Keď sa nahnevá, všetko ostatné ide bokom. Ilustračné foto.
Foto: Shutterstock.comAko vraví, dohováranie nepomáha. „Nepočúva, len si kričí svoje, prípadne si zapchá uši. Niekedy naozaj pochybujem, či je normálny. A veru neviem, čo s tým.“
Pre deti je prirodzené, že svoje emócie nemajú pod kontrolou, napokon, nezvládajú to ani všetci dospelí. Niektoré deti ich prejavujú výraznejšie, iné menej. Psychológovia neradia, aby ich dieťa (ani dospelý) potláčalo, skôr rodičom odporúčajú, aby deťom v takýchto situáciách pomohli. Aj keď, samozrejme, pohodlnejšie je mať pokojné tiché dieťa ako také, ktoré vybuchne kedykoľvek sa cíti.
Naučte deti, ako sa hnevať, ako s emóciami pracovať, pomôžte im ich zvládnuť, znie hlavný odkaz odborníkov pre rodičov takýchto detí. Prikazovať im, aby sa nehnevali, nemá zmysel a dodržať to je aj tak takmer nemožné.
Čo teda robiť? Tu je sedem zásad, ktoré môžu deťom pomôcť dostať emócie pod kontrolu.
1. Pýtajte sa detí na ich pocity, vyzvite ich, aby opísali, ako sa cítia. Vypočujte ich bez odsudzovania, hodnotenia či karhania.
2. Pomôžte deťom ich emócie rozpoznať a pomenovať. Najlepšie pomocou otázok, skúste spoločne s nimi skonštatovať, čo sa v nich odohráva. Ak dieťa napríklad kričí „nenávidím brata“, je to preto, že sa naňho práve pre niečo hnevá, nie že ho naozaj neznáša.
3. Nezastavujte prejavy detských emócií, nechajte ich prejaviť sa – samozrejme tak, aby deti neubližovali sebe ani ostatným. Keď treba, pomôžte si hudbou, maľovaním, hrami.
4. Nebojte sa opísať ani vlastné emócie a emócie druhých ľudí, aby ich deti dokázali lepšie chápať. Vysvetlite deťom, ako sa s nimi učíte pracovať vy a zdôraznite, že nik z nás nie je dokonalý, že rovnako ako dieťa, sa musíte snažiť aj vy.
5. Vyzdvihujte pozitíva. V duchu hesla „To, čomu venujem pozornosť, to posilním“. Ak je to teda možné, zamerajte pozornosť dieťaťa na to, čo sa podarilo než na nezdar, ktorý ho nahneval.
6. Chodievajte často von. Pobyt vonku prospieva telu i duši, robí nás odolnejšími i tolerantnejšími.
7. Nastavujte hranice, jemne a láskavo, ale nastavujte. Dieťa by malo na jednej strane vedieť, že za vami môže kedykoľvek slobodne prísť so svojimi trápeniami, na druhej by malo ale vedieť, že určité veci – napríklad ubližovanie súrodencom sa skrátka nerobia.
2. Pomôžte deťom ich emócie rozpoznať a pomenovať. Najlepšie pomocou otázok, skúste spoločne s nimi skonštatovať, čo sa v nich odohráva. Ak dieťa napríklad kričí „nenávidím brata“, je to preto, že sa naňho práve pre niečo hnevá, nie že ho naozaj neznáša.
3. Nezastavujte prejavy detských emócií, nechajte ich prejaviť sa – samozrejme tak, aby deti neubližovali sebe ani ostatným. Keď treba, pomôžte si hudbou, maľovaním, hrami.
4. Nebojte sa opísať ani vlastné emócie a emócie druhých ľudí, aby ich deti dokázali lepšie chápať. Vysvetlite deťom, ako sa s nimi učíte pracovať vy a zdôraznite, že nik z nás nie je dokonalý, že rovnako ako dieťa, sa musíte snažiť aj vy.
5. Vyzdvihujte pozitíva. V duchu hesla „To, čomu venujem pozornosť, to posilním“. Ak je to teda možné, zamerajte pozornosť dieťaťa na to, čo sa podarilo než na nezdar, ktorý ho nahneval.
6. Chodievajte často von. Pobyt vonku prospieva telu i duši, robí nás odolnejšími i tolerantnejšími.
7. Nastavujte hranice, jemne a láskavo, ale nastavujte. Dieťa by malo na jednej strane vedieť, že za vami môže kedykoľvek slobodne prísť so svojimi trápeniami, na druhej by malo ale vedieť, že určité veci – napríklad ubližovanie súrodencom sa skrátka nerobia.
A hlavne, aj keď to nie je ľahké: Zostaňte pokojní. Je to hnev vášho dieťaťa, nie váš vlastný. A len ak ste v pokoji vy, môže sa upokojiť aj dieťa.
