Šibanie v Múzeu slovenskej dediny v Martine.
Foto: www.turieconline.skBránila sa, ale veľmi to nepomáhalo. „Schovala som sa v byte, ale našli ma a napriek tomu, že som sa im vzpierala a hovorila, že to nechcem, do tej vane ma aj tak hodili. Prúd studenej vody bol vždy šok. Bála som aj niektorých korbáčov, hlavne tých plastových, ktoré veľmi štípu. Zvlášť môj ujo sa v bití týmto korbáčom priam vyžíval. Prišlo mi, že je to preňho príležitosť, ako ženám poriadne naložiť, keď v iné dni to legálne nešlo. Najviac mi prekážalo, že nikto nerešpektoval, čo som hovorila, a ešte z toho mali zábavu. Ponižovalo ma to,“ vraví dnes.
Dodnes má k tejto tradícii odpor a s rodinou sa vždy snaží odísť na sviatky niekam na predĺžený víkend. Dokonca ani nechystá veľkonočné pohostenie, barančeka alebo údenú šunku so zemiakovým šalátom. „Sú to pre mňa len vítané dni voľna naviac, ale nič viac. Mŕtva tradícia. Navyše nie som ani veriaca, tak nevidím dôvod, prečo Veľkú noc sláviť, jednoducho v jej zvykoch nenachádzam zmysel. Našťastie dnes už ma nikto nenúti byť doma a čakať na šibačov,“ hovorí.
Kontroverzná tradícia
Šibanie a oblievanie sú jednoznačne kontroverzná tradícia. Ak by to tak nebolo, určite by nevzrastal počet dievčat a žien, ktoré sa šibačom vyhýbajú, radšej neotvoria alebo odídu z domu preč. Sú to síce ľudové zvyky, ale ich dnešná podoba nemusí mnohým ženám vyhovovať, hoci pravdou je, že oproti dajme tomu 80. rokom minulého storočia sa predsa len šibanie trochu zjemnilo.„Na jednej strane chápem, že je to ľudový zvyk, súčasť tradície a že je dobré tradície dodržiavať. Keď však niekde v zahraničí poviem, že u nás sa na Veľkú noc šibe a polieva, všetci dvíhajú obočie a nechápu to,“ vraví Oľga Pietruchová, dlhoročná bojovníčka za rovnosť pohlaví na Slovensku.
„Považujem to za nešťastný zvyk, ktorý učí chlapcov, že voči ženám je možné uplatňovať násilie. Šibanie ho legitimizuje,“ hovorí s tým, že tlačiť dievčatá do toho, aby šibačom otvorili, hoci samé to nechcú, nie je správne. Sama sa s dcérami snažila nebyť na Veľkú noc doma: „Keď sa to stane dva či trikrát, šibači pochopia, že chodiť nemá zmysel a viac už neprídu.“ Dievčatám či ženám odporúča, aby prejavili svoj názor, ak im veľkonočné zvyky nie sú príjemné: „Samozrejme, je to otázka miery. Nastriekať dievča kolínskou je asi v poriadku.“
Každý si môže vybrať, ako bude sviatky tráviť
Etnologička Katarína Nádaská vraví, že šibanie a polievanie v dnešnej podobe, to je už len karikatúra pôvodných sviatkov. „Kedysi sa šibalo a polievalo len medzi mládežou. Slobodní mládenci šibali len slobodné dievčatá, pôvodne vŕbovým prútikom. Vŕba má niekoľko sto druhov a je jeden z prvých stromov, ktoré zakvitnú. Princíp bol, aby slobodný mládenec zobral miazgou naliaty prútik a dotkol sa tela ženy. Jemne sa dotkol nôh, aby boli zdravé a dobre behali, čo ženy potrebovali, napríklad okolo gazdovstva. Dotkol sa boku či zadku, čo bola symbolika, aby žena porodila veľa zdravých detí, a dotkol sa rúk, aby dobre pracovali. To bol princíp, prečo sa šibalo,“ povedala nedávno v rozhovore pre náš web.Ak mala dievčina medzi šibačmi takého, ktorý sa jej páčil, venovala mu vajíčka. Len jemu, nikomu inému. A ak aj mládenec našiel v dievčati zaľúbenie, postavil jej o niekoľko týždňov vlastný máj. Tým sa dali oficiálne dohromady.
Korbáče sa začali používať až neskôr a vajíčka už nedostávali len vyvolení chlapci, ale všetci, ktorí prišli na návštevu. Postupne sa k nim začali dávať aj peniaze. Tie dnes už očakáva každý malý šibač. Veľkí, s výnimkou šoféra, zasa očakávajú alkohol. Práve ten často spôsobí, že je šibanie či polievanie ešte nepríjemnejšie.
Ako vidieť, z pôvodných veľkonočných tradícií toho veľa nezostalo, a tak si dnes veľa ľudí kladie otázku, či ich chcú v tejto podobe tráviť aj naďalej. Hotely a penzióny, ktoré práve na Veľkú noc praskajú vo švíkoch, naznačujú odpoveď. Ak radi dodržiavate veľkonočné zvyky a bez šibačky si ich neviete predstaviť, je to v poriadku. Rovnako je v poriadku nedať sa vyšľahať, ak sa vám to nepáči. Každý si dnes môže vybrať, a to je dobre.
ANKETA:
