Rozprávajte sa s deťmi o tom, čo vás trápi.
Foto: Shutterstock.com„Malé deti sú bytosti so silnou emocionálnou väzbou, žijú v emocionálnom svete ľudí, ktorí ich obklopujú. Vo veľmi útlom veku sú napojené na emocionalitu matky a ako postupne rastú a nadväzujú vzťahy s ostatnými ľuďmi, vytvárajú si väzbu aj k nim,“ popisuje argentínska rodinná psychoterapeutka Laura Gutmanová vo svojej knihe Materstvo a stretnutie ženy s vlastným tieňom (vyšla v češtine). To znamená, že hranica medzi emóciami detí a rodičov nie je zreteľná, prelínajú sa.
Čo cíti matka, sa prenáša aj na jej dieťa. To sa v pocitoch, ktoré k nemu prichádzajú, potrebuje vyznať. „Preto je tak dôležité, aby sme to, čo prežívame, pomenovali prostými a jasnými slovami,“ odporúča odborníčka. Veľkou chybou je, tváriť sa pred deťmi hrdinsky, hoci v skutočnosti sme psychicky na dne - a ešte dúfať, že si nič nevšimnú. Je to presne naopak, deti všetko vycítia.
Rodič sa mýli, ak si myslí, že to, čo sa mu deje, sa jeho potomka netýka. „My dospelí máme vo zvyku určovať, ktoré situácie je vhodné deťom vysvetľovať a do ktorých im nič nie je. Na základe svojej odbornej skúsenosti sa stále viac prikláňam k názoru, že neexistuje žiadna emočná situácia, ktorá by sa dieťaťa netýkala. Do všetkých sú veľmi silno vtiahnuté, aj keď si budeme nahovárať, že tomu tak nie je,“ je presvedčená terapeutka.
Podľa Laury Gutmanovej je ešte pred samotným úprimným rozhovorom s dieťaťom dôležité urobiť dve veci: správne rozpoznať, čo sa s nami deje (to často nie je vôbec jednoduché) a potom sa rozhodnúť, akým vhodným spôsobom naše pocity potomkovi sprostredkovať. Prvý bod pritom považuje za dôležitejší, pretože si vyžaduje, aby sme veľmi dobre poznali sami seba, uvedomovali si svoje pocity, neboli od nich odpojení, naopak vnímali spojenie sami so sebou. „Keď my dospelí považujeme nejakú situáciu za negatívnu či bolestivú, bránime sa ju pomenovať. Ak nie sme schopní priznať pravdu ani sami sebe, potom ju nemôžeme povedať ani svojim deťom,“ podotýka rodinná psychoterapeutka.
Informácie dávkujte a buďte citliví
Čo sa týka druhého bodu, neznamená to, že dieťa budete odteraz detailne informovať o úplne všetkom, čo vás trápi, to by ho mohlo ešte viac zneistiť a psychicky zaťažiť. Informácie treba dávkovať a prispôsobovať veku dieťaťa. Dôležité je, aby získalo aspoň základnú predstavu o tom, čo sa deje. Ak cítite smútok či zlosť pre rozpory s partnerom, skúste dieťaťu povedať: „Máme s tvojím otcom trochu iné názory na to, ako zaobchádzať s peniazmi, preto sa občas doma hádame, a to niekedy aj pred tebou, čo ma mrzí. Som smutná, že sa zatiaľ nedokážeme dohodnúť. Snažíme sa však nájsť riešenie, ktoré by vyhovovalo obidvom, veríme, že sa nám to podarí. Tak to už v živote chodí, že ľudia majú na veľa vecí rôzne názory, ale je dôležité pokúsiť sa o dohodu.“ Je veľmi dobré, ak sa vám do rozhovoru podarí dostať nádej či optimizmus, zároveň môžete dieťa poučiť všeobecne o vzťahoch medzi ľuďmi, to mu pomôže lepšie sa orientovať v živote.Veľmi vážne chvíle rodina zažíva, keď niekto zomrie či vážne ochorie. Aj v tomto prípade majú deti nárok vedieť pravdu a dostať primerané vysvetlenie. „V našom živote sa vyskytujú naozaj bolestivé situácie a chvíle beznádeje. To však neznamená, že by sme ich mali pred deťmi skrývať. Z našej strany je veľmi naivné klamať sami seba tým, že dieťa tomu aj tak nerozumie, nevie, o čo ide, nedochádza mu to. Ak budeme za takýchto okolností hovoriť o zástupných témach, spôsobí to v rodine len zmätok a utrpenie. V takých chvíľach sa dieťa cíti osamelo, pretože my dospelí sme ho vnútorne opustili,“ pripomína Laura Gutmanová s tým, že príčinou utrpenia potom už nie je len samotná náročná životná situácia, ale aj potom osamelosti, ktorý sa dostaví, keď sa každý s tým, čo prežíva, musí vysporiadať sám, bez účasti ostatných. „Zmysel rodiny však spočíva práve v tom, zdieľať navzájom to, čo prežívame, aby sa zmiernila bolesť a aby sme vo vzájomnej láske našli oporu,“ uzatvára Laura Gutmanová.
