Niekedy sme to my rodičia, kto má problém, nie naše dieťa.
Foto: shutterstock.comZväčša sú dôvodom naše vlastné traumy alebo presvedčenia, že sa dieťa „musí“ správať podľa našich predstáv. V skutočnosti je však dôležité, aby deti u nás cítili emocionálne zázemie, pochopenie a mali v nás dobrý príklad ako vzájomne komunikovať a riešiť problémy. Naše nadmerné snahy o ich formovanie sú zbytočným bojom, ktoré často končia opačne než mienime. A tu možno hovoriť už o toxickom rodičovstve. Na čo teda pozor?
Emocionálna manipulácia. Patria sem hrozby, citové vydieranie (budem smutná, ak to nespravíš, urob to kvôli mne) alebo iné vydieranie (zakážem ti ísť ku kamarátovi, ak...), prostredníctvom ktorých sa u detí snažíme dosiahnuť želaný efekt. Dieťa sa síce zväčša podriadi, nežije však vlastný život, neustále plní zámery iných, čo si často prenáša i do dospelosti.
Nadmerná kontrola. Od oblečenia až po plnenie povinností či trávenie voľného času. Väčšina rodičov to robí, pretože sa o dieťa bojí, resp. mu nedôveruje. Dieťa však potrebuje vlastnú nezávislosť, aby získalo pocit sebavedomia a identity.
Nepreukazovanie emócií. Nebojte sa povedať dieťaťu, že a ako veľmi ho ľúbite. Ani objatí nie je nikdy dosť. Deti to potrebujú, aby sa cítili milované, prijímané, skrátka boli vo svojej koži. Ak sa toho dieťaťu nedostáva, možno hovoriť o ignorovaní základných potrieb ako je potreba lásky, podpory a bezpečia. To môže viesť k vážnym psychickým problémom a traumatizácii.
Kritika a hanobenie. Kritika môže byť konštruktívna, ale ak je častá a zraňujúca, môže mať ničivý vplyv na psychické zdravie dieťaťa a jeho dôveru v seba, vlastné schopnosti.
Nerešpektovanie hraníc. Súvisí to s potrebou rodičov mať všetko pod kontrolou a nedostatočnou dôverou voči dieťaťu. Aj v takom prípade dieťa necíti dostatočnú slobodu, priestor a to, že si ho ostatní cenia.
Príkazy a pokyny. V zdravom rodinnom prostredí by mal byť vzťah medzi rodičom a dieťaťom založený na vzájomnom rešpekte a podpore. Rodič by nemal jednať z pozície silnejšieho – aj keď, samozrejme, on je tým „vodcom“, ktorý má ísť príkladom. Mal by však zostať práve pri tom príklade, ktorý dieťa bude dobrovoľne napodobňovať, nie pri príkazoch „Urob to, lebo som povedal!“
Porovnávanie súrodencov. Áno, aj to je znak toxického rodičovstva. Každý človek je jedinečný, má svoje prednosti a slabšie stránky. Nemôžeme sa snažiť vtesnať deti do rovnakej šablóny len preto, že majú rovnakých rodičov. Ak tak robíme, napríklad poukazovaním na prednosti jedého súrodenca, ničíme individualitu druhého a budujeme pocit menejcennosti a možno i vzájomnej súrodeneckej nevraživosti.
Popieranie emócií. Ak rodič ignoruje alebo bagatelizuje emócie svojich detí, môže to viesť k pocitu nepochopenia a odmietnutia. Hoci to niekedy robíme preto, že chceme deti rozveseliť alebo zbaviť negatívnych pocitov, metóda popierania jednoducho nefunguje. Rovnako zlé je, ak deťom zakazujeme prejavovať emócie ako plač či hnev, bez ohľadu na to či zákazmi alebo manipuláciou typu „ak nebudeš plakať, kúpim ti nanuk“.
Izolácia od vonkajšieho sveta. Áno, môžeme si myslieť, že svet je zvrátený, zameraný na spotrebu a falošné hodnoty, môžeme si myslieť, že kamaráti našich detí im ukazujú méty, ku ktorým ich my nechceme viesť, izolácia však problém nevyrieši, len oddiali. Dieťa musí byť v kontakte so svetom, v ktorom žije, nájsť si v ňom vlastný priestor a vlastnú cestu. I za cenu pár kopancov, chýb a problémov, ktoré človeka formujú celý život.
Tlak na výkon. Možno chcete mať z dieťaťa šampióna, inžiniera, lekára, neznamená to však, že to chce aj samotné dieťa. A ak aj áno, nezabúdajte na to, že sa cení snaha, nie výkon. raz to vyjde, inokedy nie, taký je život. Cesta je cieľ. Tlak na výkon dieťaťu zväzuje ruky, spôsobuje nadmerný stres a berie radosť z činnosti samotnej.
Pasívna agresivita. Patrí sem napríklad trest mlčaním, alebo ignorovanie prítomnosti dieťaťa v miestnosti. Dospelí si tým však riešia zväčša svoje potreby či komplexy, so skutočným riešením problému to má pramálo spoločné. U dieťaťa takéto správanie vyvoláva akurát tak frustráciu a zmätok.
Nedostatok slobody prejavu. „Teraz hovoria dospelí, ty mlč!“ Ak dieťa nesmie vyjadrovať svoje názory a pocity, opäť sa to negatívne podpíše na ich sebavedomí a vnímaní sebahodnoty.
Násilie a zneužívanie. V tomto prípade je to bez debaty veľký problém, ak niekto dieťa bije či sexuálne zneužíva. Patrí sem aj celkové násilie v rodine (napríklad ak jeden z rodičov bije druhého), neharmonická atmosféra plná napätia a hádok. Toto všetko spôsobuje traumy na celý život, ktoré si neraz vyžadujú aj odbornú pomoc.
