Dieťa nezraníme, ak mu odmietneme jeho požiadavky, ale vtedy, ak ho nevnímame, vraví Katarína Winterová.
Foto: archív Kataríny WinterovejHovorí sa, že pravá rodičovská láska je tá bez podmienok – prijať a milovať dieťa také, aké je, so všetkými kladmi a zápormi. Nie je to v rozpore s tým, že rodič má dieťa aj viesť, posúvať vpred?
My ľudia si často zamieňame niektoré veci a emócie. Čo teda znamená „milovať bezpodmienečne“? Keby sme si to rozmenili na drobné, zistíme, že je to milovať niekoho bez toho, aby sme „odstránili“ nejaký jeho nedostatok. My rodičia milujeme svoje deti aj s ich chybami, aj s ich vymýšľaním a so všetkým, čo nás hnevá. A je to tak správne.
Je ale mylné si myslieť, že mi na dieťati nič nemusí prekážať. A že na to, aby som ho naozaj pravdivo milovala, musím ho vidieť bezchybné. Nie, dieťa je reálna bytosť ako my, má svoje silné aj slabé stránky. To, že ich akceptujem, prípadne že sa ich snažím okresať, vysvetliť, prijať, pracovať s nimi spolu s dieťaťom – to je bezpodmienečná láska.
Jedno teda nevylučuje druhé.
Prijímam dieťa celé, aké je a myslím, že to robí každý rodič (alebo sa o to pokúša). Zároveň to však nevylučuje to, že nám nejaká detská vlastnosť prekáža či nás irituje. To z nás ešte nerobí rodičov, ktorí iba „čiastočne“ milujú svoje deti. Bezpodmienečne milovať znamená v láske vychovávať a posúvať dieťa vpred.
Podľa výchovnej poradkyne Naomi Aldort, autorky známej knihy Vychovávame deti a rastieme s nimi, by sa dieťa malo cítiť doma slobodne, prijaté, nech je akékoľvek. Rodič mu má vytvárať zázemie, podporiť ho v jeho ceste. Na to, aby sa posúvalo vpred, má dieťa učiteľov a trénerov, tvrdí. Súhlasíte?
Keď sa na to pozriem z pohľadu nielen rodičovskej poradkyne, ale aj z pohľadu matky, vnímam, že ideálom je poskytnúť nielen bezpečné prostredie pre dieťa, ale práve aj tie zdravé nároky. Nebáť sa od dieťaťa vyžadovať. Samozrejme, že tréneri a učitelia majú úplne iné miesto v živote dieťaťa. Sú autoritou, vyžadujú, chvália, motivujú a posilňujú nadanie dieťaťa. To je nesmierne dôležité, aby každé dieťa malo aspoň jednu oblasť, v ktorej vyniká a je v nej naozaj dobré.
Na druhej strane si však myslím, že toto by mal robiť aj rodič. Podporovať, motivovať, rozvíjať a vyžadovať rozvoj silných stránok a nadania dieťaťa. Rozdiel je v tom, že každý, aj rodič, aj tréner to bude robiť úplne iným štýlom a spôsobom.
Akým?
Ja ako rodič mám iný prístup k dieťaťu, inú komunikáciu a úplne iný vzťah. Aj my rodičia tak nesieme zodpovednosť za rozvoj detí, iný je len spôsob, akým to robíme. Ponúkam dieťaťu nielen lásku, domov, vzťahy, ale záleží mi na tom, aby bolo dieťa v živote šťastné, aby sa rozvíjalo a našlo to, čo ho teší, v čom je dobré. Toto nie je len úlohou trénerov či učiteľov, aby dieťa napredovalo. Sú to spojené dynamiky prostredia (školy, krúžku a domova), ktoré majú spolupracovať pre dobro dieťaťa.
Ako by sa mal teda zachovať rodič napríklad v konkrétnej situácii: Dieťa chce zaspievať pieseň, no zaspieva ju falošne. Pochváliť, povedať otvorene, že je to zlé, alebo niečo medzi tým?
Toto je otázka, na ktorú sa ťažko hľadá odpoveď. A nie je jednoznačná, závisí od ďalších okolností: Aká je povaha dieťaťa? Aká je povaha rodiča? Aký štýl výchovy je v domácnosti? O aké dieťa sa jedná? Je to dieťa, ktoré sa rado predvádza a má silnú sebadôveru alebo je to dieťa, ktorému vyhovuje utiahnutosť, necíti potrebu „predvádzať sa“? To je dôležité vedieť.
Prečo?
Predstavte si, že dieťaťu v prvom prípade poviete, že tú pesničku zaspievalo s chybami. Aká bude jeho reakcia? Najpravdepodobnejšie mu krátkodobo pokazíte náladu, ale jeho život pôjde ďalej a o pár minút bude spievať veselo ďalej.
Ak však hodnotiacu vetu vyslovíte dieťaťu, ktoré nemá takú silnú sebadôveru a nie je si isté tým, čo dokáže, môžete ho takýmito slovami raniť. Hoci to tak nemyslíte, možno ste ho chceli len potiahnuť ďalej, aby sa snažilo, pre neho to môže byť stopka. Konečne sa odhodlalo niečo zaspievať a dostane takúto odozvu. Preto treba vnímať povahu dieťaťa a atmosféru, štýl akým mu to poviete a prečo mu to hovoríte.
Ja sama mám doma dieťa, ktoré keď sa začalo učiť hrať na klavíri, „museli“ sme doma každé jedno ťuknutie sledovať a tešiť sa z toho. Dcéra mala neskutočnú radosť, že „hrá“ a nevadilo jej, že sa mýli. Naopak, druhá dcéra doteraz nemá rada, ak počúvame, ako hrá. Jej vyhovuje, že si sama hrá, a že nikto nepočuje nielen jej „chyby“, ale ani jej krásne zahrané pesničky. V jej prípade ak by som ju začala opravovať, malo by za následok to, že by sa zasekla a nehrala.
Treba teda rešpektovať dieťa a jeho povahu, spôsob komunikácie a vedieť, čo chcem dosiahnuť hodnotením detí. To, čo jednému vyhovuje a posunie ho vpred, pre druhého môže znamenať stop.
Môže byť rodič najlepším kamarátom dieťaťa?
Táto na prvý pohľad jednoduchá otázka v sebe nesie množstvo odpovedí. O tom, či budem ako rodič kamarátom svojich detí, rozhoduje okrem mňa aj moja minulosť. Rozhoduje o tom to, v akej rodine som vyrastala, akí boli moji rodičia, akú som mala výchovu, v akých podmienkach som žila… Všetky tieto okolnosti sa sčítavajú a vytvoria vzťah k môjmu dieťaťu. Plus do toho treba zarátať aj manžela a máme tu množstvo výchovných štýlov.
Počúvajte svoju rodičovskú intuíciu a rozprávajte sa s dieťaťom.
Ak by som však mala odpovedať tak trocha univerzálne, je dobré, ak má dieťa dôveru v rodičov do takej miery, že sa dokážu porozprávať aj o ťažkých veciach, o neúspechu, o zlyhaniach, o bolesti a zdieľať nielen to pekné, ale aj to ťažšie v nás.
Ale či môže byť rodič najlepším kamarátom? Čo si pod tým predstavujeme? Že vydatá dcéra sa so všetkým zdôverí matke? Alebo že moje osemročné dieťa chce byť stále so mnou a rozpráva mi o všetkom? Každý z nás má inú predstavu kamarátskeho vzťahu s dieťaťom. Táto predstava a jej naplnenie je však ovplyvnené práve našimi skúsenosťami a našou výchovou.
A čo rodič ako vodca? Dá sa určiť hranica, kedy musí rodič prevziať túto svoju rolu? Je nejaká pomôcka, ako to môžu rodičia rozpoznať?
Dôležité je, aby ste dopriali dieťaťu aj zlyhanie, aby nieslo zodpovednosť samé za seba. Napríklad v škole, v domácich úlohách... Doprajte mu, aby sa samé naučilo, koľko času potrebuje na vychystanie sa do školy, ako vyriešiť konflikty, a podobne. Najlepšie sa bude učiť a napredovať, ak bude pociťovať následky svojho správania. V pozitívnom aj negatívnom zmysle. Niečo sa mu podarilo? Super! V niečom úplne zlyhalo? Nevadí, aké je poučenie? Čo môže urobiť inak? Toto nechajte dieťaťu.
Rodičovskú rolu preberajte vo vysvetľovaní, učení a vo vlastnom príklade. Neriešte za neho veci, ktoré si dokáže vyriešiť samo. Radšej sa opýtajte, či potrebuje pomoc, neriešte ich aktívne namiesto neho. Nezabúdajte ale, že vy vychovávate dieťa a máte za neho zodpovednosť. Ste jeho sprievodcom na ceste k dozrievaniu.
Počúvajte svoju rodičovskú intuíciu a rozprávajte sa s dieťaťom. Myslím si, že tak sa vám podarí spojiť kamarátstvo a rodičovstvo. Láska a dôvera s voľnosťou, akú dieťa potrebuje.
Dnešní rodičia sa neraz boja vzoprieť vôli dieťaťa – jednak preto, že sami v detstve zažívali autoritatívnu výchovu, ktorú nechcú opakovať, a jednak preto, že sa boja výbuchu hnevu, kriku, že dieťa zrania. Ako rozpoznať, kedy je zdravé, resp. priam žiaduce vzoprieť sa vôli dieťaťa, a kedy dieťa možno odmietnutím naozaj zraniť?
Dieťa nezraníme vtedy, ak odmietneme jeho požiadavky, ale vtedy, ak ho nevnímame a nerozumieme mu. Prečo chce byť stále s nami? Prečo chce stoj čo stoj ísť so mnou na nákup či variť? Prečo stále plače? Čo chce? Čo tým chce dosiahnuť? Ľudia nerobia veci len tak pre nič, vždy majú svoje dôvody. My dospelí máme výhodu v tom, že vieme pomenovať, čo chceme a vieme si ísť za tým. Deti však nie. Tie sa to ešte len učia, a keďže sú to emocionálne bytosti, najčastejšie svoje požiadavky a nepohodlie komunikujú práve cez emócie (hnev, plač, ale aj smiech, objatia...).
Dieťa zraníme aj tým, že odmietame jeho blízkosť a nevenujeme mu pozornosť (alebo len minimum času). Toto sa v dieťati ukladá, až v jeden moment si bude myslieť, že rodičom na ňom nezáleží. Bude sa v ňom sčítavať smútok z odmietnutia, z rodičovského nepochopenia, z nedostatku času…
Čiže môžeme bez obáv povedať dieťaťu „nie“, ak sa mu dostatočne venujeme?
Ak sa pýtame, či sa deťom vzoprieť alebo nie, položme radšej otázku inak: Ako sa spolu rozprávame, keď niečo chceme, a ako, keď niečo odmietame? Hľadajme odpoveď a verím, že nájdeme odpoveď aj o vzopretí sa vlastnému dieťaťu. Slovo vzopretie v sebe totiž nesie silný negatívny náboj a negatívnu emóciu. Aby sme dieťaťu vysvetlili, čo od neho očakávame a prečo niečo odmietame, nemusíme komunikovať práve vzopretie. Ak odmietneme dieťaťu splniť jeho požiadavku, povedzme to, vysvetlime mu to. Jednoducho, ale úprimne.
Vnímam, že rodičia akoby sa toho báli, že rania dieťa, že bude smutné, že bude nahnevané… Nevadí, všetky emócie patria k životu. Dôležité je, že deti musia vedieť, že aj keď hovoríte NIE, tak ich ľúbite. Tu akoby sme sa vrátili k prvej otázke ohľadom bezpodmienečnej lásky voči dieťaťu. NIE neznamená „odmietam ťa, chcem ti ublížiť“... NIE znamená, že mám iný názor, že sa mi to nepozdáva, že ešte nad tým premýšľam… Všetko toto treba dieťaťu vysvetliť. Láska neznamená, že všetko môžeš a ja všetko tolerujem. Láska znamená aj hranice.
A čo autoritatívny prístup? Väčšinou platí, že každé „musíš“ voči dieťaťu má skôr opačný efekt, vzbudí odpor. Je lepšie ísť na dieťa cez rozhovor, nech samé pochopí, prečo je niektorá činnosť dôležitá, alebo sú situácie, kedy „musíš“ skrátka platí?
Áno, slovíčko „musíš“ sa naozaj spája s pocitom nútenia, tlaku a vyvoláva v nás (i v deťoch) skôr negatívne pocity. Pritom toto slovo sa dá veľmi ľahko nahradiť iným slovom. Napríklad: „Musíš sa ísť navečerať.“ zameníme za „Poď sa navečerať, aby si nebol hladný. Potom je čas ísť spať.“ Ktorá veta vám znie lepšie?
Treba ale aj tu reflektovať povahu dieťaťa a povahu rodičov spolu s ich výchovným štýlom a komunikáciou. Niekomu slovo „musíš“ vôbec neprekáža a nemá pre neho žiaden negatívny náboj, pre niekoho iného je to prisilné slovo, ktoré sa snaží v komunikácií vynechať. Netreba sa teda riadiť poučkami, ale tým, akí sme rodičia, aký je náš štýl výchovy a ako to vníma dieťa. Našťastie, slovenčina je pestrý jazyk plný rôznych slovných odtieňov a tak si každý môže vybrať čo chce používať.
Láska neznamená, že všetko môžeš a ja všetko tolerujem. Láska znamená aj hranice.
Ak sa ale pýtate, že či na niektoré situácie platí „musíš“, tak áno, platí, ale nikdy by nemalo byť použité osamotené. Teda ak povieme „musíš“, mali by sme dovysvetľovať. Napríklad: „Večer si musíš umyť zuby, aby si ich mal zdravé. Ak ich nebudeš mať zdravé, budú ťa bolieť.“ Teda tu by sa nehodilo „večer by si si mal/a umyť zuby,“ ani „Bolo by dobré, aby si si umyla zuby.“ Hygiena je niečo, čo by malo byť základným návykom ľudí a dávame na to dôraz aj vo výchove. Nie je to o dobrovoľnosti, či sa mi chce alebo nechce.
My sme rodičia a učíme deti, čo je dobré, pestujeme správne návyky, podporujeme ich a staráme sa o nich po všetkých smeroch. A tu či chceme alebo nie, slovíčko „musíš“ použijeme.
Do akej miery je dôležitý osobný príklad rodiča, aby sám dodržiaval pravidlá, ktoré chce nastoliť?
Výchova nikdy nebude fungovať bez rodičovského príkladu. Dieťa nás rodičov veľmi rýchlo prekukne a veľmi rýchlo si spojí, čo sú len slová a čo skutky.
Mať dieťa a vychovávať ho je naozaj tá najťažšia práca. Aj keď si to rodič neuvedomuje, musí na sebe pracovať. Čím je dieťa staršie, tým ľahšie vidí rodičovské chyby, nedostatky a aj vekom je kritickejšie. Rodič má vtedy dve možnosti – buď sa zasekne a začne dieťaťu vyčítať, aby si nedovoľovalo a nepripustí si akékoľvek zlyhanie v rodičovských reakciách, alebo naopak, bude hľadať pravdu a premýšľať.
Každý rodič totiž vo svojom vnútri cíti, kedy už zareagoval nevhodne, kedy stratil trpezlivosť… Deti len znásobujú tento pocit a ukazujú zrkadlo. Nemusíme sa hrať na dokonalých rodičov. Uvidíte, že všetkým sa bude žiť ľahšie, ak nebudeme vysedávať na tróne rodičovskej neomylnosti, ale v zdravej miere si priznáme, že niečo nevieme, že sa nám niečo nepodarilo a že nie sme bezchybní.
To je pokora a láska vo vzťahoch, ktorú deti cítia a formuje ich oveľa viac ako si myslíme. Práve takýmto naším postojom ovplyvňujeme deti a ich vzťahy, ich neskoršie manželstvo, ich pohľad na seba samého a na druhých ľudí. Rodičovský príklad je vo výchove začiatok a koniec.
