Zabudnite na „Nerob, nesmieš!“ Nastavte deťom hranice bez strachu a zákazov, 9 konkrétnych príkladov konverzácie

Patricia Poprocká, 12. februára 2024 o 07:05

Buďte k deťom láskaví, ale vytýčte im hranice, na ktorých trvajte. Táto výchovná rada odborníkov znie veľmi dobre a je bezpochyby užitočná, až na jeden háčik. Veľa rodičov nevie, ako tie hranice a ich dodržiavanie majú vlastne vyzerať. Nuž, takto:

Hranice vo výchove by nemali mať podobu príkazov, zákazov ani vyhrážok, naopak, aj v rámci nich by malo dieťa cítiť rešpekt a lásku rodičov.

Foto: Shutterstock.com

„Hranice môžu vo výchove fungovať, len ak vymedzujú čas a priestor, v ktorom môžeme, nie nesmieme, v ktorom máme príležitosť zažiť autonómiu namiesto bezmocnosti a tlaku,“ zdôrazňuje detská psychologička Jana Kubíčková, autorka projektu Tisíc tvárí radosti. Ako vysvetľuje v príspevku na sociálnej sieti, hranice nie sú požiadavka, čo musí urobiť dieťa, ale naopak: Znamenajú stanovenie toho, čo urobí rodič, ak sa s dieťaťom k istej situácii priblížia.

Nemajú mať podobu príkazov, zákazov, vyhrážok ani otázok typu: „Čo sme si povedali? Prečo to robíš?“

Jana Kubíčková uvádza konkrétne príklady vhodnej a nevhodnej komunikácie s dieťaťom pri určovaní a dodržiavaní hraníc.

NEVHODNÁ A VHODNÁ KOMUNIKÁCIA

„Nerob, nestláčaj ten gombík!“
„Tento jeden stlačiť môžeš, ostatné zakryjeme, aby sa prístroj nepokazil.“

„Okamžite vypni televízor!“
„Keď skončí táto časť, televízor vypneme. Môžeme si potom čítať alebo sa zahrať.“

„Musíš sa obliecť, musíme už odísť.“
„Ak sa vychystáme včas, môžeme stihnúť autobus a zažiť alebo vidieť niečo pekné. Myslíš, že to zvládneš sám alebo ti mám pomôcť?“

„Prestaňte sa už biť! Okamžite sa upokoj!“
„Toto súrodenca bolelo. Pôjdem s ním teraz vedľa, nabudúce skús dať najavo svoj hnev inak, chápem, že si nahnevaný.“

„Prestaň skákať. Stačilo! A dosť!“
„Môžeš ísť skákať sem.“

„Nesmieš! Nechytaj to!“
„Je to krehké, môžeš to rozbiť, dáš na to pozor?“

„Tam nechoď. Stoj!“
„Chápem, že by si tam chcela, môžeme sa teraz hrať tu alebo sa ísť prejsť. Čo by si radšej?“

„Teraz nemôžeš hovoriť. Neskáč mi do reči. Buď ticho!“
„Rada ťa vypočujem, keď dohovorím.“

„Keď neprestaneš, vezmem ti to.“
„Môžeš ísť vedľa, keď nebudeš zlostiť súrodenca, môžeš sa s tým hrať ďalej.“

„Hranice nie sú niečo, čo má dieťa slepo poslúchať, ale čo má možnosť preskúmať a samé si vybrať ako lepšiu možnosť,“ uzatvára Jana Kubíčková s tým, že niekedy navyše nie je zlé všetky tieto hranice nepotrebovať vôbec, pretože „nám v danej chvíli neslúžia alebo nie sú v možnostiach dieťaťa, prípadne by ich cena bola príliš vysoká.“

Viac o hraniciach si môžete prečítať v jej príspevku na tomto linku.





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >