Nedajte sa vtiahnuť do vzájomných sporov.
Foto: Shutterstock.comAká je obvyklá reakcia, keď dieťa prednesie zraňujúce hodnotenie smerom k rodičom? Urážku vrátia späť: „A ty si myslíš, že si múdry? Pozri sa na svoje známky škole!“ Prípadne: „Tak my sme už starí a vyzeráme zle? Zato ty si ozajstná krásavica!“ Vzájomné útočenie na vzhľad či schopnosti samozrejme k ničomu dobrému nevedie. Rodičia by si mali v prvom rade uvedomiť, prečo sa dieťa takto správa. Jedným z možných vysvetlení je, že hľadá svoju vlastnú identitu a snaží sa ju nájsť práve vo vymedzení sa voči rodičom. Veď aj dospelí často kritizujú ostatných ľudí v snahe cítiť sa lepšími.
Ďalšie vysvetlenie ponúka psychiater Patrice Huerre vo svojej knihe „Nehovor so mnou týmto tónom - Pomoc rodičom, ako porozumieť dospievajúcim deťom a ako sa s nimi baviť“ (vyšla v češtine). „Tým, že nás dieťa provokuje, skúša, čo všetko ako rodičia vydržíme. Očakáva od nás odpoveď, ktorá mu poslúži ako vzor. Naša reakcia má pre neho cenu príkladu. Keď mu ukážeme, že sme síce dospelí, citliví a zraniteľní, ale z úcty k nemu aj k sebe odmietame akceptovať jeho pubertálne neprístojnosti, dávame mu tým celkom určite odpoveď, ktorú očakával,“ myslí si odborník.
Dieťa na rodičov v skutočnosti neútočí, aby ich urazilo alebo im ublížilo. Ak si toho budú vedomí, môžu na slovné výboje potomka reagovať pokojne a sebavedomo. Niekedy pomáha neurobiť nič, nejsť do ďalšieho vyčerpávajúceho sporu, na konci ktorého je pocit krivdy na oboch stranách. „Môžete robiť, že ste nič nepočuli, pokrčiť ramenami, nechať po sebe poznámku stiecť ako kvapku po navoskovanom plátne,“ radí psychiater. Dáte tým najavo, že sa vás „reči“ dieťaťa nedotknú a nepovažujete za podstatné reagovať. Zvyšujete tak šancu, aby sa potomok nad svojimi slovami zamyslel. Nie vždy sa však dá takto nereagovať: „Nie sme navoskované plátno a nakoniec vždy príde chvíľa, keď sa staneme premokavými, vybuchneme, a tým nad situáciou strácame kontrolu.“
Ako teda reagovať vo chvíli, keď dieťa spustí svoju „oprávnenú kritiku rodičov“? Francúzsky psychiater radí pomerne použiť nečakaný trik, ktorý vezme dieťaťu vietor z plachiet: „Môžete staviť na kartu humoru, ktorý vždy zaberá vynikajúco.“ Teda napríklad na slová dcérky, že je oveľa múdrejšia aj krajšia ako vy, odpovedajte zvesela: „Áno, som škaredá a lepšie to už nebude. Ako sa na mňa môžeš vôbec ešte pozerať?“ Ak vám syn povie, že „ako každý dospelý hovoríte hlúposti, ktoré sa už nedajú počúvať“, môžete kontrovať: „Veru tak, synu, musím sa nad sebou zamyslieť, tiež mám v poslednej dobe pocit, že mi to príliš nemyslí, ale sľubujem, že sa polepším.“ Uvidíte, že ak nebudete na deti reagovať rovnako kriticky ako ony na vás, postupne ubudne vzájomných útokov.
Samozrejme, ak vám kritika tínedžerov prekáža a považujete ju za nespravodlivú, môžete sa o tom vo vhodnej chvíli vážne porozprávať. Len nepoužívajte starú známu vetu: „Uvidíš, keď budeš mať vlastné deti a ony ti povedia niečo podobné, vtedy všetko pochopíš.“ Pretože po takom skonštatovaní bude celkom určite nasledovať prevrátenie očí a ste presne tam, kde ste už raz boli.
