Blízkosť, istota a bezpečie. Spoločný spánok s rodičmi prospieva bábätkám aj deťom vo vyššom veku. Dokedy potrebujú.
Foto: shutterstock.comKeď sa narodila naša Zoe, veľmi som chcela robiť všetko správne, aby sa dievčatko malo u nás čo najlepšie. Napriek cisárskemu rezu a počiatočným ťažkostiam s prisatím sa mi podarilo aj začať dojčiť, v pôrodnici nás však upozorňovali, že dieťa nesmieme nechať zaspať na prsníku, že si nesmie bradavku len dudlať , a že ho máme zakaždým ukladať spať do postieľky.
Dávalo mi to logiku – nech má dieťa vlastný priestor, nech sa lepšie vyspí a – nech si nezvyká... Prečo nezvyká? Nevedela som presne, asi som sa bála, ako mnoho čerstvých rodičov, že sa toto bláznivé obdobie s novorodencom nikdy neskončí, že už sa nikdy v noci poriadne nevyspím, že už snáď nikdy nebudem pánom svojho času a podobne. A že, ako ma varovala sesternica, budem mať problém neskôr dcérku zvyknúť na vlastnú posteľ a vlastnú izbu.
Ako mnoho čerstvých rodičov som vtedy ešte nevedela, že sú to zbytočné a neopodstatnené obavy. Všetko sa raz skončí i samé od seba, u detí zvlášť. Stačí, ak sa nasýtia toho, po čom bažia.
Z postieľky na posteľ a späť
Takže zásady nenechať spať na prsníku ani v mojej posteli som sa snažila aj doma striktne dodržiavať. V praxi to vyzeralo asi tak, že som Zoe večer po okúpaní dojčením uspala, preložila do postieľky a o nejaký čas – polhodinku, niekedy hodinku – opäť vyberala a opäť dojčila, lebo dievčatko, akonáhle precitlo, že je v postieľke a izbe samé, začalo mrnkať a plakať.To isté sa dialo v noci, keď som k nej musela vstávať, prekladať z postieľky na posteľ a potom zasa späť do postieľky. Najťažšie pre mňa bolo, ak v postieľke začala opäť plakať a ja som musela začať celú procedúru odznova. Nebudila sa často, dva-trikrát za noc, ale mne každé prebudenie bralo hodinu spánku, pretože kým Zoe zaspala, ja som bdela, čakala a sledovala, či spí dostatočne tvrdo, aby som ju mohla vrátiť do postieľky.
Raz som však takto počas čakania zaspala. Zoe samozrejme tiež. Dodnes vidím tie jej spokojné očká a milučký úsmev, ako na mňa ráno hľadela, keď sa zobudila vedľa mňa. Dobrý pocit z vyspatia však u mňa vzápätí vystriedala hrôza: Pozor, zvykne si! Ani tento milý zážitok teda nestačil na zmenu názoru na spoločné spanie v jednej posteli.
Všetko zmenila kniha
Čo sa týka dojčenia, tam som už na rady z pôrodnice dávno zabudla. Zoe som uspávala len na prsníku, ponúkala som jej ho pri každej nepohode, držiac sa rady mojej ďalšej kamarátky: „Keď to bábo na prsníku cíti teplo matky a do toho mu ešte tečie mliečko, tak jasné, že sa mu dobre spí. Prečo by som ho mala o to blaho oberať?“ Cítila som, že to takto funguje, Zoe je spokojná a ja som si rada cez deň tiež takto s ňou podriemala, dospala noc.Až keď mala asi osem mesiacov, dostala som od kamarátky známu knihu Koncept kontinua, kde autorka píše o svojich poznatkoch zo života indiánov, o dôležitosti nosenia a o biologicky danej potrebe spoločného spánku dieťaťa s matkou, prípadne s iným dospelým.
Presvedčilo ma to a odvtedy už Zoe nespala inde než v našej posteli. Milé rána a pohľady na spokojné dievčatko som si už vychutnala bez výčitiek svedomia, strach z „čo ak...?“ som jednoducho odložila bokom. Prioritou sa stalo, že moje dieťa dostáva, čo potrebuje, všetci sme spokojnejší, vyspatejší a akosi aj družnejší. Akoby sa spoločným spánkom nás všetkých troch upevnilo aj naše rodinné puto. Naozaj.
Pohoda s Aničkou
Keď mala Zoe dva roky, narodila sa jej sestra. Tu som to zobrala od začiatku z iného konca a celé toto materstvo bolo oveľa jednoduchšie. Anička s nami spávala od začiatku v posteli. Večer som sa ani nepokúšala niekam ju prenášať.Snažila som sa uspať obe dievky naraz, podľa času, aký potrebovala Zoe. Predsa len, Anička bola bábätko, spala a budila sa niekoľkokrát za deň. Do postele sme teda chodievali podľa Zoe. Aničku som dojčila, Zoe objímala druhou rukou. Keď obe zaspali, nechala som ich, sestričky, pri sebe. Keď sa následne o nejaký čas Anička zobudila, vzala som ju k sebe a mužovi do obývačky a začala ju kojiť. Zväčša si párkrát cucla a opäť spala. Spávala mi na hrudi alebo na rukách, niekedy sme obe ležali na gauči, ako prišlo.
Dodnes na tieto večery rada spomínam. Zdajú sa mi ako symbol dokonalej rodinnej pohody. Všetci spolu, spokojní dospelí, spokojne spiace deti.
Aj noci boli jednoduchšie. Nie žeby sa Anička nebudila, kdeže. Ale už som nevedela, koľkokrát ani ako dlho som bola v noci hore. Anička zamrnkala, ja som jej v polospánku dala prsník a obe sme spali ďalej.
Máme problém? Podľa toho, ako sa na to pozeráme
Takto to išlo celé mesiace, možno prvý Aničkin rok. Neviem už presne. Len viem, že čím bola staršia, tým menej sa budila a spánok prestal byť v našej domácnosti problém.Iste, pre niekoho môže byť problém, že jeho deti majú štyri a dva roky, a on stále nemá svoju posteľ len pre seba. Myslím si však, že ako problém to skôr vidia rodičia, ktorí so svojimi deťmi v útlom veku v jednej posteli nespali. Pre rodiča, ktorý od začiatku mal svoje dieťa pri sebe, je to prirodzené aj v troch či piatich rokoch. Tak, ako pre nás. Nevnímali sme to ako problém ani ako prekážku pre náš partnerský život. Bol to jednoducho fakt. Deti spia pri nás. A my si žijeme svoj každodenný život akoby nič. Hotovo.
Prirodzený odchod
No a ako to bolo s odchodom z našej postele? Jednoducho ako so všetkým ostatným. Zoe mala šesť, Anička štyri, keď začali mať svoje „tajomstvá“, svoje knižky, obľúbených plyšáčikov a vlastné hry. Detská izba, ktorú využívali iba na hranie, sa postupne stávala ich spálňou. Nebolo to tak, že by šibnutím čarovného prútika prešli do vlastných postelí. Stalo sa, že raz prespali „u seba“ celú noc, inokedy zahlásili, že idú spať do svojej izby, no potom si to rozmysleli a pýtali sa zasa k nám. Nechali sme to vždy na nich, ako chceli a potrebovali. Neraz im stačilo iba vedomie, že môžu, že majú dvere u nás stále otvorené. A nocí, kedy spali „u seba“ pribúdalo. Dokonca aj večerov, kedy zaspali samé. „Ty nechoď s nami, my samé chceme zaspať...“Dnes má Zoe sedem a Anička päť rokov a musím povedať, že mi je za tými spoločnými chvíľami, keď sme boli všetci v jednej posteli, občas aj ľúto. Bolo to pekné prísť večer do postele, kde si tým pravým detským spánkom spinkali naše princezné, ak som nevedela zaspať, chytila som jednu za ruku a aj spánok prišiel rýchlo...
Všetko je ale ako má byť. Deti rastú a ako tie malé potrebujú mamu, tak veľké zasa vlastné súkromie. Rodičom by som na základe vlastnej skúsenosti odkázala, aby sa pri dilemách, čo so spánkom detí, nenechali ničím zastrašiť, nepočúvali „múdre“ rady, aby si jednoducho išli za tým, čo im nahovára ich srdce. Žiadne „čo ak...“ riešiť netreba. Časom sa všetko vyrieši samé. Dajme malým deťom, čoho sa dožadujú, budú šťastnejšie, a my tiež. Alebo si predstavme seba na ich mieste.
