Radšej dlhšie, ale bezpečne.
Foto: shutterstockStačilo pár sekúnd a dnes by som to už nepísala, celý môj život by bol naruby. Mala som šťastie, neuveriteľné šťastie, stáli pri mne asi všetci ochrancovia, akí existujú, veci sa vyskladali tak, ako sa vyskladali.
Čo sa stalo? Varila som obed, bežná sobotná rutina. Nie som zástancom toho, aby žena trávila väčšinu voľného dňa v kuchyni, tak si často pomáham výdobytkami modernej techniky, v tomto prípade šlo o tlakový hrniec. (Podotýkam, že z tých drahších, od značky, ktorá sa nepredáva bežne v obchodoch, ale sľubuje údajnú „doživotnú záruku“.) Neoceniteľná pomôcka pri varení strukovín, v túto sobotu som varila fazuľu.
Vždy som mávala pred množstvom nahromadenej pary pod pokrievkou rešpekt, deti som od sporáka často posielala preč, ale len do tej miery, aby sa nepribližovali do bezprostrednej blízkosti tlakového hrnca a nenakláňali sa nad neho. Občas sa mi totiž stalo, že vypustil paru bokom, najmä ak bol plnšie naložený. A hoci som už za tie roky som vedela odhadnúť, čoho koľko znesie, aj tak – istota je istota. Pozor som si dávala i pri spomínanej fazuli, aby som to s množstvom neprehnala.
Fazuľa sa varila, ja som pripravovala druhé jedlo, umývala riad a občas mrkla na pokrievku, kde sa kontrolná ručička približovala k zelenému, teda optimálnemu poľu. „Fajn,“ pomyslela som si a venovala sa ďalej vareniu rizota. Akurát bol čas na pridanie zeleného hrášku, tak som sa preň vybrala do mrazničky, vzdialenej na pár krokov. Ako som ju zatvorila, ešte otočená chrbtom k sporáku, ozval sa výbuch.
Pocítila som na ramene horúcu vodu a pozerala na deti, ktoré preľaknuté pribehli vedľa z izby, že čo sa stalo. Potom som to zbadala. Hrniec na sporáku bol úplne prázdny, fazuľa roztrieštená po celej kuchyni, kamkoľvek človek pozrel, vrátane plafónu, rovnako všade voda. Prikrývka na kuchynskej linke rozbila hlinené dózy, ako na ne ťažká dopadla, gumu z nej vystrelilo na opačnú stranu. Tlak bol taký silný, že povytláčal ešte aj prach nahromadený v tenkých špárach nábytku.
Keby, keby...
Najprv som bezmyšlienkovite automaticky vypla sporák, odsunula hrniec nabok a – potom mi došlo. Keby som práve v tej chvíli nešla pre hrášok, schytala by som to všetko rovno na seba, priamo v epicentre. Už som sa mohla zvíjať s popáleninami a ťažkými poraneniami tváre, možno by som bola v bezvedomí. Čo by robili deti? A čo keby mi zvykli v kuchyni pomáhať tak ako zvyčajne, pri varení sa totiž často a radi motajú...? Škoda pomyslieť.Musela som predýchať a zaplavil ma pocit nekonečnej pokory a vďačnosti. Za to, čo mám, za to, že môžem ďalej žiť svoj život, ktorý ma občas teší, občas rozplače, za to, že sa môžem ďalej slobodne hýbať, že môžem stráviť sobotu i ďalšie dni tak, ako si zariadim, že nemusím v nemocnici bojovať o život seba alebo svojho dieťaťa.
A samozrejme, posúvam skúsenosť ďalej. Dnes už viem, ako veľmi vie byť tlakový hrniec nebezpečný. Ako v sekunde, keď to vôbec nečakáte, môže byť zrazu všetko ináč. Dokonca i doma, kde si poviete, že tu sa človeku nemôže nič stať.
Zlyhanie materiálu? Vyššia moc? Neviem. Čo však viem, že nie vždy sa to môže skončiť s jedným pľuzgierom na ramene ako v mojom prípade. Preto je môj odkaz jednoznačný – odložte tlakové hrnce a varte bezpečne. Radšej stráviť v kuchyni hodinku dve navyše, ako potom dlhé mesiace chodiť po nemocniciach s tým, že váš dovtedajší život je nenávratne preč.
