Za vzdorovité správanie u detí si žiaľ často môžeme sami.
Foto: shutterstock.comAutori kultovej knihy o výchove Rešpektovať a byť rešpektovaný (vyšla v češtine) dali dohromady 15 najčastejších viet, ktoré by si rodičia mali v komunikácii s deťmi zakázať. A radšej si zakusnúť do pery, než ich vypustiť z úst. Nič totiž nevyriešia, ani neprinútia potomka, aby sa správal „dobre“. Škody však napáchajú dosť, pretože ich efekt je práve opačný, ako zamýšľame.
Výchovu nevhodné komunikačné stratégie veľmi komplikujú, aj keď ich používame v dobrej viere. Medzi časté komunikačné fauly, ktorých sa treba vyvarovať, patria výčitky a obviňovanie, poučovanie, kritika, zákazy, pokyny a príkazy, nálepkovanie či porovnávanie s ostatnými deťmi. Aj manipulatívne techniky, keď sa snažíme v dieťati vyvolať pocit viny. Rodičovskou klasikou sú stále i zhadzovanie a irónia.
Aké vety v komunikácii s dieťaťom celkom určite nepoužívať?
1. Ty zasa (vždy, nikdy, stále)…! Ak by si aspoň…! (výčitky, obviňovanie)2. Mal/a by si si uvedomiť, že… (poučovanie, vysvetľovanie, moralizovanie)
3. Toto si urobil/a zle! (kritika, zameranie na chyby)
4. Ja kvôli tebe… (lamentovanie, citové vydieranie)
5. Nerob to, pretože sa ti stane… (zákazy, varovania)
6. Z teba raz vyrastie… (negatívne scenáre, proroctvo)
7. On je taký… (nálepkovanie)
8. Urob… (pokyny)
9. Okamžite choď a urob…! (príkazy)
10. Prestaň, pretože…! Beda, ak…! (vyhrážky)
11. Krik na dieťa
12. Pozri sa na…, vezmi si príklad z … (porovnávanie, dávanie za vzor)
13. Ty snáď chceš…? Ty snáď nechceš…? (rečnícke otázky s manipulatívnym podtónom)
14. Ty si ale… (urážky, ponižovanie)
15. To je náš génius! To si sa teda vyznamenal! (irónia, zhadzovanie)
Rodičia, ktorí tieto vety používajú, si veľmi často uvedomujú, že rovnako sa s nimi zhovárali aj ich rodičia či prarodičia. „Vtedy nám boli nepríjemné a dokonca protivné a ako deti sme si možno sľubovali, že toto svojim deťom nikdy hovoriť nebudeme. Po rokoch, ako dospelí, ale počujeme z vlastných úst rovnaké slová a dokonca rovnaký tón, ktorý sme v detstve tak neznášali. Pamätáme si, že na nás to veľmi neúčinkovalo, vidíme, že to neúčinkuje ani na naše deti, a predsa to vyslovíme,“ upozorňujú autori knihy, psychológovia Pavel Kopřiva, Jana Nováčková, Dobromila Nevolová a Tatjana Kopřivová.
Prečo to robíme? Dôvody sú tri. Po prvé, naše vlastné detstvo, pretože to, čo vnímame a čo sa učíme v tomto období, potom často automaticky preberáme aj do vlastného života. Po druhé, náš emocionálny stav, keď kvôli únave, vyčerpaniu, psychickému napätiu či správaniu dieťaťa, ktoré nás hnevá, reagujeme pocitovo a prestávame sa na situáciu pozerať s nadhľadom a rozumom. A do tretice, nepoznáme iné spôsoby, ako na deti reagovať.
Ak chceme komunikáciu s dieťaťom zmeniť, uvedomme si, ako sa asi môže cítiť, keď sa s ním takto rozprávame. Predstavme si, čo by sme asi na mieste detí chceli počuť my. Zároveň vždy vnímajme aj svoj vlastný emocionálny stav a snažme sa postarať v prvom rade sami o seba, aby naše rozpoloženie nemuseli odnášať deti. Správajme sa k nim ako k dospelým. Slušne, dôstojne a s úctou. Je na šikovnosti každého rodiča, aby zvolil také komunikačné metódy, ktoré mu pomôžu vybudovať si s dieťaťom pevný a láskyplný vzťah.
