Pre Jána je jeho syn stredom sveta, všetko podriaďuje tomu, aby bol zdravý a spokojný. Ilustračné foto.
Foto: shutterstock.comSpomienky na ťažké roky sú stále živé, Jánovi sa i teraz tisnú slzy do očí, keď sa k nim vracia. Tá najhoršia? „Ako som stál s Jankom v noci na balkóne v desaťstupňovom mraze, lebo nemohol dýchať. To neprajem nikomu zažiť...“
Dnes je už našťastie všetko lepšie, aj keď nie vyhrané úplne. Jankovo zdravie sa zlepšuje, no musia na ňom pracovať ďalej, a k tomu ešte Ján rieši súdny spor o zverenie syna do starostlivosti s bývalou partnerkou. Ten sa ťahá už roky a hoci momentálne má Janka v opatere on, stále len na základe predbežného opatrenia. Bojoval oň dlho, zhruba päť rokov a nebyť jeho vytrvalosti, asi by bol len ďalším v skupine vymazaných rodičov, ktorí si dieťa vidia minimálne, možno vôbec. Ľahké to nebolo vôbec, naopak. A do toho ešte Jankove zdravotné problémy, ktoré sa zhoršovali a zhoršovali.
„Bol som naozaj na dne, boli dni, keď som už sám nevedel, čo mám robiť, či vyskočiť z okna alebo bojovať ďalej alebo čo. Ale Janko, myšlienka na Janka, že mu musím pomôcť, to ma hnalo ďalej. A podpora mojej mamy, samozrejme. A mimovládnych organizácií, bez ktorých by som to asi nezvládol. Tie mi nesmierne pomohli a stále pomáhajú v tej spleti právnických kľučiek,“ hovorí Ján.
Jeho príbeh kopíruje príbehy mnohých rozídených párov, v ktorých na nezhody dospelých doplácajú deti, a v ktorých sa jeden z rodičov musí domáhať práv súdnou cestou. „Žili sme v zahraničí, tam sa aj Janko narodil. Po narodení som tam ja ešte ostal zarobiť ďalšie peniaze, partnerka so synom sa vrátili na Slovensko,“ začína rozprávanie Ján. Tu začali problémy. Ján spomína, ako od neho pýtala stále ďalšie a ďalšie peniaze, akože na syna, a keď on odmietol posielať eurá, ona jemu odmietala kontakt so synom. Dokonca sa bez jeho vedomia presťahovala do susedného mesta.
„Prišiel som domov a nevedel som, kde sú. Našťastie neodišli ďaleko, len pár kilometrov ďalej.“ (Vzhľadom na citlivosť prípadu a trvajúci súdny spor neuvádzame skutočnú identitu ani konkrétne miesta, máme ich v redakcii.)
Kolotoč byrokracie
Janka získala do starostlivosti jeho mama na základe predbežného opatrenia súdu. „V žiadosti uviedla, že som ju napadol, čo nebola pravda, nik sa ma nič nepýtal, len som dostal papier,“ spomína Ján. Tým sa začal dodnes trvajúci kolotoč – opatrení, dohôd, stiahnutých dohôd, nových podaní, nových opatrení... „Šlo to ako na bežiacom páse, písaval som niekedy aj každý druhý deň. Raz na súd, raz na úrad práce, raz na políciu...“ Zväčša márne, súd sa najčastejšie zmohol akurát tak na nič neriešiace rozhodnutie v štýle, že „súd apeluje na matku“ a v podobnom duchu končili aj moje podania na ďalšie inštitúcie.“Jána najviac trápilo synovo zdravie, ktoré sa časom zhoršovalo, a ktoré podľa neho jeho matka zanedbávala. „Janko škúlil, stále výraznejšie, okuliare však nenosil. Tieklo mu z nosa, aj to vyhodnocovali, že to je u detí normálne. Nerozprával, nič, vôbec nič, a to mal dva roky, ani to nik neriešil. Ja som vedel, že treba ísť za lekármi, no bol som s ním len každý druhý víkend a bývalá partnerka mi len prikyvovala, že pôjde, resp. že bola, no na Jankovom zdraví to nebolo vidieť, naopak.“
Bolo obdobie, keď sa Ján so synom nevídal vôbec, bývalá partnerka mu to neumožnila, márne boli podania na súdy i jeho žiadosti. „Trvalo to asi rok. Chodieval som aspoň pred škôlku alebo k lekárke, keď som vedel, že majú prísť na kontrolu. Aj to sa lekárka čudovala, prečo sa pýtam na termíny jej, keď o tom predsa už informovala matku... Napokon som to zahral tak, že ju, bývalú partnerku, akože mám rád, aby som mohol byť s Jankom aspoň chvíľu. Tak mi ho znova začala dávať...“
Z alergie astma
Po čase sa Jánovi podarilo s Jankom zájsť k lekárke, ktorá ich poslala okamžite na ďalšie vyšetrenia. Tie okrem iného ukázali, že dieťa má silnú alergiu na zvieratá a roztoče. „U bývalej partnerky v byte chovajú zvieratá a kým tam Janko býval, mal neustále problémy, ktoré sa rokmi zintenzívňovali. „V stredu bol na imunológii, v piatok už v nemocnici na kyslíku. Tam ho dali ako-tak dokopy, aby sa zas vrátil do prostredia plného zvierat...“ spomína Ján na obdobie spred dvoch rokov. Jankovi napokon alergia prerástla do astmy, z dioptrií 2,5 boli zanedlho 4,5, k tomu mentálne zaostávanie, problémy s rečou... Dodnes plynule nerozpráva, kvôli čomu má aj odklad školskej dochádzky.„Za to všetko môže podľa mňa aj úrad práce ako orgán sociálno-právnej ochrany detí, aj súdy, že nekonajú. Keď súd vydá rozhodnutie, že „apeluje na matku“, ktorá prisvedčí, že koná podľa toho a nič sa nemení, naopak, synovi sa zdravie zhoršuje, aký to má význam?“ mieni Ján.
Konečne spolu
Keď s Jankom bolo zle, hospitalizácie sa opakovali a jeho matku pristihli opakovane s alkoholom za volantom, súd vyhovel Jánovej žiadosti a na základe predbežného opatrenia mu syna zveril do starostlivosti. S matkou sa Janko stretáva každý druhý víkend, zdravie sa mu zlepšilo a z diaľky vyzerá byť všetko v poriadku.„K mame Janko chodieva pravidelne, chcem, aby mali dobrý vzťah. Je to predsa jeho matka a dieťa matku potrebuje, potrebuje ju mať rád. Ale stále, keď od nej príde, dáva sa pár dní dokopy, pretože tie domáce zvieratá majú v byte stále a jemu to stále škodí... Aj mu vravím, nehraj sa so zvieratkami, keď si u mamy, no ale zakážte dieťaťu... Nehrá sa so zvieraťom, ale ľahne si k nemu...“
Hry Janko obľubuje, napokon, ako každé dieťa. Ilustračné foto.
Foto: shutterstock.comJán sa o syna príkladne stará. Jeho život – to je vlastne len práca a – Janko. Robí údržbára v jednom podniku a hoci nezarába veľa, nesťažuje si. „Veľmi si vážim, že mi vychádzajú v ústrety, keď potrebujem ísť s Jankom na nejaké vyšetrenie, kontrolu a tak.“
Voľný čas, to sú tiež len chvíle s Jankom. „Všetko venujem Jankovi. Nemôžeme si veľa dovoliť, veľa nezarobím, na dovolenku napríklad nemáme, ale snažíme sa robiť, čo sa dá, najmä byť často vonku. Chodili sme na turistiku, tiež bicyklovať, kým bolo teplo – teda Janko, ja nemám bicykel, no aspoň som sa prešiel popri ňom...“
Veľa pohybu prináša výsledky v dobrom slova zmysle. „Zo začiatku Janik prebehol vonku 20 metrov, spotený, mokrý, hovorím – to nemá zmysel, poďme domov. Dnes behá aj tri hodiny, čo som veľmi rád. Máme doma aj stolný hokej, stolný futbal. Okrem toho pozeráme rozprávky, čítame si spolu, vypracuvávame úlohy od logopedičky, cvičíme aj cvičenia na oči, čo nám dáva očná doktorka – skrátka všetko, čo treba. Chcem ho pritom aj nejako zabaviť, aby to nebral len ako samé povinnosti, drezúru,“ vyratúva Ján.
Ešte nie je koniec
Za ten viac než rok pri otcovi sa Jankovi zastabilizoval zrak a obaja usilovne pracujú na Jankovej reči, aby mohol v septembri čo najľahšie do školy. Pod kontrolou je i astma, napokon, Ján dôkladne dbá, aby syn nebol vystavený škodlivému prostrediu. Keď je Janko každý druhý víkend u mamy, on usilovne upratuje byt, aby minimalizoval všetky alergény, ktoré Jankovi môžu škodiť. „Možno si pospím o hodinku dlhšie, ale potom len upratujem, periem a tak.“Toto obdobie so synom je pre Jána po dlhých rokoch z tých stabilnejších, kedy sa všetko zdá byť v poriadku, aspoň dočasne. „Cítim sa unavený, ale šťastný,“ konštatuje. Zároveň si ale uvedomuje, že si ešte nemôže definitívne vydýchnuť. „Viem, že ešte nie je koniec a bojím sa toho, čo príde. Čo zas vymyslí bývalá partnerka na súde a čo zas povie súd...“ Nie je však sám, v celej záležitosti mu pomáhajú mimovládne organizácie, s pomocou ktorých sú dnes s Jankom tam, kde sú. „Záleží mi na Jankovi, chcem preňho to najlepšie prostredie, v ktorom môže vyrastať a byť zdravý.“
