Z veľkonočných zvykov je dnes často karikatúra, čo je škoda. Na druhej strane sú ľudia, ktorí sa snažia o návrat k pôvodným tradíciám.
Foto: PRAVDA, Robert HüttnerVeľká noc, to je dnes pre mnohých najmä šibačka a polievačka, na ktorej sa muži opijú a ženy trpia. Bolo to vždy takéto? Aký je to vlastne sviatok?
Veľká noc je kresťanský sviatok, ale korene siahajú do predkresťanského obdobia. Dá sa povedať, že sú to sviatky jari, prechod medzi zimou a letom, a viaceré zo zvykov sa viažu na predkresťanské obdobie, napríklad vynášanie Moreny. Po príchode kresťanstva získava časť Veľkej noci kresťanský nádych, výnimkou tvorí Veľkonočný pondelok, kde ide opäť o čisto ľudové tradičné zvyky.
Odkiaľ k nám prišlo šibanie a polievanie?
Tradičné šibanie a polievanie je náš, staroslovanský zvyk. Hlavnou výslužkou zaň bolo maľované vajíčko, ktoré dostávali mládenci. Čím viac do histórie, tým bolo zdobenie jednoduchšie. Volalo sa kraslica, písanka. Často tam boli aj veršíky, dievčatá chceli takýmto spôsobom vyjadriť cit k svojmu vybranému mládencovi.
Čiže nikde inde okrem nás a nepolieva ani nešibe?
Máme to my, Česi, Moravania, Poliaci, sem tam v Chorvátsku či Srbsku. Je to v podstate unikát. K moderným zvykom Západu, ktoré sa u nás udomácňujú, je takzvané hľadanie veľkonočného zajaca či kraslíc. V Západnej Európe sa Veľkonočný pondelok slávil tak, že sa do záhrady či parku schovávali vajíčka, teraz už čokolády a sladkosti, a najmä malé deti z toho mali veľký zážitok. V Nemecku je ešte zvyk vyzdobovať stromy, povešať na ne vajíčka, a to tiež sa už robieva aj u nás.
Polievačka a šibačka je to, čo mnohým ženám práve na Veľkej noci najviac prekáža.
Stáva sa, že keď to cudzinci u nás sledujú, nerozumejú tomu. Mnohí, najmä mladé ženy, to vnímajú ako ponižujúce, že sa žena nechá vyšľahať od muža a podobne, ale svedčí to o ich nezorientovanosti. Nepochopili, o čom to šibanie a polievanie je.
A o čom? Vnímajú to podobne aj mnohé Slovenky. Z ich pohľadu je Veľká noc množstvo starostí – upratať, navariť, napiecť, potom doma čakať na kupačov či šibačov, nechať sa pooblievať, šibať, čo je mnohým naozaj nepríjemné, a ešte im za to aj niečo dať...
Kedysi sa šibalo a polievalo len medzi mládežou. Slobodní mládenci šibali len slobodné dievčatá, pôvodne vŕbovým prútikom. Vŕba má niekoľko sto druhov a je jeden z prvých stromov, ktoré zakvitnú. Princíp bol, aby slobodný mládenec zobral miazgou naliaty prútik a dotkol sa tela ženy. Jemne sa dotkol nôh, aby boli zdravé a dobre behali, čo ženy potrebovali, napríklad okolo gazdovstva. Dotkol sa boku či zadku, čo bola symbolika, aby žena porodila veľa zdravých detí, a dotkol sa rúk, aby dobre pracovali. To bol princíp, prečo sa šibalo.
Kraslice boli v minulosti jedinou, a pre vyvolených veľmi dôležitou odmenou, ktorú šibači dostávali.
Foto: PRAVDA, Ivan MajerskýKeď si dievčina medzi šibačmi našla takého, ktorý sa jej páčil, dala mu písanku, veršík. Tak mu dala najavo, že ho má rada. Takéto vajíčko dostal len on, jediný. Ak ju aj on mal rád, potom jej o pár týždňov pri stavaní májov postavil personalizovaný, osobný máj. Len pre ňu. A už bola, ako sa hovorí, ruka v rukáve. Lebo v minulosti tie spôsoby zoznámenia alebo randenia na dedinách boli úplne iné ako dnes. Až neskôr sa nechali šibať aj vydaté a staršie ženy. Verilo sa, že mladosť muža cez ten mladý prútik sa prenesie do tela ženy. Každá chcela byť mladá, opeknieť byť pružná.
Prečo sa niekde polieva a niekde šibe?
Najmä na východe sa používa voda. Často tam bolo chladnejšie, a vŕby na Veľkú noc ešte nepučali. Tak sa používala voda, mala byť takzvaná živá, pramenitá, z potoka, mala žene navrátiť zdravie a krásu.
Kedy to tak zdrsnelo? Korbáče, vedrá vody?
To, že sa začali pliesť korbáče, je výsledkom toho, že do toho vkĺzla taká ľudová relígia. Na Veľkú noc sa slávi umučenie a potom zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Pri umučení Krista rímski vojaci podľa legendy používali korbáče. Ľudová predstava sa teda stvárnila do korbáčov. Cieľom ale nikdy nebolo to, aby ženy niekto zbil. Vždy bola symbolika zdravia a krásy. V 30-tych rokoch 20. storočia sa to postupne začalo meniť. V mestách sa napríklad začali používať voňavky, mužom to prišlo elegantnejšie. Postupne do toho vkĺzlo to, že nechodili šibať len slobodní, ale aj deti s otcami po rodine a príbuzných. Posunula sa kategória šibačov, a dostali sa do toho čokoládky, cukrovinky sladkosti. No a ďalší fakt, peniaze. Tak sa menia celé tradície.
Od pôvodného zámeru Veľkej noci je to dnes teda výrazne odlišné.
Z niečoho, čo bolo pôvodne určené ako veľmi pekný sviatok, ktorý patril predovšetkým mladým, je dnes často karikatúra. Úplne sa nám vytratilo to, že to bol sviatok slobodných. Šibanie a polievanie malo pôvodne dievčatám priniesť len osoh. No to, čo sa z toho stalo, sme si urobili my ľudia. Stáva sa to pri mnohých tradíciách, že ich pôvod upadá do zabudnutia a vekmi sa nabaľuje tak, že z toho vyjde karikatúra pôvodného zvyku.
Nie je to škoda?
Čo sa týka Veľkej noci, na druhej strane si musíme uvedomiť, aké je to úžasné, že sa nám stále udržal zvyk, ktorý je veľmi starý, môže mať už viac ako tisíc rokov. I keď má trošku devalvovanú podobu. No je to naše dielo. My ľudia sme si ho takým urobili.
Má zmysel pokračovať v takýchto zdeformovaných tradíciách? Alebo je lepšie sa skôr pokúsiť vrátiť to naspäť?
Nepovedala by som, že tak celkom zdeformovaných. Kedysi boli nositeľmi tradícií mládenecké skupiny. Dnes máme pekné reminiscencie. Nositeľmi sú často folklórne súbory, ktoré sa snažia uvádzať zvyky priamo do života, nielen scénickou formou. Najmä na vidieku je to pekne badať, že slobodní mládenci, súboristi pomknú ostatných: ideme vyšibať dievčatá. A nerobia to pre peniaze, ale očakávajú opäť to vajíčko. Čiže ja vidím aj to, že na Slovensku máme opäť veľa mladých, ktorí sa snažia udržiavať tradície v čistej podobe bez toho, aby mysleli na nejaký zárobok.
U väčšiny však ide najmä o peniaze. Už je bežná otázka – koľko si cez sviatky vyšibal? Je to podľa vás v poriadku? Či odraz doby?
To sú všetko veci, ktoré sa nám do tých tradícií nabaľujú. Ešte dlho, do prvej tretiny 20. storočia bola výslužka len vo forme tých kraslíc. S peniazmi sa začalo preto, že keď v tom čase chodili šibať deti z chudobných rodín, bohatší sa im snažili pomôcť, dať peniaz na topánky alebo na to, čo potrebovali. Dnes sa to berie paušálne. Ale ako hovorím, badám, že na Slovensku máme opäť ten prúd mladých mužov, ktorí šibú vyslovene slobodné dievčatá a očakávajú za to kraslicu. Čiže je to taký pozitívny trend. Ale tomu nezabránime, že zároveň budú chodiť aj deti šibať po rodine. A chcieť za to peniažky a kopec sladkostí, to je jasná vec. Nezmeníme to. Deti budú chodiť a dospelí im tie peniaze budú dávať.
Ešte je tu skupina starších mužov, ktorí tiež chodievajú polievať či šibať po rodine – švagriné, sestry, kolegyne, kamarátky. Má to nejaký zmysel?
Tam sa to berie ako spoločenská udalosť, že sa to patrí. Z toho tiež vzniká tradícia, keď táto kategória mužov navštevuje kamarátky, príbuzných.
Veľa sa dnes aj pije – veľa chlapcov spomína, že prvú opicu, alebo najväčšiu opicu zažili práve počas veľkonočných kupačiek. Pilo sa aj predtým?
Keď sa chodievalo šibať v minulosti, mládenci dostávali štamperlík tiež. Len si treba uvedomiť, že vtedy bol alkohol dosť vzácny. Takže aj s tým sa šetrilo. Bol to naozaj len taký náprstok, štamperlíček, a ani ten sa nenalieval doplna. Tak aj keď chodili šibať od domu k domu, všade ich troškou ponúkli, ale určite neboli zriadení tak, ako sa to dnes stáva. A hlavne tí mládenci už boli považovaní za chlapcov súcich na ženenie, žiadne deti. Ponúkaný alkohol bol súčasťou obradového pitia, to bolo viacmenej symbolické.
Príprava jedla na Veľkú noc je podobne, ako na Vianoce, tradičná. V nedávnom rozhovore o Vianociach ste spomínali, že pred Vianocami ženy vstávali za tmy, aby stihli všetko nachystať. Aj cez Veľkú noc sa venovali príprave stravy tak dôkladne?
Tu je to trocha iné. Pri Veľkej noci to bolo zaujímavé tým, že v minulosti ľudia naozaj držali 40-dňový pôst. Mäso sa vôbec nejedlo. Tesne pred Veľkou nocou je veľký týždeň, takzvané Veľkonočné trojdnie. Na Zelený štvrtok bolo treba niečo zelené zjesť. Čiže keď sa urodila mladá ďatelina, žihľava, medvedí cesnak, natrhalo sa niečo z toho a urobil sa prívarok. I to, čo my by sme považovali za nejakú burinu, to jedli.
Prečo práve zelené?
Naši predkovia po tej zime presne vedeli všetko zelené zúžitkovať. Ich organizmus si pýtal vitamíny, žiadne syntetické nepoznali. Cez zimu jedli najmä kyslú kapustu a na jar sa im žiadalo niečo sviežeho. Takže konzumovali žihľavu, cesnak medvedí a to, čo sa dalo.
Ako prežívali sviatky?
Na Zelený štvrtok sa malo sadiť. Cícer, fazuľu, hrach. Potom prišiel Veľký piatok, kedy bol prísny pôst. A vôbec sa nesmelo hýbať s pôdou. Mohli akurát tak dorobiť si doma poriadok či založiť kvások na nový chlebík. V sobotu sa mohli dokončovať práce, varenie, pečenie. Potom, po zotmení, sa išlo na takzvané vzkriesenie. Začínali sa obrady. Bola to symbolika, že Kristus vstal z mŕtvych, čo znamenalo, že keď sa večer vrátili domov, už sa mohlo jesť mäso. Niektorí hladoši si už v noci dávali zo šunky, a podobne.
Pečenie veľkonočnej pásky v Kurove.
Foto: prof. Ján PodolákPrečo sa cez Veľkú noc jedáva práve toľko nezdravých údenín – šunky, klobásy, slanina?
Pred pôstom boli fašiangy, cez ktoré sa robili zabíjačky. Počas pôstu potom nechávali všetko vyúdiť – mäso, klobásky... Presne kvôli tomu, aby boli na Veľkú noc čerstvé. Akurát vyúdené, za 40 dní sa im to pomaly, kvalitne vyúdilo. Tým pádom po skončení pôstu mali čo jesť.
Vyváralo sa a vypekalo menej než počas Vianoc, práve preto, že to boli kratšie sviatky?
Bolo to predovšetkým po zime, zásoby boli stenčené. Zima bola dlhá, záviselo od toho, kto čo mal. Preto to hlavné bolo zo zabíjačky, ľudia konzumovali vyúdené veci, nemali chladničky, mrazničky, údením sa to konzervovalo, mäso sa nakladalo do soli... Potom sa to kombinovalo s tým, čo sa urodilo – so žihľavou, cesnakom, mladým chrenom... Ľudia po zime a pôste mohli mať oslabené žalúdky, a aby im teda mäso nezaškodilo, dávali sa horké byliny, ktoré slúžili aj na pretrávenie. No nebolo to prejedanie, bolo to symbolicky, aby sa každému ušlo. Ale jedál bolo naozaj podstatne menej než na Vianoce.
Čo bolo také typické?
V mestách sa piekla veľkonočná bábovka, na dedinách koláč – páska alebo radostník. Bol guľatý a mohol mať v sebe v štyroch stranách uvarené symbolické vajíčko. Symbolizovalo to slnko, ktoré sa znovuzrodilo, a vajíčko bolo symbolom nového života.
A čo zvyky?
Najmä na východnom Slovensku v nedeľu skoro ráno ženy dali do prútených košíkov jedlo, fľašu vína, pálenky, vajčíka, šunku, klobásu., chren, koláče a išli s tým do kostola, kde im to kňaz posvätil. Z toho potom urobili slávnostné raňajky. Tento zvyk pretrval dodnes. Stará tradícia tiež bola, že sa jedno uvarené vajíčko rozdelilo na toľko kúskov, koľko bolo členov domácnosti. Každý, kto z neho zjedol, sa mal o rok stretnúť. Symbolizovalo to súdržnosť, lásku medzi rodinou. Veľkonočnú nedeľu sa ľudia navzájom navštevovali, tešili sa zo sviatkov. V pondelok už obyčajne bola prvá mládežnícka zábava po pôste.
A hneď v utorok sa už šlo za prácou?
Mnohí odchádzali hneď. Napríklad murári, ktorí mali viazanú profesiu na počasie. Ale tiež drotári, plátenníci... Veľká noc je pohyblivý sviatok a každý rok vychádza ináč – medzi marcom a koncom apríla.
Veľa rodín dnes berie Veľkú noc len ako predĺžené voľno. Kupujú si pobyty, chodia na turistiku, do prírody... Myslíte si, že tento trend sa bude rozširovať a postupne dedinské tradície zaniknú?
Vždy bude určitá skupina ľudí, ktorá nebude mať vzťah k tradíciám. Úplne ideálne by bolo, aby svoju históriu ľudia aspoň poznali. Aby vedeli, prečo sa šibe a polieva. Stretávam sa s tým, že aj Slovenky to berú ako niečo otrasné, ponižujúce, strašné. Je to smutné. Najmä mestskí mladí ľudia k tomu nemajú žiaden vzťah. Je tu aj veľa zmiešaných manželstiev, ktoré vzťah k tradíciám mať nebudú. No je tu aj skupina ľudí, a taká tu bude vždy, ktorým ide o to, aby sa tie tradície uchovali. Dúfam, že sa uchovajú v čo najčistejšej forme. Samozrejme, nemôžeme zabrániť tomu, že šibanie a polievanie bude mať aj rodinný nádych, za euríčka a sladkosti.
