To je môj chlapec! Namiesto superlatívov radšej zdieľajte pocity dieťaťa.
Foto: shutterstock.comSlová chvály ničia podľa psychológov bezprostrednosť dieťaťa, a dokonca znižujú jeho sebadôveru. „Chváliť deti za správanie či úspechy vedie k tomu, že sa potom o niečo snažia kvôli pochvalám, a nie kvôli sebe,“ upozorňuje psychologička Naomi Aldortová. Dieťa následne začne svoje konanie podriaďovať tomu, aby bolo zasa pochválené. „Urobí čokoľvek, aby ste ho pochválili,“ spresňuje. Postupne vznikne dojem, ako keby jeho prijatie u rodiča bolo podmienené práve úspechmi. A ak sa dieťaťu niečo nepodarí, bude sa cítiť menejcenné.
Čo teda robiť? „Namiesto pochvaly reagujte na pocity, ktoré dieťa prejavuje, a zdieľajte s ním jeho radosť,“ radí Naomi Aldortová v knihe Vychovávame deti a rastieme s nimi.
Pochvalami za to, čo dieťa robí, navyše dávate najavo, že je to niečo výnimočné, náročné, skrátka nezvyčajné, čo by ste od neho nečakali. Ak chceme, aby sa pre nich niektoré veci stali normálne, je dobré im to dať aj takto najavo. Aj keď nás samozrejme poteší, že si napríklad dieťa upratalo izbu (kto by sa netešil?) je lepšie namiesto oslavného „Jéj, ty si taký zlatý, že si si tak krásne upratal izbu!“ jednoducho skonštatovať, ako krásne izba vyzerá, prípadne že sa cítite príjemne, keď vojdete do upratanej izby.
Ak sa vám dieťa snaží pomôcť, potrebuje, pochopiteľne, cítiť nejakú spätnú väzbu. Slová vďačnosti však namiesto hodnotenia postačia.
Rovnako opatrne treba postupovať aj pri chválach za nejaké úspechy. „To je skvelý výkon, z neho bude šampión!,“ síce dokonale vystihuje nadšenie hrdého rodiča, pre dieťa je to však stresujúce. „Môže sa báť, že nedokáže tieto vaše požiadavky splniť. A buď to vzdá vopred, alebo sa bude na tréningoch naháňať, len aby vám vyhovelo,“ vysvetľuje Naomi Aldortová. Hrozí tak, že dieťa prestane ten ktorý šport robiť pre seba, stratí skutočnú motiváciu. Robiť veci pre to, aby sa zavďačilo rodičom, prípadne plnilo ich predstavy, býva zdrojom detských úzkostí.
Rodič má podľa psychologičky dieťa akceptovať, nech je akékoľvek. Teda – žiadne plány, žiadne návrhy, žiadne očakávania. „Samotná vaša radosť z toho, aké dieťa je, a aké má nápady, je najlepším prejavom dôvery, ktorá oveľa skôr udrží jeho prirodzenú snahu vyniknúť,“ vraví.
Na to, aby dieťa ustavične povzbudzoval vpred, sú tu iní – učitelia, tréneri, vedúci krúžkov.
