mu potreba naplní v prvých mesiacoch života, nebude sa jej dožadovať v tých ďalších. Platí totiž, že čoho má dieťa dostatok, to si nepýta. V neskoršom veku chce celkom prirodzene objavovať okolitý svet, a ak potrebuje, vráti sa k matke – napiť mlieka, poláskať, uistiť sa, že je tu stále preňho. U nás sa to však robí naopak. Bábätká odkladáme a staršie deti chceme pri objavovaní sveta kontrolovať na každom kroku. A pritom sa sťažujeme, aké je náročné mať deti, pretože bábätká plačú a za tými staršími treba behať. Nuž – netreba. Plňme bábätkám potreby, nebudú plakať a nechajme staršie skúmať svet samostatne. Spokojní budeme všetci.
Robíme veci za dieťa, a potom chceme, aby sa o seba vedelo postarať
Daj, zapnem ti to, ponáhľame sa. Nechaj, ja to umyjem, aby to bolo naozaj čisté. Neber to do ruky, porežeš sa! Kto by si po takýchto každodenných vetách veril, že niečo dokáže? Deti treba nechať, aby skúšali činnosti dospelých, aj keď to robia, samozrejme, nedokonale. Že si oblečie sveter naopak? Alebo na umývadle, ktoré umylo, zostanú fľaky? Nevadí. V začiatkoch nikto nie je perfektný. Ale inak sa to nenaučí. Pochopiteľne, ak si dieťa na niečo netrúfa, prípadne vyžaduje našu pomoc, vyhovejme mu. Všetko má svoj čas. Ale ak niečo skúša samé, nechajme ho, aj za cenu nepodarku.
Pestujeme v deťoch strachy a žiadame od nich odvahu
Nelez tam, spadneš. Pozor, že nezablúdiš. A nebojíš sa ísť sám? Aj keď sa vraví, že odvážny je ten, kto prekonal svoj strach, stačí, ak dieťa bojuje s tými zábranami, ktoré má vrodené. My dospelí však svojimi vlastnými obavami v deťoch často len zbytočne vyvolávame ďalšie. Ak si dieťa trúfa vyliezť na strom, treba ho nechať. Buď tam vylezie, alebo po prvých troch krokoch zistí, že sa na to necíti, a samé zíde dolu. Český herec Jaroslav Dušek v jednej televíznej debate opisoval príhodu so svojím vnukom na dovolenke pri mori. Počas výletu dospelí skákali z lode do mora a vnuk to chcel vyskúšať tiež. Jaroslav Dušek spomínal, ako ho v prvom momente chcel upozorniť, že je to veľká výška, zdržal sa však a povedal, že ak chce, nech ide. Vnuk bez problémov skočil a o rok neskôr na inej dovolenke už skákal do vody z ešte vyššieho mosta.
Kupujeme im čokoládky a chceme, aby sa zdravo stravovali
Keď budeš dobrý, dostaneš sladkosť. Sladké je chutné, ale ak deťom sladkosť podsúvame ako niečo viac než je normálne bežné jedlo, ťažko sa dočkáme toho, že pri výbere medzi jablkom a čokoládou dieťa zvolí jablko. Zásada pri stravovaní je jednoduchá – ak nechceme, aby deti niečo jedli, neponúkajme im to. Ani pri výnimočných príležitostiach.
